Materstvo ma sklamalo: A čo s tým? Keď máte dieťa a zistíte, že takto ste to nechceli?

„Môj život bez detí nemá zmysel,“ plakala v telefóne učiteľka Laura, keď jej vo veku 28 rokov diagnostifikovali poruchu štítnej žľazy a predpísali lieky, ktoré komplikujú schopnosť počať. Skvelý darček k ročnému výročiu svadby. „Už ako dievčatko som na otázku, čím chcem byť odpovedala, že mamička. Vlastne aj výber povolania som prispôsobila svojej budúcnosti matky. Popoludnia doma, týždne a týždne prázdnin.“ Diagnóza preto Lauru odrovnala. Kým ju krátko pred tridsiatimi narodeninami neprekvapil pozitívny tehotenský test. Lekári dali napriek rizikám jej tehotenstvu zelenú. Šťastná Laura vo ešte vo ôsmom mesiaci chodila na jógu a svojím žiačikom pyšne oznamovala, že odchádza na materskú. Na neurčito. „Asi som cvok, ale vychutnala som si ešte aj pôrodné bolesti a usmievala sa pri nich, ako slniečko na hnoji.“

Po mesiaci však začínala mať Laura materstva plné zuby. Nie preto, že by bola vrtošivá. „Syn trpel kolikami, refluxom, zle sal, nebriberal. A hlavne nespal. Dostala som zápal prsníkov. Snažila som sa, odsávala mlieko, prikladali si ho k prsníku aj v horúčkach. Najhorší bol ten večný príšerný nárek. Syn nebol schopný zaspať inak, ako na rukách. Striedavo sme ho s mužom pestovali celú noc. Manžel chodil na siedmu ráno do práce. Boli sme obidvaja ako zombie. Naša existencia sa obmedzila na boj o každú minútu spánku. Ak som na chvíľu vypadla v bytu, pri návrate ma prepadala panika, či už vo vestibule bytovky budem počuť rev nášho dieťaťa. Rovnako manžela.“ „Fyzická a psychickú únava sú zaručeným spúšťacím mechanizmom zúfalstva,“ vysvetľuje psychiatrička MUDr. Liliana Bárciová. „Samotný fakt, že sa matka dostatočne nevyspí, môže vyvolať stavy úzkosti a môže vyústiť aj do popôrodnej depresie.“

Podľa doktorky  Bárciovej je tragédiou slovenského pôrodníctva a novorodeneckých oddelení, že sú orientované výlučne na blaho dieťaťa. Na matku nikto ohľad neberie. Detských lekárov zaujíma len to, čo je dobré pre dieťa. Gynekológovia sa o matku postarajú po fyzickej stránke, skontrolujú jej rodidlá, prsníky, ale  či má dostatok spánku, adekvátnu výživu, či jej má s dieťaťom, kto pomôcť, či je spokojná, nikoho nezaujíma. Pritom v Laurinom prípade by podľa odborníčky stačilo, aby sa aspoň niekoľko dní v týždni poriadne vyspala a jej pocity z materstva mohli byť úplne iné. „Nielen Laura, ale aj jej manžel, ktorý fungoval veľmi pozitívne, sa dostali do začarované kruhu. Dieťa totiž vždy vycíti, ak sú rodičia v nepohode. Čím viac podvedome očakávali ďalšiu bezsennú noc a neznesiteľnú únavu, tým bolo ich dieťa nervóznejšie, horšie jedlo aj spalo.“ Pritom by bolo stačilo, keby pár požiadal členov rodiny alebo dobrých priateľov o pomoc. „Že ako rodičia musia všetko zvládnuť sami, je hlúposť. Mali myslieť nielen na to, čo je dobré pre ich syna, ale trochu aj na seba.“ Laura nakoniec prešla na umelú dojčenskú výživu. „Lenže kým sme pri synovom refluxe konečne našli takú, z ktorej by sústavne nedávil, prešli ďalšie mesiace. Prvý krát sa nám podarilo spať bez prerušenia šesť hodín niekedy okolo roka. Syna milujem, ale aj s  manželom sme sa zhodli, že druhé dieťa neprichádza do úvahy.“

Keď konečne otehotnela novinárka Linda, mala takmer 37 a biologické hodiny jej tikalo tak hlasno, že by zobudili aj hluchého. V čase, keď si už ako zatrpknutá stará dievka chcela otvoriť hotel pre mačky, v autobuse cestou do práce stretla Mira. „Otehotnela som paradoxne neplánovane – v našom veku sme si jednoducho nedávali pozor. Svadbu sme mali v siedmom mesiaci a garantujem vám, že som bola najpyšnejšia nevesta „v tom“ v celej Európskej únií.“ O pár týždňov sa jej narodil zdravý chlapček.Na rozdiel od Laurinho nasával mamine mliečko ako smädný sukulent a nebol ani notorický nočný vták. Napriek tomu aj Lindu materstvo sklamalo. Bola som zvyknutá, že môj voľný čas je len môj – chodievala som na pravidelné kávičky s kamoškami, pilátes, čitateľský krúžok. Zrazu mi tieto aktivity chýbali. Cítila som sa ako vo väzení. Za tie roky, čo som bola sama, som si vybudovala aj určité domáce rituály – na balkóne som pestovala bylinky, chovala exotickú mačku, lúštila sudoku. Zrazu tam bolo dieťa a vynucovalo si ma len a len pre seba. Bylinky zvädli, mačka musela preč, lebo bábätká na ne mávajú alergie a sudoku...však viete. Najviac zo všetkého mi však chýbala moja práca. Nielen písanie, ale aj cigaretové intelektuálne pauzičky s kolegami, obyčajný kontakt s ľudskými bytosťami, ktoré vedia rozprávať a všetko necmúľajú. Bola som nervózna a ešte nervóznejšia z toho, že som nervózna. Manželovi som oznámila , že ak sa nevrátim do zamestnania, preskočí mi. Radšej nebudem jesť a celý svoj plat dám na opatrovateľku.“

„Len máloktorá žena si dovolí pripustiť sama pred sebou a ešte ťažšie pred okolím, že dieťa vlastne nepotrebuje, lebo je šťastná sama so sebou, “ uvádza ako jednu z možných príčin Lindinej frustrácie psychiatrička. V Lindinom prípade však mohlo ísť aj o prirodzenú „citovú otupenosť“, ktorá je krátko po pôrode úplne normálna. „Pôrodom dochádza k rapídnemu poklesu hormónu estrogénu a nárastu progesterónu. Táto hormonálna zmena je taká náhla a radikálna, že má výrazný vplyv na psychiku matky. Tento stav sa zvykne označovať baby blues. No nie je to popôrodná depresia a nevyžaduje ani psychiatrickú liečbu, ale prejavuje sa práve pocitmi nespokojnosti, sklamania, frustrácie. Na Slovensku opäť bohužiaľ absentujú podporné skupiny, alebo odborné poradenstvo, kde by sa mamičky mohli o svoje negatívne pocity podeliť a nemuseli by sa za ne hanbiť.“ Podľa psychiatričky Bárciovej by tieto negatívne emócie mali začať ustupovať okolo tretieho, až štvrtého týždňa po pôrode, keď sa hormonálna hladina začína vyrovnávať. Čerstvá matka by mala pocítiť automatický posun v prioritách. „Postupne si začínať uvedomovať, že náhrada za spoločenské aktivity je niečo oveľa podstatnejšie, dôležitejšie a krajšie – dieťa. Ak sa tak nestane, zrejme existuje nejaký skrytý problém, prečo matka svoju novú rolu nezvláda ˗ trhlinka v minulosti, súčasné partnerstvo, nevyriešené traumy z detstva, alebo existenčné obavy.“

 Naďa sa vydávala pomerne mladá, za to z lásky a úprimného presvedčenia, že sú si súdení. Že sa nehrnuli do rodičovstva najprv všetci kvitovali. Po desiatich rokoch manželstva ich už však obe nedočkavé babičky zasypávali výčitkami a Nadine kolegyne nenápadne nechávali na jej pracovnom stole reklamy na kliniky na liečenie neplodnosti. Naďa začínala tlaku okolia, aby sa rozmnožili, postupne podliehať, jej manžel Peter menej. Zatiaľ, čo ona už v duchu zariaďovala detskú izbu, Peťo plánoval ďalšiu expedíciu do Južnej Ameriky, investíciu do satelitu a horských bicyklov. Naďa sa tým netrápila a ako vždy konala na vlastnú päsť. V tichosti vysadila antikoncepciu a jedného dňa manžela postavila pred hotovú vec – „je v tom“. Že sa jej nevrhol v nohám a v dojatí nezačal objímať jej lono, ju síce mierne rozladilo, ale hodila to za hlavu, veď keď sa bábo narodí, bude rád. Pár týždňov pred pôrodom sa naozaj vybral na plánovanú expedíciu do Južnej Ameriky, tehotnú Naďu nahradil vzal najlepším kamarátom. „Argumentoval, že si pred narodením bábätka chce naposledy užiť. Učičíkal ma. Možno som už mala v hlave hormóny šťastia a odmietala vidieť neodvrátiteľnú katastrofu.“ Na pôrodnej sále svoju ženu ani raz nechytil za ruku. Ešte aj pôrodník sa naňho osopil: „Otecko, veď trochu spolupracujte!“ Narodila sa zdravá dcéra. Hladná, náročná a „hlasná“ ako každé bábo. A Naďa ju musela zvládať sama „On zarába, tak nech sa starám. Vedela som, že toto nie je môj Peťo – nikdy nebol mužský šovinista, rád navaril, ak bolo treba aj opral, sám si žehlil košele a nikdy nemal problém vziať do ruky vysávač, niečo tu nesedelo.“ Donedávna emancipovaná mladá dáma odtiahla aj domácnosť aj dieťa, len, aby mal partner priestor zvyknúť si. Nestalo sa.

„Niečo sa vo mne zlomilo, kkeď mala dcéra rok. Na Peťove narodeniny som navarila slávnostnú večeru, otvorila fľašu šampusu. Od pôrodu sme sa milovali len raz. Obliekla som si novú sexy bielizeň. Peťo sa na mňa pozrel a zašomral, že na moje rozgajdané brucho naozaj nemá náladu. Zranilo ma to, ale zároveň otvorilo oči." Naďa zrazu vedela, že ak sa nič nezmenilo za rok, už sa nikdy ani nezmení. Že pokračovaním vo vzťahu len, aby zachovala dcére kompletnú rodinu, budú všetci traja len trpieť. Podľa odborníčky ide aj v tomto prípade o konflikt spoločenského tlaku verzus vlastné ja. „Rozhodnutie priviesť na svet dieťa je intímne a vysoko individuálne. Nemalo by byť výsledkom  klišé, len preto, že sa to „patrí“, že to tak má byť. V prípade otca zohralo rolu aj to, že o vlastnom rodičovstve nerozhodol. Rozhodla manželka. Mnohí z nás reagujú na veci, čo nám boli vnútené negatívne, bránime sa tlaku odmietaním. Dieťa si zrejme od jeho počatia veľmi silno spájal s podrazom, klamstvom.“ Najdôležitejšie, podľa psychiatričky je, aby Naďa na dieťa nepreniesla svoje sklamanie z rozpadu vzťahu a podvedome dieťa celý život nevinila, že kvôli nemu prišla o manžela. „Bude musieť dávať city za dvoch. Aby to dokázala, potrebuje akceptovať , že dieťa bolo jej dobrovoľné rozhodnutie a musí sa k celej veci postaviť pozitívne.“

Naďa sa naozaj rozviedla. Z Peťa je klasický víkendový otecko. „Pochopila som, že som sa vydávala príliš mladá. Myslela som si, že Peťa poznám a pritom sme spolu zabudli prebrať zásadnú otázku, akou sú deti. Dnes už viem, že ich nikdy nechcel, akurát som sa na to „zabudla” spýtať. Odpustila som mu a nedávno som si našla nového partnera.“ Zatiaľ, čo novinárka Linda hľadala „tú pravú pani“ na opatrovanie, prestala ju trápiť zvädnutá bazalka, odložená mačka a  sudoku sa naučila lúštiť aj pri odsávaní mlieka. Keď mala v práci podpísať novú zmluvu, na poslednú chvíľu si to rozmyslela. Učaroval jej človiečik, chcela byť pri jeho prvom kroku a počuť na vlastné uši jeho prvé slovo. „Sklamala som nádejnú opatrovateľku aj moju šéfku. Sorry. Ostávam doma, do troch rokov! A ak príroda dovolí, hneď potom sa hodím na druhú materskú. Len som potrebovala trochu viac času zvyknúť si. “ Laurin syn je dnes zdravý a spokojný škôlkar. Manželia začínajú uvažovať, že by sa možno predsa len dali na druhé. „Pôjdeme však na to inak. Budem sa snažiť viac myslieť na seba. Mojou najväčšou chybou bolo, že som si od detstva materstvo idealizovala, odmietala vidieť, že je to v prvom rade vyčerpávajúci a úžasne náročný džob na plný úväzok.“ A presne tým materstvo je. Akurát v dnešnej „baby nálade “ a trendom obetovať sa dieťaťu až za hranicu popretia vlastnej existencie, vás na to nikto neupozorní. Feminizmus vychádza z predpokladu, že matkami sa nerodíme, matkami sa stávame. Možno by ste ho mali viac do úvahy, prv ako vysadíte antikoncepciu. Podľa psychiatričky je pravda niekde uprostred. „Súčasná psychoterapia feministické tvrdenie popiera, materstvo má každá žena v sebe. Môj osobný názor však je, že každá mama by sa mala spoliehať viac na vlastné inštinkty, než osvedčené teórie. A zariadiť si veci tak, aby vyhovovali v prvom rade jej. Len šťastná a spokojná matka totiž môže vychovať šťastné a spokojné dieťa.“