V amerických komédiách bola táto téma stokrát požutá, vykreslená vtipne a najmä – totálne nerealisticky. Dramatické či úsmevné roztržky medzi novými členmi rodiny trvajú na filmovom plátne presne deväť a pol minúty, potom prídu nejaké tie slzy, pompézne odpustenia, vzájomné pády do náručí a vo finále emotívne ťapkanie tanečnému výkonu novej dcérky na školskej besiedke. The End. Realita je ale často úplne iná. A prečo si vlastne začať s mužonm, ktorý už má deti? Niekedy to nevieme, keď ho spoznáme. Niekedy o&nbsp;jeho deťoch vieme a&nbsp;aj keď spočiatku trochu váhame, predsa len sa zamilujeme. A&nbsp;až po čase si uvedomíme, že zároveň s&nbsp;rolou priateľky sme nedobrovoľne stali aj matkami. Nemáme teda vzťah s&nbsp;jedným človekom, ale rovno s&nbsp;viacerými. A&nbsp;niektorí z nich nám zrazu na hlavu vrhajú špagety a&nbsp;v&nbsp;amoku sa hádžu o&nbsp;zem, len čo nás zbadajú.

Obraz nevlastnej matky je v rozprávkach desivý: žiarlivá macocha svoje dcérenky rozmaznáva, nevlastnú tyranizuje a vysiela do temného lesa či rovno poľovníkovi pod mačetu. Môže to znieť napohľad nespravodlivo, ale základ týchto príbehov je podľa všetkého dosť reálny – hneď od počiatku ideálny, ružový, nablýskaný, láskyplný vzťah majú nevlastné deti a nová partnerka ich otca veľmi zriedka. Základnou príčinou je to, že deti prirodzene neznášajú ženu, ktorá nahradila mamu. Každé dieťa sa bojí rozpadu rodiny, základnej istoty, ktorú potrebuje pre svoj normálny vývoj. Túži po citovom bezpečí a neotrasiteľnej, pevnej istote: mama a oco budú vždy pohromade. Ak sa rodičia rozídu, vždy to zanechá na deťoch nejaké následky. Moja spolužiačka Anička pána Pravého našla ešte keď sme chodili na vysokú. Začal ako dobrý kamarát, rýchlo to prerástlo a nasťahovala sa k nemu. O dve ulice ďalej spala jeho bývalá žena a dve deti. Keď som sa jej pýtala, či jej to nevadí, len pokrčila plecami: veď ho miluje. No tak má deti, no. Sú spolu už šesť rokov a ich vzťah je ukážkový. Každý druhý víkend berú dievčatá člnkovať, v zime snowboardovať. Anička mi nedávno volala, že vysadila tabletky. Oproti nám ostatným má vraj výhodu: dopredu vidí, aký je jej chlap ako otec. Nie každá novopečená nevlastná mama ale má také šťastie. Moja bývalá kolegyňa Soňa zažívala pravý opak: učebnicové, prvotriedne peklo s každodenným srdcervúcim plačom aj&nbsp;výkrikmi - nenávidím ťa!. A tiež balením si vecí do školskej tašky a&nbsp;trucovitým demonštratívnym odchodom na autobusovú zastávku. Deväťročná dcéra Soninho priateľa vysávala z&nbsp;vyčerpanej ženy posledné zvyšky energie. „On sa len bezmocne pozeral na to rodeo,“ povedala mi Soňa. „Vraj mal pocit viny, že jej rozbil domov, tak vôbec nedokázal zasiahnuť. Nakoniec sme sa kvôli malej rozišli. Dohodli sme sa, že to bude pre všetkých zúčastnených lepšie.“ Soňa mi okrem iného povedala aj o&nbsp;nespočetných internetových fórach pre nevlastné mamy, ktoré v&nbsp;časoch najvyššieho zúfalstva objavila. Hrôzostrašné príbehy o&nbsp;rozzúrených adolescentoch demolujúcich byty, rozmaznaných parchantoch, ktorí bezbrannú otcovu partnerku všemožne týrajú, podlých klamstvách nevlastných detí, ktoré rozbíjajú nový vzťah.„<strong>Nenávidím jeho deti“</strong> je podľa všetkého pocit omnoho častejší, ako si vôbec dokážeme predstaviť. Len sa o ňom skoro vôbec nehovorí. Situáciu máme ako nová partnerka muža so záväzkami ťažkú: jeho milujeme, ale s&nbsp;jeho deťmi si nevieme rady. A&nbsp;keďže to nie sú deti vlastné, nemôžeme ani poriadne výchovne zasiahnuť. Ich zdisciplinovanie ostáva sa pleciach otca, ktorý sa bojí presadiť si zdravú autoritu, aby „deťom nebolo ešte viac ublížené“ . Tak sa problémy v&nbsp;novej rodine rozrastú často do enormných rozmerov.

Na začiatku vzťahu sú pre nás deti nášho nového objavu len hmlistou, vzdialenou predstavou, pretože ich samozrejme neberie na naše romantické dostaveníčka a sexom nabité víkendové výlety. Možno sa neskôr párkrát s ratolesťami stretneme, obe strany sú skúmavo opatrné a ešte celkom nevinne netušiace. Po nejakom čase sa rozhodneme s milovaným bývať. Do nášho života naplno vrazia tvory, ktorým sa v tomto momente zrúti aj posledná nádej, že sa ešte mama s ockom dajú niekedy dokopy a všetko bude tak ako predtým. Lebo to je presne to, o čom deti snívajú, a to bez ohľadu na vek. Môj kamarát, statný úspešný štyridsiatnik, sa mi zdôveril, že úprimne neznáša otcovu novú mladú milenku, aj keď sa jeho rodičia rozviedli, keď mal sedem. Plne si uvedomuje, že jej od začiatku vôbec nedal šancu. Stále cítil, ako by „tá zlodejka ubližovala mame“. Takéto emócie vôbec nie sú zriedkavé. Ak si rodič nájde nového partnera, keď sú deti už takmer či úplne dospelé, je to nepríjemné, ale dá sa to prežiť. Omnoho horšie to je, ak sú v hre deti malé. Nezrelé bytosti pre svoj život bezpodmienečne potrebujú istotu. Rozvíjať sa môžu len v bezpečí, stabilite, tam, kde môžu dôverovať, že veci a ľudia budú tam, kde ich večer odložili. V silnej túžbe po znovunastolení starého domova sa dokonca môžu podvedome snažiť rozbiť ten nový. Preto často robia naschvály, manipulujú, bojujú s novou ženou v živote ich otca, sú k nej kruté a nenávistné. Nemá však zmysel obviňovať ich – tie dospelé tu musíme byť predovšetkým my. Môžeme byť totiž za veľa zodpovedné. Moja kamarátka Eva občas s&nbsp;lesklými očami spomína, ako ju nevlastná matka ticho neznášala, hovorila s&nbsp;ňou zásadne ľadovým hlasom a&nbsp;nikdy sa jej nedotkla. Eva má z&nbsp;toho dodnes pošramotené sebavedomie. Najhoršie vraj bolo, že otec sa jej vtedy nezastal.

Deti sa najviac boja toho, že ich miesto v otcovom srdci nahradí niekto iný; že už nebudú pre neho prvé v poradí. Je teda na otcovi, aby ich o svojej láske trpezlivo presviedčal – a našou úlohou je nekomplikovať mu to. Práve naopak, musíme umožniť, aby mohli deti s otcom tráviť čas spolu sami, bez nás. Dajme im priestor užiť si vzájomne čas, ktorého majú na seba po rozpade rodiny menej. Nevyhýbajme sa však ani spoločným aktivitám – to je jediný spôsob, ako sa zblížiť. Pozor však na lákavé „kupovanie si“ detí neprimerane drahými či častými darčekmi. Deti vycítia, že sa ich pokúšame podplatiť a určite nám to nedarujú. Nenechajme sa zatiahnuť do vojny, ktorú deti nastoľujú: nebojujme s nimi o partnerovu lásku. Je pochopiteľné, že je pre ne ťažké obľúbiť si nás – najmä ak s po čase strávenom u nás vracajú k svojej biologickej mame. Majú strach, že ak sa s nami zblížia, zrádzajú tým vlastnú mamu. Neočakávajte od detí, že sa vám vrhnú okolo krku. Áno, nachádzate sa v&nbsp;nezávideniahodnej polohe: vytvoriť si vzťah s cudzím človekom je vždy náročné, no o to ťažšie, že to budete len vy, kto sa bude snažiť. Nezabudnite, že deti to majú ešte omnoho ťažšie: zmizol bezpečný prístav domova, otec niekam odchádza, mamina je nešťastná, je tu nejaká nová žena a&nbsp;nový byt... Deti nemajú dosť skúseností ani potrebnú citovú zrelosť, aby sa s&nbsp;takouto záťažou ľahko vyrovnali. Tá dospelá musíte byť vy.

Ak nie ste od prírody vášnivá milovníčka všetkých detičiek sveta, môže byť pekne náročné skamarátiť sa s podivnou bytosťou, ktorá k vám navyše nie je dvakrát priateľská.

Mnoho žien sa sťažuje, že partnerove deti sú im jednoducho nesympatické a nevedia s nimi nájsť spoločnú reč. Ak nie ste od prírody vášnivá milovníčka všetkých detičiek sveta, môže byť pekne náročné skamarátiť sa s podivnou bytosťou, ktorá k vám navyše nie je dvakrát priateľská. Ak však prežívame skutočne silné pocity žiarlivosti a hnevu či odporu voči deťom, môže byť za nimi skrytý strach, že partnera kvôli deťom stratíme. Ak sa pristihneme pri tom, že túžime, aby ich úplne vynechal zo svojho života, problém je nepochybne v nás a to pekne hlboko. Je ním nízke sebavedomie a neistota; pochybnosti o vlastnej hodnote a nenaplnený vzťah z nášho vlastného detstva – v skutočnosti nehľadáme partnera, ale milujúceho otca. Deti nás totiž v skutočnosti nemôžu vytlačiť z pozície, na ktorej sa nachádzame. K nám partner predsa prechováva úplne iný druh lásky ako tá, ktorou miluje svoje deti. Deti budú mať vždy prednosť a&nbsp;s tým sa musíme zmieriť, ak chceme svoj vzťah udržať. Náš partner je predovšetkým otec, až potom náš milenec a&nbsp;priateľ. Ale to je vlastne to, čo chceme, nie? Je predsa skvelé mať chlapa, ktorý nekonečne ľúbi svojich potomkov. Keď prekonáme počiatočné trable, začneme oceňovať jedinečnú šancu vopred vidieť, aký je ten náš vlastne skvelý tato. Veľmi podobne bude neskôr pravdepodobne zaobchádzať s&nbsp;našimi spoločnými deťmi.

Našou úlohou je snažiť sa nadviazať s deťmi dobrý vzťah – no nie kvôli tomu, aby sme nestratili muža, ale kvôli deťom samotným. Tie sú v celej situácii úplne nevinne a za svoje reakcie naozaj nemôžu. Môže to byť ťažké, ale musíme sa vzchopiť a pokúsiť sa im vytvoriť dobrý a láskyplný domov. Aj keď oni samé nám to ešte pravdepodobne poriadne osladia. Môžu nám dávať všemožne najavo, že nás nemajú rady, môžu nám to priamo hovoriť, môžu sa s nami odmietať rozprávať. Často si môžu vymýšľať, že s nimi nezaobchádzame dobre a budeme čeliť pochopiteľnému hnevu biologickej matky. Musíme sa obrniť trpezlivosťou a ochotou miliónkrát si zahryznúť do jazyka. Máme aj právo cítiť sa nešťastné, nepochopené a neocenené. Mnohé ženy sa sťažujú, že sa zrazu pri partnerových deťoch stávajú akýmisi slúžkami: k rozhodnutiam o výchove nie sú pripustené, ale vyžaduje sa od nich, aby zabezpečovali stopercentný servis, starali sa o deti ako dokonalé opatrovateľky. Takže akoby nemali žiadne práva, ktoré prislúchajú matke, no musia znášať všetky materské povinnosti. Kým ostane len pri pocitoch, nemusíme si nič vyčítať. Nájdite si dobrý ventil – rameno, na ktorom sa môžeme vyplakať, hovorte s&nbsp;kamarátkou, človekom, ktorému veríte, s&nbsp;niekým, kto má podobnú skúsenosť, s psychológom. Nesnažte sa hrať prehnane dokonalú a&nbsp;v&nbsp;úsilí pôsobiť ako perfektná žena všetko tíško strpieť, usmievať sa a&nbsp;nechať si skákať po hlave. Trpkosť sa bude len kumulovať, jed pomaličky kvapkať a&nbsp;nakoniec to aj tak praskne. Ak sa k&nbsp;vám deti nesprávajú dobre, hovorte o&nbsp;tom s&nbsp;partnerom a&nbsp;požiadajte ho, aby zasiahol. Deti vás nemusia hneď milovať, ale mali by k&nbsp;vám byť slušné a&nbsp;rešpektovať vás. Na tom by mal váš partner pevne trvať.

Možno sa dočkáte toho, že situácia sa naozaj vyhrotí. Vraj trvá aj niekoľko rokov, kým deti odpustia novej žene, že ich otca „ukradla mamine“. A tých niekoľko rokov nemusí byť vôbec príjemných. Nie každá z nás je pripravená stať sa náhradnou matkou. Možno zistíte, že ste ešte mladá na materstvo ako také. Tiež môžete v procese odhaliť nepríjemné skutočnosti o svojom partnerovi, ktoré vám nepôjde len tak prehltnúť – napríklad jeho nekonštruktívny výchovný štýl alebo nedostatok lojálnosti k vám. Poriadne si zvážte, či vám vzťah za to stojí a ak áno, neváhajte navštíviť odborníka. Rodinná terapia alebo poradenstvo môžu vniesť do problémov jasno a urýchliť vzájomné zbližovanie. Nevyhnutné však je, aby bol váš partner ochotný s vami na spoločnom cieli spolupracovať. Soňa sa mi posťažovala: <strong>„Najhoršie bolo, že on tvrdil, že dcérenka je úplne normálna a že preháňam. Malá mi dokonca hnusne nadávala a pokúsila sa ma aj udrieť. Usilovala som sa zo všetkých síl, ale on ma vôbec nepodržal. Pritom to bola jeho dcéra, s ktorou som sa snažila vychádzať.“</strong> Rodičia neradi priznávajú, že ich deti nie sú celkom dokonalé, majú pocit, že to vrhá zlé svetlo na nich ako na vychovávateľov; že vo svojej role zlyhali. Nekritizujte svojho partnera za spôsob, akým vedie svoje deti, musíte však nájsť spôsob, ako o výchove hovoriť. Opäť môže v príliš spletitých a emocionálnych uzlíkoch pomôcť niekto zvonka. Deti potrebujú životnú istotu a nekomplikované, prehľadné vzťahy, svet, ktorému môžu rozumieť. Na nedostatok životnej istoty (rozchod rodičov, zmeny v bývaní, nový partner rodiča) reagujú deti veľmi silno – často sa to odrazí v problematickom, v mnohých prípadoch agresívnom správaní. Nebojte sa spolu s partnerom vyhľadať odbornú pomoc, keď sa deti stanú nezvládateľnými. Skúste si prečítať zopár kníh o výchove nevlastného dieťaťa či o výchove detí ako takej. Konzultujte s kamarátkami s podobným osudom. Neustále si pripomínajte, že tí malí satani sú predovšetkým vystrašené, bezbranné deti. Hľadajte cesty, ako im pomôcť prekonať obrovský stres, ktorým prechádzajú. Ak je to možné, pokúste sa nadviazať slušnú komunikáciu s biologickou matkou detí: máte predsa spoločný cieľ. A&nbsp;dúfajte v&nbsp;lepšie časy.

Ak sa predsa len rozhodnete, že je to pre vás príliš ťažké, vôbec sa neobviňujte. Ak ste vyčerpali všetky možnosti, ako situáciu zlepšiť, no odpor detí pretrváva, je omnoho rozumnejšie vycúvať, keď vidíte, že by ste sa museli príliš premáhať. Deti znesú nejaké tie hádky aj krik (dokonca omnoho lepšie ako sa kedysi predpokladalo), ale veľmi silne ich poznačí chlad či odmietanie. Ak dieťa cíti, že je neprijímané, následky na jeho duši sú katastrofálne. Výchova nevlastného dieťaťa sa výrazne odlišuje od výchovy vlastného potomka. Byť rodičom vlastného dieťaťa je ťažké, snažiť sa o&nbsp;to isté pri nevlastnom je len pre tých skutočne veľmi ochotných. Vyžaduje to veľa zrelosti, sebazaprenia, lásky a&nbsp;pokory. Ak cítite, že byť hrdinkou je naďalej nad vaše sily, nadýchnite sa a&nbsp;opustite vzťah, kým nie je neskoro. Vyčerpaná, zúrivá a&nbsp;ľútostivá, s&nbsp;pocitmi krivdy, nespravodlivosti, nedocenenia: toto je často dlhodobá vyhliadka náhradnej mamy. Každá z&nbsp;nás musí vedieť, či dokáže prijať vo svojom živote deti inej matky.

Milujem ho najviac na svete, ale NEZNÁŠAM jeho deti: Pomoc, čo mám robiť?

Výber pre vás

Milujem ho najviac na svete, ale NEZNÁŠAM jeho deti: Pomoc, čo mám robiť?

Súvisiace články

Skutočný príbeh: Kedysi som ho strašne milovala, no už k nemu nič necítim: Kde sa stratila naša láska?

Láska za každú cenu? Tu sú dôvody, prečo to nikdy nerobiť!

Sebaláska nie je sebecká. Učí nás ľúbiť nie seba, ale ľudí okolo nás!

Erotická poviedka: Prvá láska: No a čo, že nebola jediná? Stačí, že bude posledná

Výber pre vás