Bez mučenia sa priznám, že nie som veľký patriot. V ďalekej cudzine nie som príliš verná slovenským zvykom a obyčajom. V mojej slovensko-americkej rodine nemáme vyšívané obrusy a dečky, nevaríme slávnostné nedeľné obedy, nevlastníme papuče, nedesíme sa ľudí kakaovej pleti. Na Dušičky nezapaľujeme sviečky a ignorujeme Veľkú noc z presvedčenia (partnerovi ateistovi sa umučenie človeka na kríži nezdá ako dôvod na oslavy a ja si nemyslím, že finančné odmeňovanie mládencov za mlátenie dievčat prútmi a oblievanie ľadovou vodou je zvyk hodný zachovania).

Ale Vianoce, tie sa u nás zásadne slávia po slovensky. Môj Paul síce neznáša kapra a zo zemiakového šalátu má hnačku (minulý rok si na truc k štedrovečernému stolu upiekol mexické klobásy a ako prílohu si uvaril ryžu s brokolicou), ale ja som, pokiaľ ide o Vianoce, nekompromisná Slovenka. Mám na to hneď niekoľko dôvodov.

Pokračovanie na ďalšej strane.