Bez mučenia sa priznám, že nie som veľký patriot. V ďalekej cudzine nie som príliš verná slovenským zvykom a obyčajom. V mojej slovensko-americkej rodine nemáme vyšívané obrusy a dečky, nevaríme slávnostné nedeľné obedy, nevlastníme papuče, nedesíme sa ľudí kakaovej pleti. Na Dušičky nezapaľujeme sviečky a ignorujeme Veľkú noc z presvedčenia (partnerovi ateistovi sa umučenie človeka na kríži nezdá ako dôvod na oslavy a ja si nemyslím, že finančné odmeňovanie mládencov za mlátenie dievčat prútmi a oblievanie ľadovou vodou je zvyk hodný zachovania).

Ale Vianoce, tie sa u nás zásadne slávia po slovensky. Môj Paul síce neznáša kapra a zo zemiakového šalátu má hnačku (minulý rok si na truc k štedrovečernému stolu upiekol mexické klobásy a ako prílohu si uvaril ryžu s brokolicou), ale ja som, pokiaľ ide o Vianoce, nekompromisná Slovenka. Mám na to hneď niekoľko dôvodov.

Pokračovanie na ďalšej strane.

Keď si sadám za počítač a začínam písať tieto riadky, je november. Pred domom nám ešte nezhasli sviečky v tekviciach a do nášho lokálneho supermarketu práve doviezli vianočné jedličky. Živé. Umelé vianočné stromčeky začali predávať koncom letných prázdnin. Zbehnem si do športového obchodu po snehule, ktoré som si objednala cez internet, vyhráva tam vianočná hudba. Upaľujem odtiaľ kadeľahšie a v duchu ďakujem prozreteľnosti za e-shopy. Pri predstave, že najbližších 55 dní budem v obchodoch dokola počúvať Santa Baby, All I Want For Christmas Is You a desiatky variácií Jingle Bells vrátane kórejskej, som v pokušení začať si trhať vlasy.

A keby len v obchodoch. Rolničky a ďalšie odrhovačky dnes začínajú vyhrávať aj na všetkých benzínkach, v ordináciách lekárov a zubárov, vo výťahoch administratívnych budov, v pohrebných ústavoch aj v komunitných centrách Američanov moslimskej viery. Hoci predvianočný marketingový teror a Black Friday nákupné orgie už dorazili aj na Slovensko, aspoň so živými vianočnými stromčekmi nám zatiaľ dali pokoj. V časoch detstva môjho muža vraj aj Američania zdobili vianočné stromčeky krátko pred Vianocami. Keď som za veľkú mláku dorazila ja, bolo to už okolo Vďakyvzdania, čiže tretí novembrový štvrtok. Dnes je trendový halloweensky stromček. V obchodoch sa objavili oranžové vianočné svetielka a ozdoby v tvare tekvíc, pavúkov a miniatúrnych ľudských lebiek.

Suseda mi včera vysvetľovala, že ona halloweensky stromček na pár týždňov schová do pivnice a pred Vianocami ho zase vytiahne a prezdobí, ale jej dcéra ho vraj iba prezdobí, nechce sa jej tú opachu sťahovať hore-dole. Navrhla som, či by nebolo praktickejšie po Vianociach stromček ozdobiť valentínskymi srdiečkami, potom americkými vlajočkami k Dňu nezávislosti, následne miniatúrami diel, tankov a cínových rakvičiek pri príležitosti Dňa padlých amerických hrdinov a nechať si ho celý rok. Suseda sa zatvárila inšpirovane a povedala: „Hmm, to vôbec nie je zlý nápad!“

Ak sa vám pri predstave amerických Vianoc vybaví scéna z kultového amerického filmu Vianočné prázdniny, keď tatko Clark Griswold svetelnou výzdobou svojho domu vyrazí poistky celému mestu, nie ste ďaleko od pravdy. Spojené štáty sa naozaj počas sviatkov premenia na jedno obrovské Las Vegas. Ak chcete v noci spať, musíte si do spálne kúpiť čierne zatemňujúce závesy a americké elektrárne v januári dosahujú rekordné zisky. Keby ostalo len pri vysvietených strechách a záhradných drevinách, bolo by to v poriadku. Problém je, že svetielkami sa to nekončí. Američania si do záhrad, na priečelia domov, na verandy a na strechy stavajú a vešajú celé vianočné scény – obrovské plastové alebo, ešte horšie, nafukovacie betlehemy, Santa Clausov v sprievode sobov, Svätú Trojicu, ba aj Ježišov v nadživotnej veľkosti.

Sviatočne „bussy“ je aj v interiéroch. Na kozuboch a zábradliach schodíšť visia strieborné a zlaté chlpaté reťaze, aké slovenskí pamätníci mávali za socializmu, a veľké červené mašle z dolárového obchodu. Ranná káva sa pije z vianočných šálok a raňajky sa jedia z vianočných misiek, vytiahnu sa Santa soľničky, koreničky a dávkovače na mydlo. Ženy si nasadia náušnice v tvare vianočných gúľ alebo sobích parožkov. Američania, pravdaže, nie sú jediný národ, ktorý vianočné sviatky premenil na oslavy gýču bez vkusu a miery.

Nikto iný na svete však nespadol tak hlboko, aby sa obliekal do vianočných svetrov. Tieto pletené variácie už spomínaných kľúčových tém – Santa, soby, snehové vločky, vianočné gule a mikulášske barly – sú síce predmetom posmechu aj samotných Američanov, predovšetkým mladších generácií (vygúglite si Christmas Sweater alebo pozrite na YouTube vianočné edície stand-up comedy), napriek tomu sa môžete spoľahnúť, že v decembri sa do nich denne navliekajú nielen dobrovoľníčky Armády spásy, ale aj väčšina bankových úradníčok, sociálnych pracovníčok či dokonca kuchárky v školských jedálňach, republikánski poslanci miestneho zastupiteľstva aj vaša svokra.

Na koncoročný večierok sa vo vianočnom svetri dostaví väčšina kolegov nad 45 rokov, vrátane šéfredaktorky módneho časopisu či inak šik CEO vplyvnej finančnej skupiny. Žijem v USA už šestnásť rokov, no dodnes som nemala tú česť navštíviť elegantne vyzdobenú domácnosť, aké poznáme z hollywoodskych romantických vianočných trhákov. Nepohybujem sa azda v správnych kruhoch? Na Piatej avenue a v Bielom dome možno majú Christmas in a Winter Wonderland, Vianoce bežných Američanov však skôr pripomínajú scény z filmu Santa je úchyl alebo reklamu čínskej fabriky na recykláciu plastov.

Na svoje prvé Vianoce v USA tak ľahko nezabudnem, keďže som ich prakticky celé preplakala. Strávila som ich v štáte Georgia ako aupairka. Okrem toho, že rodina mala štyri nevychované a maximálne zákerné deti a vzhľadom na môj podradný status v rámci rodinnej hierarchie som si pod stromčekom našla teplé ponožky, moja babka v telefóne lamentovala,&nbsp;že sviatky bezo mňa pre ňu nemajú zmysel a najradšej by už umrela. Na duchu ma však načisto zlomilo až americké vianočné menu a stolovanie. Na Štedrý večer americká mamička uvarila špagety s mäsovými knedličkami (z konzervy) a rodinka ich z umelohmotných misiek na cereálie zjedla pred televízorom.

Keď som na pokraji citového kolapsu telefonovala Češke Mařene, ktorá robila aupairku v susednom mestečku, ani trochu ma nepoľutovala: „Nesťažuj sa, my sme boli na večeri v McDonalde!“ Čiastočne by sa to asi dalo ospravedlniť tým, že Američania majú Vianoce až 25. decembra a 24. december, čiže Chrismas Eve, je obyčajný pracovný deň, hoci s miernym náboženským alebo silným marketingovým akcentom – obchody sú otvorené minimálne do šiestej. Keď som sa o pár rokov chystala ako čerstvá novomanželka s manželom a so synom stráviť 25. december, čiže Christmas day, u americkej švagrinej, verila som, že tentoraz zažijem skutočnú rodinnú atmosféru a ochutnám pravé domáce americké vianočné menu. Švagrovci síce servírovali tradičného vianočného moriaka a šunku, no na moje veľké sklamanie na vianočný stôl prišli z vojenskej kantíny amerického letectva (švagor je vojak), nie z rodinnej rúry na pečenie – ktorá podľa toho, aká bola čistá, zrejme nebola zapnutá niekoľko rokov, prípadne ešte nikdy.

Apple pie lepkavej konzistencie obsahovalo viac kukuričného škrobu a fruktózového sirupu než jabĺk, čo jednoznačne nasvedčovalo, že pochádza z Walmartu (čo je americké Tesco). Rovnako chocolate chip cookies, ktoré sa ani nesnažili tváriť ako domáce, keďže ich na vianočný stôl položili vo svojom pôvodnom plastovom obale aj s cenovkou. Ak vezmete do úvahy, že vianočný obed sme jedli z papierových tanierov, tak to ani nebolo až také faux pas.

Keď sa Američania usadili v obývačke pred televízor, aby si pozreli zápas amerického futbalu, zožrala som zo žiaľu sama v kuchyni dve škatule vlastných domácich vanilkových rožkov, ktorých sa nikto z Američanov ani nedotkol. S odstupom času však mám voči švagrovcom aj trochu výčitky svedomia. Odkedy pracujem v kateringu, fruktózové pie a cookies z Walmartu sa mi už ani zďaleka nezdajú až taká veľká fujka. Pretože na firemných vianočných večierkoch je najväčším hitom čokoládová fontána, v ktorej si Američania máčajú slané tyčinky, praclíky a pásiky opečenej slaniny. Adavra Kedavra a je po všetkom Najstrašnejšie na amerických Vianociach je však to, aké sú prchavé. Je po nich skôr, ako vás prestane páliť záha po slanine máčanej v čokoláde.

Po dvoch mesiacoch stavania plastových kulís a kvílenia v rádiu sa 25. decembra ráno rozospatá rodinka stretne pod vyschnutou a opadanou jedličkou (pripomeňme si, že stromček majú od Halloweenu), detičky zúrivo roztrhajú vianočný papier, záplavu darčekov nahádžu na hromadu v kúte, rodičia to natočia na smartfón, zavesia na Facebook a lalalala-lala-la, je po Christmas Jolly! Napoludnie už chlapi sedia opití pred televízormi, ženy za počítačmi míňajú na Amazone darčekové karty a deti už stihli pokaziť väčšinu hračiek. Podvečer decká, za trest, že&nbsp;&nbsp;a celý deň správali ako malé hyeny, putujú do postele a vyschnutý vianočný stromček do smetiaka. Nasledujúci deň, 26. decembra, z regálov obchodov zmiznú vianočné gule, nahradia ich valentínske srdiečka a celá Amerika nastupuje späť do práce, aby mohla začať splácať vybielené kreditné karty.

Ale, aby som iba nekritizovala. Tento rok sme zdobili vianočný stromček na Deň vďakyvzdania, aby sme si ho stihli užiť. Pred Vianocami totiž ja a syn opúšťame amerického partnera aj psa a prcháme k babke na Slovensko. A aby som nebola nespravodlivá, aj v Amerike sa nájdu miesta, ktoré vám v čase vianočnom vyrazia dych. Pohľad na korčuľujúcich sa Newyorčanov na vianočnom klzisku v Central Parku s panorámou vysvietených manhattanských mrakodrapov v pozadí je jeden z momentov, pre ktorý sa oplatí žiť. Modré svetielka na palmách v Miami určite patria k najkrajšej pouličnej vianočnej výzdobe na svete a váš sofistikovaný európsky vkus určite neutrpí ani vo svetoznámych coloradských lyžiarskych strediskách Aspen a Vail. Neuveríte, ale Američania majú absolútne fantastickú kyslú kapustu a kyslé uhorky. Keď k tomu prirátate fakt, že tu máte možnosť zažiť a spoznať vianočné zvyky a gastronómiu prakticky každej kultúry sveta, ktorá Vianoce ctí – vrelo odporúčam jamajský vianočný rumový koláč, kubánsku polnočnú omšu a koncert gospelového zboru Afroameričanov. Sviatky sa dajú prežiť aj v USA. Keď nie každý, aspoň každý druhý rok.