IT girl Lucia: Slovenka, ktorú nosia v Paríži na rukách

Keď ju chvíľu sleduješ, ako pomaly mieša svoju kávu a s decentne prekríženými nohami si vychutnáva poobednú cigaretku, máš chuť dostať z nej všetky tajomstvá šik Parížaniek. Lebo vieš, je to tak trochu nefér – ona je nielen mladá, krásna a štýlová, ale aj čertovsky chytrá.

Dvadsaťšesťročná Lucia je vo Francúzsku uznávanou odborníčkou na informačné technológie, ktorá vyvracia mýty o tom, že ajťáci sú asexuáli v kockovaných košeliach a dôchodcovských sandáloch.

Alebo že ženy sa rozumejú do IT asi ako škôlkari do jadrovej fyziky. V parížskej firme sa hneď po skončení štúdií na univerzite uplatnila ako architektka informačných systémov a medzi jej top klientov patrili francúzske elektrárne, veľké banky či najnovšie rovno kolumbijská a čilská vláda. Pretože pre Luciu je programovanie také samozrejmé ako pre teba, povedzme, posielanie esemesiek.

„S počítačom som mala vždy dobrý vzťah, ale maximálne na skypovanie a nákup topánok online. Ale keďže som sa pri výbere vysokej školy nevedela rozhodnúť, pomohla som si informáciami z jedného pracovného portálu.

A vieš, čo som zistila? Že najžiaducejšie a najlepšie platené pozície sú práve v IT. Vtedy mi prvýkrát napadlo, prečo to neskúsiť práve tam? Prijímačky neboli zložité, stačilo trochu matematiky a logického myslenia,“ vysvetľuje Lucia. V treťom ročníku sa cez program Erasmus dostala do Paríža, kde pochopila, že jej kariéra by mohla odštartovať práve tam.

Do francúzskeho univerzitného života sa Lucia totiž zamilovala hneď na prvej prednáške. Ak však chcela zostať, musela presvedčiť profesorov a vedenie školy, že neprišla len kvôli žúrom na intráku a šarmantným francúzskym chlapcom, ale je jednou z najlepších.

„Stálo ma to prebdené noci a zaspávanie nadránom na klávesnici, musela som vynechať všetky párty s ostatnými spolužiakmi. Ale Francúzi aj tak nevedia ktovieako žúrovať – dajú si pohárik vína a už sú mimo, po druhom volajú sanitku a párty sa skončí o desiatej.

Takže to ponocovanie nad skriptami nakoniec nebolo také hrozné. A drina sa vyplatila, pretože na konci semestra som sa dozvedela, že ma prijali za regulárneho študenta a francúzska ambasáda sa dokonca rozhodla financovať zvyšok môjho štúdia.“

S diplomom vo vrecku už naozaj nebolo ťažké nájsť si prácu, ponuky sa Lucii hrnuli samy, stačilo sa rozhodnúť, či chce pracovať pre veľkú spoločnosť alebo radšej menšiu firmu. Vybrala si druhú možnosť.

„Na začiatku som bola pre kolegov taký malý exot. Hoci podľa štatistík žien v IT sfére pribúda, stále ešte svoje kolegyne berú ako tie pekné, čo sú v práci iba ak na spríjemnenie dňa. Bežne sa mi stávalo, že keď ma uvideli, povedali len – „ty sa, moja, posaď sem a pekne počúvaj“, prípadne ma posielali na kávu, kým oni vyriešia veľké chlapské záležitosti.

Muži nás podvedome podceňujú a konkurenciu v nás nevidia. Je však na nás ukázať im, že sme schopné chápať veci rovnako ako oni, ba čo viac, prispieť troškou ženskosti do IT a vylepšiť to, čo po dlhé roky robili výhradne muži.

Muži zväčša premýšľajú v dvoch farbách – bielej a čiernej, neexistujú žiadne odtiene sivej. No zmýšľanie žien je viacfarebné, do hry vstupujú city a emócie. Možno v programovaní, ktoré je založené na matematike a logike, je táto dimenzia nepodstatná, no dnešné IT nie je len o programovacích kódoch.

Klienti chcú aplikáciu, ktorá funguje, ale ktorá je aj príjemná na pohľad a ľahko používateľná. No a ženy dodajú aplikácii šarm a jednoduchosť v používaní, takže ju bude chcieť každý používať denne.“

Ambiciózna Slovenka však na chlapských spolupracovníkov nedá dopustiť a tvrdí, že stačí pochopiť ich zmýšľanie a budete fascinované, čo všetko vás naučia.

Luciini kolegovia totiž nie sú žiadne „kocky“, ale chlapi, ktorí žijú svoj zaujímavý život aj mimo počítačov. Niektorí sa venujú tancu či herectvu, iní hrajú na hudobných nástrojoch a vystupujú po kluboch. Jeden kolega dokonca píše texty známemu francúzskemu raperovi.

Mimochodom, ak vás zaujíma, či to, čo sa hovorí o francúzskom pracovnom nasadení, je pravda, tak áno – je. Aj Lucia si musela po hektickom slovenskom životnom štýle zvyknúť na to, že vo Francúzsku sa pracuje preto, aby ste žili, a nie naopak.

Spočiatku bývala strašne nervózna a myslela si, že celá firma sa zloží, ak nezje svoj obed za desať minúť a nepustí sa okamžite do práce.

„Kolegovia by sa však strašne urazili, ak by som ich hnala od dvojhodinového obeda späť do roboty. Také niečo tu neexistuje.

Do práce sa chodí po deviatej. S každým si musíte dať pusu, spýtať sa, ako sa má, čo včera robil a čo mal na večeru. Potom otvoríte maily, na pár odpoviete a je čas obeda. Od dvanástej do druhej sa obeduje, po vínku si dáme syry a debatujeme o umení a kultúre. Až potom sa začne naozajstná práca.

A ešte jedna vec je výborná – okrem päťtýždňovej dovolenky je bežné, že ak vyjde štátny sviatok napríklad na štvrtok, v piatok nám šéf automaticky dá platené voľno.“

Skoro ako u nás, však? Luciin pracovný deň trvá až do siedmej a v prípade uzávierok a náročných projektov si posedí v práci občas aj do noci.

Jednou z vecí, ktoré Luciu v práci bavia, je, že nikdy nevie, ako bude vyzerať jej ďalší projekt.

„Jedeň deň sa ocitneš v najlepšej štvrti Paríža na najvyššom poschodí mrakodrapu s výhľadom na Eiffelovku a s obedom v gurmánskej reštaurácii a na druhý deň ste 20 kilometrov za mestom v podzemí bývalej továrne, bez okien a s obedom z jedálne.

Musíš byť pripravená na všetko. Ale najdôležitejšie zo všetkého je nepúšťať si prácu tak k telu, ako sme zvyknutí na Slovensku. Veď kedy inokedy by si si chcela užívať život, ak nie práve teraz?“

Lucia si ho užíva – naučili ju to francúzski kamaráti. Vo voľnom čase chodí tancovať, cvičí jogu, vychutnáva si umenie, chodí do múzea. Nedávno začala pilotovať malé lietadlo a chce vyskúšať parašutizmus.

A snaží sa všade chodiť pešo. „Denne chodím po meste aj hodinu- dve, po práci sa zastavím v pekárstve, u mäsiara, v lahôdkach a všade sa treba porozprávať.

Často sa po práci s priateľom alebo kamarátmi stretneme na pikniku – otvoríme si vínko, zobeme syry a klebetíme o všetkom možnom. Pikniková kultúra je skvelá!“ nadchýna sa dvadsaťšesťročná ajťáčka, ktorá lásku k dobrému jedlu objavila až v Paríži.

Šikovná Slovenka preto celkom prirodzene najviac míňa na jedlo a nemá problém raz za čas si dopriať dobrý obed v reštaurácii aj za 150 eur. Aj to sa naučila v krajine galského kohúta.

Nakupovanie oblečenia ju však už tak veľmi nebaví a radšej investuje do kvalitných doplnkov. „Ako študentka som bola z nakupovania v Paríži hotová, no mala som veľmi obmedzený rozpočet.

Dnes mám rozpočet slušný, ale nebaví ma lietanie po obchodoch. Parížske butiky sú preplnené a nikto nemá čas poriadne sa venovať zákazníkovi, takže aj na obyčajné zháňanie trička a džínsov si môžeš vyhradiť celý deň.

To je pre mňa strata času. Radšej si veci objednávam z netu a vtedy neľutujem dať za kvalitné topánky aj vyššiu sumu. Ale keď prídem na Slovensko, nakupovanie si naozaj vychutnám.“

Na Lucii sú sympatie k francúzskemu štýlu viditeľné na prvý pohľad – potrpí si na kvalitu, nosí len minimálny mejkap, jednoduchý účes, vlasy si nefarbí a umelé nechty si ani nedokáže predstaviť.

„Kedysi som nosila nadpojené vlasy a farbila si ich na tmavohnedo a potom sa ma kamarátky z Paríža nechápavo pýtali, načo si vlasy farbím, keď to nepotrebujem. Vtedy mi to docvaklo.

Foto:Júlia Šimáková

Francúzky rozmýšľajú trochu inak – vlasy si farbia vtedy, keď majú šediny, takže zväčša až po päťdesiatke. Zastávajú názor, že žena má byť prirodzená, farebné šošovky, umelé vlasy a mihalnice, gélové nechty, to tu nikto nenosí. Rovnako ani plastiky. Vlastne nepoznám nikoho, kto nejakú absolvoval. Francúzky – aj keď nie sú také krásne a symetrické ako Slovenky – si veria, takže z nich vyžaruje neuveriteľné sebavedomie a aura.“

Chceš vedieť ich tajomstvo? Veľa športu, malé porcie jedla, litre vody a čerstvé potraviny. Bodaj by potom neboli také krásne štíhle a fit.

Lucia má momentálne v pláne zabezpečiť si v Paríži vlastné bývanie, keďže sa rozhodla zostať tam žiť. Návrat na Slovensko však nevylučuje. „Mám totiž ešte jeden sen – založiť pobočku firmy aj na Slovensku.

Pamätám sa, ako sa ma počas pohovoru na získanie štipendia spýtali, ako môžem prispieť k rozvoju francúzsko-slovenských vzťahov a obchodu. A ja som im sľúbila, že raz zužitkujem všetko, čo som sa naučila vo Francúzsku a pomôžem rozvinúť IT biznis aj u nás. Dúfam, že ten sľub dodržím a naša firma prerazí aj na slovenský trh.

Verte mi, nič by mi neurobilo väčšiu radosť, ako opäť pracovať v materinskom jazyku a so Slovákmi.“ Zatiaľ sa aspoň snaží presadiť viac šikovných Slovákov a Čechov vo firme, v ktorej pracuje. Čo povieš, nechcela by si byť v jej tíme?