Za všetko môže portugalský podnikateľ Felipe Castro Matos. To on si dal šialené predsavzatie, že bude tri týždne vstávať o 4.30 a vyskúša, aké pozitíva má životný štýl ranostajov. Keď som si jeho zážitky čítala na fejsbuku, nestačila som sa čudovať. Rýchlo vraj zistil, aké je to super. Zrazu mal pre seba kopu času. Stíhal všetko v práci, aj do fitka začal chodiť častejšie a cez deň mal lepšiu náladu. Ak to zabralo na neho, prečo by som to neskúsila tiež?

Je pondelok a keď ma v osudnú skorú hodinu zobudí budík na mobile, mám chuť vyšmariť ho z okna. Ale asi by ho bola škoda. Rozbitého skla, aj môjho smartfónu. A tak potichu, aby som nezobudila zvyšok familíe, chrlím neslušné nadávky, navliekam si tepláky a vyšuchtám sa z bytu. Idem si zabehať, veď čo s toľkým voľným časom, keď v práci otvárajú až o siedmej? Tak to vraj robia aj všetci megaúspešní biznismeni. Že vstanú skoro a hneď si idú zašportovať. Miliardár Richard Branson z Virginia Records si nastaví budík na pol šiestu a hneď si dá do tela vo fitku, výkonný riaditeľ Starbucks Howard Schutz už o pol piatej ráno šprintuje po Central Parku a Tim Cooke, ktorý šéfuje firme Apple, tak skoro ráno beháva tiež.Úprimne, to moje šmatlavé prepletanie nohami, ktoré predvádzam po chodníku, sa nedá nazvať behom, no aj snaha sa cení, však? A tak mám o šiestej za sebou nielen rannú sprchu, ale aj päť kilometrov a spálených skoro 300 kalórií. Ak teda moja bežecká aplikácia Endomondo neklame. Keď si po siedmej v kancelárii sadám za počítač, čakám, že telo bude skvele naštartované na skvelý pracovný výkon. No, naštartované možno je, ale signalizuje to hladom. Bežné raňajky mi odrazu nestačia a hneď spráskam aj desiatu. A keď si potom uvedomím, že do obeda musím vydržať štyri hodiny, najradej by som schrúmala aj ceruzky na pracovnom stole. Nenormálny hlad, ten pocit ma prekvapivo straší celý deň. Moja kolegyňa Katka má pre to pochopenie. "Aj ja som mala obdobie, keď som spávala iba štyri hodiny. Inak by som nestíhala. A tiež som bola večne hladná, lenže za tie tri mesiace som pribrala päť kíl." No tak to je skvelá perspektíva, napadne mi a stav - bože, ja by som jedla, kamuflujem ovocím a hektolitrami vody. No, do večere to nejako vydržím. Aj po nej šup do postele. Rovno so sliepkami.

Rýchlo som pochopila, že taký skorý budíček je nad moje sily, a tak čas vstávania posúvam. Na piatu hodinu. V utorkové ráno mám za sebou sedem hodín spánku a aj tak sa mi zdá, že ma niekto ovalil lopatou. Ani to štyridsaťminútové krúženie po sídlisku nie a nie prebrať ma k životu a stále som unavená. No aspoň s dokonalým mejkapom a pedantne vyžehlenými vlasmi, lebo na ranný beauty rituál mám teraz viac času.Zato v práci mi všetko trvá dlhšie ako obvykle, tak kde sú, dopekla, tie sľuby? Že dopoludnia by som mala byť vnímavejšia a aktívnejšia? Nevadí, počkám. Ja aj tak svoju písaciu "slinu" chytám až popoludní. Lenže sú tri hodiny a múza nikde. Písanie mi ide horšie ako prváčikovi a to je v prípade, že vás živí práca so slovom, trošku problém, všakánoe? Namiesto toho, aby som ako z rukáva sypala zmysluplné články, hlava mi nad počítačom padá ako dôchodcom v čakárni, tak sa len dopujem ďalším pressom. Netvrdila náhodou štúdia Texaskej univerzity, že ranné vtáčatá v univerzitných laviciach majú lepšie výsledky ako spachtoši? Že študenti ranostaji sú efektívnejší a dokážu si všetko lepšie naplánovať? Bla-bla- bla. Neverte tomu. Na mňa to nezaberá. No nič, dnes musím ísť zaliezť do postele ešte skôr. Rovno po správach.

Opakuje sa rovnaký scenár. Skoré vstávanie, skorý pokus o beh, skorý príchod do práce. Kým Felipe Castro si pri svojom pokuse pochvaľoval, že sa stíha na svet pozerať inými očami a že si, napríklad, vychutnáva východ slnka, ja som asi z inej planéty. Mne je to ranné ružové zore nad Bratislavou ukradnuté a mám čo robiť, aby som v električke nezaspala zavesená na tyči. Cestou do kancelárie sa trošku preberiem, stíham odpísať na maily, dokončiť rozhovor a kým začnú prichádzať kolegyne, už mám za sebou kus práce. Lenže po obede sa ten dobrý pocit rýchlo stráca. Som akási naštvaná.Poznáte to príslovie, že nervózna ako stará panna? Tak to na mňa sedí dokonale. Vytáča ma zvuk kávovaru v kuchynke, zlostí ma, keď niekto buchne dverami a idem vyskočiť z kože, keď sa v potravinách ten rad pred pokladňou vlečie ako týždeň pred výplatou."Mami a to dokedy chceš takto skoro vstávať? nenápadne zašveholí moja dcéra po tom čo ju sfúknem, nech si láskavo uprace izbu. Keď sa pýtam, prečo ju to zaujíma, odvrkne len čosi v štýle, že som teraz nejaká nervózna. Čo v preklade medzi riadkami znamená, že je so mnou na nevydržanie. Aj keď Felipeho skúsenosti sľubovali, že vďaka skorému budíčku budem optimistickejšia, veselšia a lepšie naladená. Ani náhodou nie som, to tu už vážne nikto nič negarantuje?

Dnes trošku podvádzam. Otravné pípanie budíka zaklapnem a doprajem si ešte polhodinu navyše. Výsledok? Zbitý pes. To je ten správny popis môjho pocitu po zobudení. Aj psychológovia varujú, že to je ten najhorší budíček. Lebo ak každý deň vstávate v približne rovnaký čas, telo si naň zvykne, v danú hodinu sa nastaví na aktívny režim a kto vtedy ešte raz zaspí, prebudenie prežíva stokrát horšie. Aj preto raňajší šport radšej vynechám. A som rovnako hladná a rovnako nervózna ako na začiatku týždňa.Tak ti treba, keď si lenivá, smeje sa moje škodoradostné ja. Už pár dní som vynechala fitko, možno teraz prišiel čas. "Hej, slečna,nespi." Túto vetu počúvam celú hodinu od trénera, ktorý ma síce netrénuje, ale aj zďaleka vidí, že na tých posilňovacích mašinkách sa iba zašívam. Az vlastných skúseností potvrdzujem, že cvičiť vo fitku a bicyklovať so zatvorenými očami sa vážne dá. Aký to malo efekt, na to nemyslím. Vlastne, ja posledné dni až tak veľa nepremýšľam. Je to príliš vyčerpávajúca činnosť a najčastejšie mi v hlave bliká veta - chcem spať. A tak po práci odmietam aj pozvanie kamarátov, ktorí si idú sadnúť na pivo. Nemôžem, ja musím do postele. O deviatej večer. Zbohom, kamaráti, zbohom spoločenský život. Aj toto sú obete, ktoré musia prinášať ranné vtáčatá.

Už to vydrž. Už len posledný deň a peklo sa skončí. Táto predstava ma drží pri živote, keď sa s vypätím síl o piatej vygúľam spod periny. Viem, že na to, aby organizmus nabehol na tento spôsob života, treba vydržať aspoň dvadsaťjeden dní. Za ten čas by si telo vraj zvyklo. Ale zabijem sa, keď som jednoducho nočný typ? Ktorý najviac práce urobí poobede, kedy má najviac energie a vydrží mu to až do noci? Už vás počujem, ako si hovoríte - a čo všetky tie zdravotné sestry, ktoré do práce nastupujú už na šiestu?Alebo pekári a šoféri a moderátori ranných vysielaní, ktorí sa takto skoro budia každý deň? Tiež som kedysi brigádovala v pekárni a celé prázdniny som vstávala o štvrtej. Ale nikdy, naozaj nikdy som si na to nezvykla."Niekedy človek nemá na výber, no ak je to len trochu možné, mal by počúvať signály svojho tela. A nesiliť ho zbytočne do vecí, ktoré sú proti jeho prirodzenému nastaveniu," hovorí lekárka Marianna Kubovčáková, odborníčka zo spánkového laboratória. Britské prieskumy však tvrdia, že iba jeden z desiatich ľudí je typická nočná sova. A že ranných vtáčat, ktorým nerobí žiadny problém skoré vstávanie, je desať percent populácie. A zvyšok? Tí sú vraj niekde na pol ceste a môžu si vybrať, na aký životný štýl sa nastavia. Mne je to jasné. Budíček o pol siedmej, tak ako doteraz. No a čo, že tí najúspešnejší biznismeni sú v tom čase už dve hodiny na nohách? Nech. Pokojne sa zmierim s tým, že zo mňa miliardárka nebude.

Budíček o 4.30? Skoré vstávanie sľubuje koniec depresií, aj čas na relax: Ako je to naozaj?

Výber pre vás

Budíček o 4.30? Skoré vstávanie sľubuje koniec depresií, aj čas na relax: Ako je to naozaj?

Súvisiace články

Krása podľa znamenia: To, ako sa o seba staráme, určujú hviezdy, čítajte BEAUTY horoskop

Krása v pohári: Keď budete pravidelne piť TOTO, vaša pleť bude doslova žiariť!

Bledá a unavená pleť? 5 prírodných tipov, ako jej navrátiť vitalitu

Trápi vás únava? Vyskúšajte týchto 6 tipov, ktoré dobijú baterky vašej mysli aj telu!

Výber pre vás