Volá sa Viola. Meno jej mama dala po svojej starej mame, jej prababke. Vraj to bola výnimočná žena. Krásne spievala, tancovala, svojimi odvážnymi, divokými kreáciami rozpútala medzi upätými, malomeštiackymi paničkami revolúciu. Občas dve-tri naraz vpochodovali až k starostovi a vykrikovali, že jej prababka je bosorka, čarodejnica. Počarovala ich chlapom. Starosta, našťastie, miloval Violin tanec, vlastne ju tajne miloval už veľa rokov. Učarovala mu hneď, ako sa prisťahovali do mestečka. Prudérne paničky nemali šancu. Potom si vraj zvykli. Dlhé, kučeravé vlasy si zapletala do hustého vrkoča. Keď oduševnene, s ladnosťou labute prepletala nohami, neposlušné pramene sa jej uvoľňovali zo stužiek a poletovali okolo tváre ružovej od námahy. Kvapôčky potu sa trblietali na čele aj nad vrchnou perou, občas niektorá pomaly stiekla až k brade. V jamke na krku sa vytvorilo malé jazierko, z času na čas sa uvoľnil tenký potôčik a zatiekol do výstrihu. Muži v prvých radoch ani nedýchali, nevedeli sa dočkať pohľadu na jej krehké a zároveň pevné lýtko. Keď mali šťastie, prababka sa odviazala. Pohľad na čipkované spodné nohavice mátal mužských divákov ešte zopár dní. Asi aj ich manželky. Tie rýchlo ťahali svojich mužov domov. K teplej polievke a rezňom. Aj Viola varila polievky a v nedeľu vyprážala šnicle, poznala chute svojho muža. No podľa všetkého ovládala aj umenie milovať. Aj neprajnice túžili vzbudzovať vášne, tak ako ich rebelská suseda. No konvencie a strach, čo povedia ľudia, ich oberali o ľahkosť bytia. Prastarká Viola si užívala. Na fotografiách, mladších aj starších, ju jej muž s beťárskym úsmevom drží okolo drieku alebo za boky. Našli sa. Ona si dopriala nevinnú pozornosť mužov, tí sa však mohli iba prizrieť. On jediný ju mal celú. Nad ohováračkami iba mávol rukou, vedel svoje. Chránil si svoje divoké a zároveň krehké vtáčatko. Niekde v starej truhlici sa našli Violine zápisky. Za celý svoj život mala iba jedného. Vraj už pri prvom stretnutí vedela, že on je na celý život. Detaily si odniesli obaja so sebou do neba, riadky však boli nasiaknuté vášňou a živočíšnou zmyselnosťou. Našli sa, zrástli a splynuli. Oddaná mu bola dušou aj telom. Bol to múdry muž. Nezatvoril ju do zlatej klietky. Nezviazal a neostrihal jej krídla. Tak to robia vzácnym vtákom, ktorí potom nedokážu vzlietnuť a uletieť. Nikdy si neostrihala svoje vlasy a tancovala do konca života. Na lúke, po záhrade. S červeným rúžom na perách.

Na prvú lásku sa nezabúda. Nikdy.
Na prvú lásku sa nezabúda. Nikdy.
Zdroj: stock_colors

Nostalgia

Dnes ju pochytila nostalgia. Chuť na návraty v čase. Sedí so škatuľou na kolenách a berie do rúk staré, krásne fotografie. Hľadá jednu konkrétnu. Prastarká Viola je na nej v nádhernej póze. Hlava ladne zaklonená, ľavá noha v pohybe… už, už ju prepnúť a vzniesť sa. Splývavé šaty kopírujú štíhle telo. Nie však chudé. Plné prsia, plné boky, dlhé, pevné nohy. V jednom okamihu zachytená podstatná časť podstaty ženy. Odvaha a hrdosť. Nomen omen. Meno je váš osud. Nepozná osudové znamenia a určenia mena Viola, ale verí, že zdedila vášeň v srdci aj tele a túžbu po slobode. A rovnako ako jej prastará mama miluje tanec. Červený rúž. Aj ona túži stretnúť chlapa, pocítiť, že ÁNO, to je ON, a porodiť mu dve-tri múdre, krásne deti, ak bude mať dcéru, naučí ju tancovať. Občas má pocit, že ho už stretla, ale nechala odísť. Lebo čo keď je niekde ešte niečo lepšie? Chutnejšie? Aj ona si písala poznámky, zápisky milostné ich nazvala. Niekde tu by mali byť, bezpečné ukryté. Dôverné vyznania a priznania samej sebe. Vpísané do riadkov. Opatrne sa prehrabávala fotkami, kôpky ukladala vedľa seba na zem. Tu je! Jej milostný život v tenkom, linajkovom zošitku. Všetci pekne po poradí, ako prišli, zažiarili. Postupne ich svetlo slablo, až nakoniec zhaslo. Až na jedného. Sedela na zemi a váhala, či začať listovať, hrabať sa v spomienkach, alebo odložiť naspäť. Nič sa nestane, ak sa začíta. Príbehy sama pre seba spísala, až keď boli ukončené. Žiadne akútne a aktuálne výlevy sklamanej milenky neobjaví, krátke, výstižné a výživné to je. Naliala si pohár vína a otvorila na prvej strane.

Každá žena si občas nostalgicky spomenie na svoju prvú lásku.
Každá žena si občas nostalgicky spomenie na svoju prvú lásku.
Zdroj: Shutterstock

Adam

Dnes večer bol rozlúčkový sex. Ešte pred polrokom som bola presvedčená, že on je moja nekonečná láska na doživotie. Vo vani, v byte jeho matky, opäť bola niekde na služobke zachraňovať choré siroty v Afrike, sme plánovali svadbu na brehu mora. Adam, prvý muž v raji. Aké príznačné, priam symbolické. Môj prvý chlap. Tak skutočne prvý. Našťastie sa o panenstvo neprichádza opakovane, zostala by som pannou do konca života. Všetky knihy, kde sa opisuje „vtedy prvý raz“ – ako extáza, by mali zatvoriť do pivnice a kľúč zahodiť na dno hlbokého jazera. A tie filmy, och áno, on ju asi dve minúty bozkáva a už aj zasúva. Ona spraví jemné ach, potom ešte áááách a zázrak! Splynú v spoločnom orgazme v jedno. Naša realita? Keď sa do mňa Adam po dôkladnom dráždení, hladení a natieraní lubrikantom snažil dostať, myslela som si, že sa rozpadnem na dve časti. Tak veľmi sme sa trápili. Skoro som sa prepadla od hanby, keď navrhol, aby sme to skúsili odzadu. Po hodine som sa sama otočila. Už nech to mám za sebou. Nemohol uveriť, že bol dnu fakt prvý. Tak… mala som dvadsať a moje kamošky už na sexe fičali poniektoré aj piaty rok. Objímal ma, nežne hladil. Neboj sa, nabudúce to bude lepšie. Nebude žiadne nabudúce, zakričala som a utiekla do teplej sprchy. Prišiel tam za mnou, zotieral mi z tváre slzy a zo stehien krvavé stopy. Mesiac som mu nedovolila dotknúť sa ma. Trpezlivo znášal moje výčitky, chudák Adam. Mal pravdu, chalanisko jeden. Potom to bolo iba lepšie a lepšie. Adam. Ten chlap vo mne rezonoval. Počúval, dokonca som mala pocit, že aj rozumie, čo mu vravím. Neponúkal riešenia, iba ticho držal v náručí. Na ľudskom tele je taká jemná jamka. Medzi krkom a plecom. Voňavé bábätká si tam ukladajú hlávku, do bezpečia k mame a tatovi. Ja som si ukladala hlavu a našla bezpečie v Adamovej jamke. Bol tam zvláštny pocit, zdalo sa mi, že to bolo ono. Že to je na doživotie. Napriek tomu (Či práve preto?) som si asi pred týždňom povedala, že nastal čas ísť ďalej. Asi som krutá, nechcela som mu ublížiť, ale stalo sa. Dnes plakal on. Krvácalo mu srdce, tak mi povedal. Zlomila si mi srdce! Si krutá! Nerozumel, čo sa deje. Nemohla som mu povedať skutočný dôvod. Že si chcem užiť. Keď už je to konečne také fajn. Nechcem byť ako prababka, čo zostala s prvým. The show must go on!

Niekedy prvé lásky nevydržia dlho, ale o to krajšie sa na ne spomína.
Niekedy prvé lásky nevydržia dlho, ale o to krajšie sa na ne spomína.
Zdroj: Getty

Adrián

Včera sa skončil môj druhý príbeh lásky a vášne. Krátke trvanie, story aj milovaní. Nie je ani veľmi čo zaznamenať. Oslava, poriadna žúrka. Spolu na jednej menšej sedačke, natlačení na seba. Chemická reakcia prebehla okamžite. Potom to už malo rýchly spád. Chutil, voňal… to áno. Najradšej to mal odzadu a nech to netrvá dlho. Neukladala som si na neho hlavu. Nepočúval, vlastne počúval. Ale sám seba. Neplakal a určite nemá zlomené srdce. Uvedomila som si, že často myslím na Adama.

Každý máme svoje tajomstvá. A možno tajne snívame, aké by to bolo stretnúť po rokoch svoju prvú lásku
Každý máme svoje tajomstvá. A možno tajne snívame, aké by to bolo stretnúť po rokoch svoju prvú lásku
Zdroj: Shuttestock

Edo

Pracuje vo vedľajšej budove. Poslal mi žiadosť o priateľstvo, potom pozvanie na obed a kávu. Nepáčil sa mu červený rúž na mojich perách, vraj je to vulgárne a každý chlap si okamžite so mnou predstavuje orálny sex. Povedala som si, že jéj, aké milé, on žiarli. Že sa to volá chorobná žiarlivosť a paranoja, to mi došlo až neskôr, našťastie, nebolo celkom neskoro. Adam nežiarlil, on môj rúž aj pery miloval, zato Edo to posral. Mal úplne v paži, čo chcem, a hlavne, čo nechcem. Neboj sa, bude sa ti to páčiť. No nebude! Keď sa mi to nepáči na prvý ani tretí raz, tak nechcem, aby si mi pri každom sexe kmásal vlasy a keď som sama doma, nebude mi pod oknami stepovať súkromné očko. Dostal rozlúčkovú SMS. Zatvorila zošitok, boli tam ešte asi traja, ako tri hrozná, jeden – druhý – tretí… všetci hrozní. Aby im nekrivdila, do jedného sa trošičku zamilovala, aj si myslela, že to je už ono, ale potom jej prišlo pozvanie na kávu od jeho paralelnej frajerky. Stíhal toho dosť. Nevie, či je s tou druhou, ona ho poslala do prdele. Opäť otvorila zošit a začítala sa do prvého príbehu. Adam. Zrazu prišlo déjà vu. Už vie. Slová na papieri sa veľmi podobali slovám v zápiskoch druhej, staršej Violy. Bože… hlúpa bola. Nepočúvala svoju intuíciu a odstrčila jediného chlapa stvoreného pre ňu. Vezme do ruky telefón a v kontaktoch nájde jeho číslo. Ostatných si hneď vymazala. Spomienky sa zahmlili, tie s Adamom sú jasné, s čitateľnými kontúrami. „Haló, to si ty, Adam?… Ja, Viola. Či nepôjdeme na kávu.“ Chvíľu bolo ticho, počula iba, ako dýcha.
„Dobre. Ale moje srdce už neprežije ďalšie zlomenie.“  „My, Violy nášho rodu, nelámeme mužom na doživotie srdcia. Občas sa nám zahmlí zrak, ale moje oči aj srdce už vidia jasne.“„O. k.,“ povedal potichu. „O chvíľu som u teba.“