Trvalo jej 12 rokov, kým začala fotiť naplno: Veronika pomáha ženám, aby sa mali rady!

Už ako dieťa som si vytvárala vlastné časopisy, do ktorých som si kreslila postavičky a písala k nim bulvárne články, ktoré som si vymýšľala. Keď som bola v puberte, trocha sa to pretransformovalo a stále som si v magazínoch pozerala fotky a vždy som si hovorila, že wow, takéto fotky by som chcela vytvárať aj ja. Počiatky ale boli ťažké, kedže nik z rodiny nejako nevnímal, že chcem ísť študovať fotku a že chcem mať vlastný fotoaparát. Takže som si fotila na mobil kvetinky a kamarátky. Na chvíľku “toto chcem v živote robiť” si pamätám veľmi dobre. Ešte v období strednej školy, keď som si pomocou bývalého priateľa kúpila prvú zrkadlovku a mala tak prvú “zákazku”, fotili sme krásne šaty, ktoré si “klientka” (kedže je to už skôr kamarátka s ktorou fotíme dodnes) ušila sama. Boli sme pri jazere a okolie bolo v krásnych jesenných farbách. Myslím, že keď som si fotky pozrela doma, tak mi došlo, že ten hrejivý pocit na srdiečku a to, že sa mi niečo čo som vytvorila tak páči, že to chcem chcem cítiť navždy.

Ja som človek, ktorý sa vždy snaží niekomu vyhovieť a pritom nemyslí na seba. Tak to bolo aj s mojou najbližšiou osobu, ktorá ma vychovala, babkou. Kedže nik z našej rodiny neštudoval, padlo to na mňa a kedže ma nevzali na audiovizuálnu tvorbu do Banskej Bystrice, jediným vhodným riešením a únikom bolo pre mňa ísť študovať Históriu. Fotenie som ale neopustila, no nebolo na prvom mieste. Školu som ani nedokončila (doslova týždeň pred štátnicami som sa na to vykašľala) a prišla prvá práca v gastre, v ktorej mi po roku došlo, že toto nie je to, čo v živote chcem a chcem byť pánom svojho času a aj svojim šéfom. Rozhodnutie to bolo asi najťažšie, kedže som do podnikania išla s obrovskou nulou. Zo stresu sa mi striedali úzkosti s malými radosťami z každej zákazky. Trvalo mi asi 4-6 mesiacov kým som sa dala dokopy, urobila si biznis plán a rozhýbala. A hlavne teda som si začala veriť, že dokážem čokoľvek čo si zaumienim.

Myslím, že každý má na začiatku od podnikania obrovské očakávania, a ja som nebola výnimkou. Boli tu samozrejme aj hrozné skúsenosti, hlavne je to práca s ľuďmi a tí vedia byť niekedy nepríjemní. No vždy som sa z toho poučila a išla som ďalej skúsenejšia. Sú obdobia, kedy by som sa najradšej znova niekam zamestnala a robila celý deň kávu. No je ich, našťastie, málo a musím povedať, že keď fotím, je tam stále ten hrejivý pocit a to vymaže čokoľvek negatívne. Takže na otázku či som šťastná a naplnená môžem odpovedať áno, lebo robím to čo milujem.

Samozrejme, je to niekedy ťažké, no ja som dosť flegmatik a myslím, že tí ľudia a deti to zo mňa cítia. U mňa si môžu deti robiť čo chcú a rodičia si možno troška oddýchnu. Nemám v láske nútené pózy, alebo falošné úsmevy a je mi dosť nepríjemný aj stres, ktorí z ľudí ide. Veľmi rada som s klientkami sama, ale nevadia mi ani moje make up artistky, lebo sú ako ja a niekedy na mňa vytiahnu krásny nápad, ktorý by ma v tom momente nenapadol. Sexi fotenie je niečo intímne nielen pre ne, ale aj pre mňa. Keby som si predstavila, že som tam ja, tak by som asi nechcela vytrasenú fotografku, ktorá nevie, čo robiť a stále na mňa rozpráva nepokojne. Preto som niekedy aj ticho, pustíme si hudbu a je tam uvoľnené prostredie. Málokedy idem na fotenie pripravená. Som hrozne spontánna, keď mi niekto napíše o fotenie, ani si na neho nekliknem, ako vyzerá a kto to je. Mám rada moment prekvapenia a hlavne, že si nič neplánujem. Počas fotenia mi len tak niečo napadne a ony to robia bez akéhokoľvek odhovárania a úprimne ani neviem prečo, haha. Samozrejme, vždy sa nájdu výnimky, ktoré povedia na niečo nie, no je ich veľmi málo. Nejako automaticky sa mi ženy vyzliekajú a nehanbia sa. Najlepší pocit je, keď mi po fotení povedia, že prídu znova, že si to neskutočne užili a cítia sa viac sexy a žensky ako doteraz.

Fotím na Canon 5D Mark IV a 99% času fotím iba jedným objektívom - Sigma 35 mm art. Väčšinu času pracujem iba s prirodzeným svetlom. No mám za sebou rok učenia sa so svetlom v ateliéri. Fotografie upravujem iba vo Photoshope, kde si spracujem farby a vybraté fotky potom retušujem, čo zaberá asi najviac času.

Finančne náročné to je, ak to chceš robiť naozaj profesionálne a nechceš robiť nič iné. Ja som si na svoj štart kúpila obyčajný digitálny fotoaparát, aby som zistila, či to je iba pubertiacky výmysel, ktorý ma opustí alebo je to naozaj niečo skutočné. Ak zistíš, že to je skutočné, tak najlepšie je na začiatok kúpiť si fotoaparát z bazáru s jedným pevným sklom. Hlavne si asi treba premyslieť, čo chcem fotiť a podľa toho si to zariadiť a našetriť. Ak ťa to neopustí a vidíš, že potrebuješ ďalej niečo kvalitné, tak je už na mieste investovať a niekedy sa tá cena vyšplhá aj od 2000 do 10000 eur. Treba na to myslieť, že ak je to iba koníček, tak vkladať do toho také veľké peniažky nie je  možno úplne potrebné. Ak ale naozaj chceš, tak sa dá všetko a vtedy investovať do pracovných prostriedkov je najlepšie riešenie. Nech ide o akukoľvek prácu, alebo akékoľvek podnikanie.

Samozrejme, rozdiel je obrovský. K ženám mám vždy bližšie, aj keď nafotiť muža je pre mňa vždy výzva. Vďaka skúsenostiam, ktoré z fotení mám, už viem povedať nie, napr na pánske akty, haha. Čo sa týka vyberania si, tak ak fotím svoje projekty, tak áno vyberám si vždy z ľudí, ktorí mi napíšu a pošlú fotky. Vždy posielam moodboardy, aby modeli vedeli, čo chystám a aby mi dali vedieť, či to je pre nich ok alebo nie. Rovnako ak mi klient pošle svoju predstavu a nesúhlasím s tým, hneď fotenie odmietam a posúvam kontakty na kolegov, ktorí takéto fotky nemajú problém nafotiť.

Líši sa v dosť veciach, hlavne v exteriéri záleží na počasí, čo nie vždy vyjde a veľakrát sa to vypomstilo. No milujem dážď, hory, sneh, zapadajúce slnko, strechy, mesto, noc. Preferujem tak asi oba varianty, kedže milujem aj zaujímavé interiéry a samozrejme môj ateliér, ktorý som si s kolegynkou vytvorila minulý rok vo februári a fotí sa mi v ňom úžasne, aj keď to tu ešte nie je hotové.

Úsmevné situácie sú asi vždy, no krásna spomienka na minuloročné fotenie kamarátov bolo, keď mi na začiatku fotenia oznámili, že čakajú bábätko, čím sme teda aj zmenili koncept. Ale najviac má naozaj tešia momenty, keď dofotíme a klientka mi povie, že ani nevie, ako to ubehlo a že z nej opadol všetko stres a určite ešte príde.

Najbláznivejšie boli asi príbehy a editoriály. Či už išlo o prípravy, zháňanie modeliek a modelov, miesta, outfitov, make up artistov, zvláštnych vecí (napr. Na morské panny sme zháňali plutvy, 3 mesiace lode a vhodné miesto) a podobne. Takže pre mňa sú príbehy, ku ktorým si píšem aj s mojím priateľom, ktorý je kameraman, scenáre a máme to premyslené do detailov. Pre mňa sú to najbláznivejšie mesiace plné práce, komunikácie, vyberania, zháňania rôznych vecí, ale pritom aj najkrajšie, keď vidíme výsledok a že to vyšlo tak, ako sme chceli, alebo sa k tomu aspoň priblížili. Asi mojim najkrajším zážitkom bolo fotenie už spomínaného príbehu o Morských pannách a baby, ktoré sa museli brodiť v bahne, bežať v svadobných šatách, vyzliekať sa, zniesť komáre a zimu vo vode. Fotili a točili sme niekoľko hodín. Vždy keď môžem spolupracovať so slovenskými a českými návrharmi, je to pre mňa top, kedže milujem módu. Fotili sme aj v Tunise na pláži s koníkmi v krásnych šatách od Riwaa Nerona, svadobný editoriál, ktorý sme poňali trocha “gypsy” s trblietkami, korunami a kožuchmi od troch slovenských dizajnérov (Yoora studio, Orvo a Dendis), šamanské fotky, ktoré sme líčili hodinu a fotili 5 minút, fotky v mínusových teplotách s poloodetými modelmi pri ruskom kolese, alebo liatie mlieka na modela. Bolo toho veľa a veľa toho ešte chystám. Čím bláznivejšie tým lepšie.

Veľmi ťažká otázka, ak by žil John Lenon, tak určite jeho aj s Yoko Ono. Zo živých je obrovský sen nafotiť napr Lady Gagu alebo Sevdalizu, milujem jej energiu.

Z vlastnej skúsenosti hovorím, že áno je to ťažké. Máme tu neskutočne veľa úžasných a šikovných fotografov a fotografky. Keď som sa konečne rozbehla a nejako sa dostala do povedomia ľudí a začalo sa mi dariť, tak chvíľku na to prišla koronakríza. Začiatok nebol vôbec jednoduchý, musela som sa naučiť fotiť aj produkty, športovcov, čo mi zachránilo počas koronakrízy kožu. A zároveň som mala čas sa učiť a skúšať vo fotke nové veci, mala som zrazu čas na kurzy  a na marketing. Koronakrízu v tomto smere beriem pozitívne, kedže som si oddýchla, načerpala vedomosti, znova sa odrazila od dna a začala som tvoriť úplne iné fotky ako doteraz. Samozrejme, nemožnosť cestovať a byť takmer stále doma, vo mne prehĺbilo úzkosti a strach z nových vecí, čo sa tiež podpísalo na tvorbe. No všetko je len dočasné a verím, že zachvíľu začneme žiť opäť naplno a hlavne v zdraví.

Byť iný ako ostatní. Fotiť od srdca, nie z nutnosti, nielen za peniaze, ale nepodceňovať sa. A trocha sa aj vedieť predať. To príde ale časom. Nenechať sa ovplyvniť inými a nekopírovať niekoho tvorbu, čo sa u nás deje dosť často.

Choďte si za svojimi snami a nevzdávajte sa, nech sa deje čokoľvek. A každá z vás je krásna, len sa majte rady a ukážte svetu čo vo vás je. Neskrývajte sa, milujte sa a buďte vždy samé sebou.

Viac z Veronikinej tvorby nájdete v našej galérii.