Michal Sabo

„A čo je to dokonalosť, Mišo?“ spýtala sa ma desaťročná Ema po tom, čo som v záchvate smiechu zachrochtal:&nbsp;„Toto je dokonalosť!“ Smial som sa nepríčetne na nejakom meme, ktoré na mňa vyskočilo vo whatsappovej skupine kamarátov, ktorí majú extrémny talent zásobovať ma (mnou tak milovaným) primitívnym humorom. Bolo vskutku zábavné, no následná otázka a doširoka otvorený pohľad toho zvedavého stvorenia ma dostali do úzkych. Napriek tomu, že som sa snažil jej čo najlepšie vysvetliť význam slova dokonalosť, bol to presne ten moment, keď som si uvedomil, ako mylne tých desať písmen používam a miestami nadužívam. Na tom obrazovom vtipe nebolo nič dokonalé, pravdupovediac to bol iba jeden priemerne vydarený fór. Vtipný, zábavný, akurátny, trefný. To by boli vhodné slová, ktoré ani zďaleka nespĺňajú parametre dokonalosti v jej pravom význame. Sypem si popol na hlavu, cítim sa vinný, že som pridal ruku k dielu, keď som sa podieľal na devalvovaní skutočnej hodnoty toho slova. Mea culpa, mea maxima culpa.&nbsp;

<strong>Pokračovanie na ďalšej strane.</strong>

Tak priveľmi sme dokonalosťou posadnutí, že jej uberáme na vážnosti. Dokonalí chceme byť na sociálnych sieťach. Keď listujeme príspevkami profilov, ktoré sledujeme, všetci sú šťastní, zdraví, majú sa nad pomery dobre, žijú svoj najlepší život, robia všetky tie fascinujúce veci, ktoré robia úspešní ľudia. A aby toho málo nebolo, Instagram nám navyše ponúka dvadsaťtri filtrov, ktoré dokážu tie sexi fotky ešte viac prifarbiť, aby bolo nadmieru jasné, že všetko v našich životoch je totálne v pohode. Nehovoriac o tom, že okrem instagramových filtrov sa mám do smartfónov tlačí nespočetné množstvo aplikácií, ktoré naše virtuálne šťastie dokážu&nbsp;„vytúnovať“ do farieb, ktoré sú až za hranicou skutočnosti. Och, a ako by som mohol zabudnúť na FaceApp? Na aplikáciu, ktorá žehlí tváre, retušuje všetky nezrovnalosti, nech už sú akékoľvek, menšie či väčšie. Fotografiu, ktorá prešla touto appkou, spoznáte napríklad aj podľa toho, že tvár na nej zrazu zázračne nemá póry. Póry, ktoré naša koža bytostne potrebuje, aby mohla dýchať. V skutočnom živote. V tom virtuálnom svete naša koža dýchať nepotrebuje, v tom svete je všetko umelé, prečo nie aj tváre?!

FaceApp nedávno použila na fotografiu svojho novorodeného potomka jedna nemenovaná celebrita. Áno, to dieťa bolo po pôrode pokrčené, zhúžvané, otlačené. Presne tak, ako by bola zdevastovaná papierová vreckovka, keby sa nám podarilo pretlačiť ju cez kľúčovú dierku. Také sú pravidlá fyziky. No uznajte sami, prehnať fotku novej bytosti cez FaceApp, aby celý svet vedel, že bezchybná matka porodila bezchybné dieťa po tom, ako sa trikrát nadýchla a trikrát potlačila… Držím palce tomu dieťaťu, keď od prvých sekúnd svojho života žije v ohnutej pravde. Kristína Tormová je oproti tomuto exempláru ako z inej planéty. Ona dva dni po pôrode zverejnila fotografiu, na ktorej si z veľkej hygienickej vložky na hlave urobila mašľu. Plus! Priznala všetky odtiene šestonedelia. A toto je pre mňa, vážené, hrdinský čin. Nie je hrdinstvo rovno z pôrodnej sály odkráčať na Ples v opere, porodiť v lodičkách a s dokonalým mejkapom či&nbsp;oddrepovať do posilňovne. Hrdinstvo je v zdraví porodiť dieťa a byť od prvej sekundy pri ňom, obnažená, s oroseným čelom a skutočná. Pretože to deti rodiacie sa do sveta pokrútenej reality potrebujú zo všetkého najviac. Dotyk so skutočnosťou. Ak je tá skutočnosť ešte aj veselá, to je dokonalosť.

„Oni sú tak úžasný pár, veď pozri sa&nbsp;na nich, ako vyzerajú,“ šepkala mi moja bývalá kolegyňa na akcii, kde sme sledovali, ako do spoločnosti vchádza pre mňa neznámy pár. Trvalo pár momentov a bol som zasvätený do detailov. Ona je manažérka nadnárodnej spoločnosti, ktorá študovala v zahraničí, z veľmi dobrej rodiny. Krásna, vysoká blondína s uhrančivým pohľadom a nonšalantným vystupovaním. On podniká s technológiami, ktorým nerozumiem, ale je to dozaista niečo prudko prevratné, lebo jeho sebavedomie hovorí jasnou rečou, je si istý svojou hodnotou. Musím uznať, že pohľad na túto dvojicu bol vkusný. V ten večer som sa s týmito krásnymi ľuďmi zoznámil, aj sme sa dobre zabavili, aj sme si sľúbili, že to ešte zopakujeme, čo sa, ako správne tušíte, už nikdy nestalo. Niežeby som o to nestál, skôr to bolo nerealizovateľné. S ňou som sa stretol pracovne, pretože ma oslovila na moderovanie jej firemného vianočného večierka. Aj to bol jeden vydarený večer. Oficiálna časť prebehla bez menšieho zádrhu, a keď som hlásil voľnú zábavu, stretli sme sa s mojou objednávateľkou pri bare. Trvalo to až jeden drink, aby mi s absolútnym pokojom v hlase oznámila, že s manželom je v rozvodovom konaní. Po trinástich mesiacoch od svadby.

Dôvod vám neprezradím, lebo to je intímna záležitosť, a aj na ten základ, ktorý som vám tu načrtol, som si pýtal povolenie. Dôležité je, že zo vzťahu tej prvotriednej dvojice vyprchalo to, čo si ľudia pri sobáši garantujú na celý život. A potom si idem v pondelok ráno nakúpiť niečo na raňajky do potravín, kde pravidelne stretávam roztomilú dvojicu dôchodcov. Ona má už roky svoje biele husté vlasy zopnuté v drdole, ktorý je po stranách napevno pripnutý čiernymi vlásenkami, pery má namaľované krvavočerveným rúžom, jej tvár je pokrytá stareckými škvrnkami a aj keď má na nohách obuté žiarovo biele tenisky, svojmu mužovi nestíha. On vždy čiperne tlačí košík a má naponáhlo, ako keby bežal na pretekoch v dôchodcovskej kategórii.

A ja tam iba stojím a bavím sa, keď babička na svojho druha so smiechom kričí:&nbsp;„Veď počkaj, keď ťa dobehnem, potknem ťa palicou, ty blázon jeden starý!“ Nikdy ho nedobehne, to on si vždy urobí koliečko, aby ju mohol prekvapiť štuchnutím od chrbta. Keď nakúpia, zaplatia, naložia všetko do kufra malej fiatky, starček svoju drahú opäť predbehne, aby jej otvoril dvere a pomohol nastúpiť. Neviem, koľko dlhých mesiacov to už títo dvaja spolu ťahajú. Viem však, že ak aj náhodou neboli pre seba stvorení, aj keď vo svojom veku nevyzerajú ako zo žurnálu, ich vzťah dozrel do stavu, keď sa v ňom nadhľad mieša so vzájomným rešpektom. A práve láska v tejto podobe, to je dokonalosť.

Chcela ho mať na stužkovú slečna, ktorá mi písala mail po tom, čo ma videla v Nákupných maniačkach. Nikdy nepoviem nie, ak mi to kapacita dovolí a hocikto ma slušne požiada o pomoc. Stalo sa tak aj v tomto prípade. Maturantka mi rozpísala svoju predstavu mimoriadne precízne. V podstate mala stopercentný obraz o tom, ako chce v ten veľký večer vyzerať. A všetko by sedelo, keby aj jej fyzické predispozície sedeli. Napíšem vám to takto – to, čo mala v hlave, by bol perfektný outfit, keby nebol pre ňu. Napriek tomu, že som sa snažil vyhovoriť jej ho, spísal som argumenty, prečo by bolo lepšie zvážiť iné možnosti, netrafil som na strunu jej logiky. Pritom mi poďakovala a zdalo sa, že zreteľne odčítala, čo som jej chcel poradiť.&nbsp;Po pár týždňoch mi prišla fotografia. V ten osudný večer sa outfitovo stalo to, čo sa stať nemalo. Rozumiem, že pre väčšinu dievčat je stužková niečo ako generálka svadby, prípadne živá rozprávka, keď sa menia na princezné, no nie som si istý tým, či všetky princezné musia vyzerať ako veľký, šťavnatý punčový rez.

Ani moja mladšia neter nemá súmernú postavu, má pomerne objemný hrudník, úzky driek a širšie boky. V otázke svojho stylingu na stužkovú mala od začiatku jasno. Prsia nechala vyniknúť v úzkej bielej košeli s dlhými rukávmi zapnutej po krk. Ten obopínala mašľa z rovnakej látky, z akej bola ušitá áčková&nbsp;sukňa, ktorá zvýrazňovala pás, padala až po zem a výrazný modrý folklórny motív z nej robil klenot. Nie, nebol to bežný model, nemala šaty na ramienka, nemala odhalený dekolt ani výrazné šperky, nebola dokonca obutá vo vysokých topánkach. Napriek tomu moja neter v ten večer svietila, vyčnievala z davu, no keďže v tomto neviem byť nestranný, nebudem tvrdiť, že bola oblečená najkrajšie z celej triedy. Povedal to však celý profesorský zbor. A tomu predsa protirečiť nemôžem! Či vtedy, či dnes, Nela možno nespĺňa kritériá „štandardnej krásy“, je však za každých okolností svoja. A byť verný sebe, to je dokonalosť.&nbsp;

Je aj Adela Vinczeová. Keď pred rokmi s Pycom moderovali prvú SuperStar, prepísala svojím výkonom všetky pravidlá slovenského televízneho moderovania, ak vôbec niekedy nejaké boli napísané. Adela je enormný fenomén, ktorý nám dokonca závidia aj v zahraničí (rozumej: nielen v Českej republike). Bol som niekoľkokrát svedkom toho, ako ju so zatajeným dychom na rôznych podujatiach pri multilingválnom moderovaní sledovali cudzokrajní hostia a boli očarení. Každý súdny človek musí byť minimálne zaujatý, ak nie rovno fascinovaný nielen jej prirodzenou inteligenciou, pohotovosťou, briskným humorom a zjavom, ktorý opäť pre niekoho nemusí zapadať do škatuľky štandardnej krásy, aj tak dokázala cez sériu fórikov o svojom nose odzbrojiť každého, kto sa pokúšal nájsť na nej niečo, čo nie je v súlade. Plne si uvedomujem, že vďaka tomuto môjmu slohu môžem pôsobiť ako predseda neexistujúceho Banášovej fanklubu, pravda je taká, že boli roky, keď som jej závidel, že dokáže ostať taká vycentrovaná, keď dlhé obdobie u nás nebol asi nik ostrejšie sledovaný než ona.

<strong>Pokračovanie na ďalšej strane.&nbsp;</strong>

Spomínam si na naše prvé stretnutie, keď som s ňou robil veľký titulkový rozhovor pre časopis podobný EMME. Bola milá, vďačná, prívetivá a sama pred sebou uštipačno úprimná, ako vždy, keď sa s ňou stretnem. A pritom, Adela, ktorá nestojí na pódiu, nie je ani zďaleka taká nepriestrielná ako Adela v zákulisí. Adela mimo svetiel nie je plnoformátová hviezda. Skutočná Adela je pre mňa silné, ale zraniteľné dievča, ktoré na seba nepotrebuje všemožne strhávať pozornosť. Nehovoriac o tom, že po vyhlasovaní cien OTO ju málokedy nájdete pred fotostenou, s väčšou istotou ju nájdete ďaleko od nej, takisto ďaleko od preplnených stolov. So soškou (alebo soškami) v ruke stojí pri schodisku. Tento rok som ju tam tuším videl kľačať a vyzutú. To som v sebe mal už tri proseccá, je dosť možné, že vyzutý som bol ja. Stopercentne si však spomínam na slečnu, ktorej meno ani tvár som do toho večera nepoznal, vedel by som vám však doslovne zopakovať slová, ktoré kričala na kamaráta – talentovaného, nebulvárneho fotografa –, keď ju chcel odfotiť. Nebolo to nič prívetivé ani slušné. Naopak, bolo to absolútne neprimerané jej veku, profesionálnym skúsenostiam či spoločenskému statusu (pri všetkej úcte).

S Adelou som na pódiu doteraz stál iba raz, moderovali sme spolu benefičný koncert pre skalický psí útulok. Na akciu prišla s meškaním pre problémy na trati, keď vlakom cestovala z druhého konca republiky. Prišla síce neskoro, ale prišla s ľútosťou a prenechala mi ako mladšiemu, menej skúsenému prvé husle. V to popoludnie sa svojou prítomnosťou postarala o viac magických momentov a ja to celé zhrniem jedným, jediným slovom, ktoré Adelu tak, ako ju poznám a vnímam, vystihuje najviac. Pokora. A tú, keď človek pod vplyvom okolností dnešnej doby nestratí, to je dokonalosť.

A napokon, moja dobrá priateľka Silvia. Ako vám ju opísať... Silvia je fascinujúca žena, s ktorou som sa zoznámil pred mnohými rokmi na tradičnom septembrovom jarmoku na Radničom námestí v Bratislave. Na tieto trhy prichádzajú zástupcovia chránených dielní a domovov sociálnych služieb z celého Slovenska, aby oslávili svoju celoročnú prácu, aby sa vzájomne stretli a aby ukázali zdravým ľuďom, že hendikep nie je limit, ktorý bráni v tvorbe. Silviin syn Miško sa narodil s telesným postihnutím a to bol ten moment, keď využila svoj umelecký talent, začala organizovať tvorivé dielne, neskôr si otvorila svoju prvú chránenú dielňu, v ktorej so svojimi klientmi vyrába hocičo od pohľadníc cez prívesky, tašky až po kvetinové aranžmány. Silvia v máji otvorila ďalšiu, tentoraz integrovanú chránenú dielňu na bratislavskej Vajnorskej ulici, a keď som do nej vstúpil a videl pokope všetky tie úchvatné umelecké dielka, ostal som čiastočne dojatý a čiastočne zahanbený. Dojatý, lebo som bol hrdý na to, že moja kamarátka so svojím tímom dokázali zaplniť ten priestor toľkou srdečnosťou, nádherou a kreativitou.

Zahanbený, lebo keď mi do mojej zdravej pravej ruky strčíte&nbsp;pastelku, tak síce dokážem vyfarbiť maľovanku bez toho, aby som vyšiel za čiaru, ale keď sa snažím nakresliť psa, vyzerá ako lochnesská príšera. Silviini zverenci nemajú zdravú ani pravú, ani ľavú ruku, aj tak sú to zruční géniovia. Nemám voči nim žiaden protipól. Rozmýšľam iba nad tým, ako dokážu niektoré slečny plakať nad tým, že im v salóne zle pichli botox, ako sa dokážu študenti psychicky zrútiť, keď ich neprijmú na vysokú školu, ako sa idú ľudia zabiť, keď na internete nenájdu ten kúsok, ktorý si chceli kúpiť, ako zvykneme odpadávať, lebo hento a tamto… Hoď kameňom, kto si bez viny. Všetci občas „uletíme“, niektorí uleteli nenávratne. A preto každému odporúčam ísť sa pozrieť, keď nie do chránenej dielne TopArt, tak do ktorejkoľvek inej chránenej dielne (máme ich na Slovensku požehnane) alebo sa zastaviť na spomínaných Radničkiných trhoch a vidieť na vlastné oči, čo to znamená&nbsp;prijať situáciu takú, aká&nbsp;je.&nbsp;Pretože vyťažiť aj z neušľachtilého života maximum, to je dokonalosť.

A viete, čo je ešte dokonalosť? Dokonalosť je kráčať po mokrom piesku, keď zrazu príde vlna, ktorá nás ošpliecha, a my namiesto toho, aby sme utekali, tam iba odovzdane stojíme a nahlas sa smejeme do rozbúreného prílivu.&nbsp;

Dokonalosť je, keď sa veterník podarí a my, napriek tomu, že do tej nádhery nechceme zahryznúť, nezdržíme sa. Keď zahryzneme, vrchná karamelová vrstva chrupne tak hlasno, až rozmýšľame, či nám náhodou nepraskla sánka.

Dokonalosť je byť celú noc hore osamote, sledovať jednu časť Priateľov za druhou a necítiť sa pri tom osamelo.

Dokonalosť je byť celú noc hore s niekým. Bez toho, aby tam bola sekunda ticha.

Dokonalosť je tiež byť s niekým potichu.&nbsp;

Dokonalosť je zobudiť sa skoro ráno za zvukov vtáctva, ktoré by síce mohlo stíchnuť, aby sme mohli pokračovať v&nbsp;nerušenom spánku, no my namiesto toho, aby sme si dali štuple do uší, vstaneme z postele, otvoríme okno a počúvame ten operený koncert.

Dokonalosť je, keď ideme na skutočný koncert a naskočia nám zimomriavky hneď pri prvom tóne, ktorý započujeme. A tie zimomriavky sa neskôr počas večera objavia opäť a opäť a opäť.

Dokonalosť je cestovať s najlepším priateľom. Niekam, hocikam. Len-tak. Spontánne. A spievať si cestou hity rokov deväťdesiatych. Falošne a precítene.

Dokonalosť je poznať niekoho tak, že za neho vieme dokončiť vety.&nbsp;

Dokonalosť je každý jeden malý moment šťastia prežitý naplno.

Tá skutočná dokonalosť je všade okolo nás. Iba my ju často nevidíme. Máme klapky na očiach, lebo… hľadáme niečo ešte dokonalejšie než dokonalosť.

P. S.: Tento text si starostlivo uchovám a dám ho Eme neskôr prečítať. Chcel som jej ho odcitovať&nbsp;ešte pred odoslaním do redakcie. Vtom jej niekto poslal vtip. A ona sa smiala tak silno, až sa musela prezliecť. Detský smiech. DO-KO-NA-LOSŤ!&nbsp;&nbsp;

Moderátor Michal Sabo: Ľudia strácajú pojem o tom, čo je v dnešnom svete dokonalé!

Výber pre vás

Moderátor Michal Sabo: Ľudia strácajú pojem o tom, čo je v dnešnom svete dokonalé!

Súvisiace články

4 minúty denne a budete v božskej forme. Poznáme obľúbené cvičenie hollywoodskych hviezd!

Talentovaná Andrea Zahurancová rozbehla svoj biznis: Tu je 5 dôvodov, prečo ju sledovať!

Veľké vianočné upratovanie. S TÝMITO trikmi budete mať v garáži vždy poriadok

Deptá vás sychravé počasie? Týchto 5 cvikov na lepšiu náladu IHNEĎ nabudí telo aj myseľ

Strašiak melanóm: Dajte si skontrolovať svoje znamienka aj v zime!

Výber pre vás