Slovenské Provensalsko: Vedeli ste, že aj u nás doma máme kúsok levanduľového raja?

Záhony plné levandule. Sfarbené do fialova a neskutočne voňavé. Prenikavá vôňa sa šíri ako opar a keď sa na tie farebné lány pozriete, je to ako balzam na dušu. Áno, takto vyzerajú levanduľové polia, kvôli ktorým netreba cestovať na juh Francúzska ani do slávneho maďarského Tihany. Stačí si odskočiť na Záhorie, kde sa o svoj voňavý kúsok raja stará Simona Slobodová. Študentka, ktorá spolu s mamou a ich rodinným kamarátom pred piatimi rokmi založila Levanduland. Malú farmu, na ktorej začali pestovať voňavú bylinku.

„Pamätám si, akoby to bolo včera. Len tak sme s mamou sedeli vonku na terase a napadlo nám, že si vytvoríme malú oázu pokoja. Nejaké miestečko, kde prídeme, pohrabeme sa v zemi a budeme sa tešiť, že záhon pekne kvitne a ešte krajšie vonia. Veď kto by nemal rád levanduľu? Ja aj mama ju milujeme,“ rozhovorí sa Simona. Nedávno skončila vysokú školu, kde študovala históriu a archeológiu, ale fialová rastlinka s prenikavou arómou je jej veľkou vášňou. A tak si trojica nadšencov vzala úver, spolu kúpili kus úrodného poľa v dedine Malé Leváre, k tomu 1 500 sadeníc a sen o fialových záhonoch sa mohol začať. Ozaj, vedeli ste, že táto kvetina je na trhu rastlín treťou najdrahšou, hneď po šafrane a vanilke?

Pokračovanie na ďalšej strane.

„Keď sme v roku 2014 založili prvý záhon, na Slovensku nič také neexistovalo a nikto ešte levanduľu vo veľkom nepestoval. Preto sme sa museli všetko učiť sami a na vlastných chybách. Veď my sme netušili ani to, že existuje vyše sto druhov levandulí, takže na začiatku boli hodiny googlenia, pátrania a zisťovania. Na jeseň sme ich vysadili a na jar prišla prvá úroda.“ Lenže traja farmári, ktorí nemajú žiadnych iných zamestnancov, rýchlo zistili, že je to naozaj drina. A tvrdá fyzická práca. „Možno to na prvý pohľad vyzerá romanticky, ale stále je to poľnohospodárstvo a v ňom  treba makať,“ pokračuje Simona.

Kým vo Francúzsku či v Taliansku pestovatelia používajú na strihanie aj zber stroje, tu robia všetko ručne. „Našťastie, táto bylinka nie je na pestovanie až taká náročná, a keď sme pod ňu naťahali čierne fólie, ktoré zabraňujú burine, aby rástla, a udržiavajú vlhkosť, nebolo treba záhony až tak často polievať.“ Na poli je dosť práce od februára do októbra, keď levanduľa zakvitne druhýkrát, ale tá najťažšia robota prichádza na prelome mája a júna, keď polia konečne chytia krásnu fialovú farbu. „Kvitnutie trvá asi tri týždne, a keď príde čas zberu, naozaj sa nezastavíme, pretože kvety treba strihať rýchlo. Vtedy sme na poli od rána do večera a pomáha nám rodina aj kamaráti, aby sme to za tri dni stihli."

Pokračovanie na ďalšej strane.

Tešiť sa z bohatej úrody je síce pekné, ale potom príde otázka – a čo s ňou? Najskôr z nej robili darčekové kytičky, potom sušené balili do vrecúšok, lenže ani to nestačilo a stále jej zostávalo viac ako dosť. „Tak sme s mamou začali vyrábať levanduľový sirup. Vymysleli sme si vlastný recept a po nociach sme nonstop stáli nad hrncami, takže celá naša kuchyňa bola stále sladká a lepkavá. Ale podarilo sa, sirup všetkým chutil a začali si ho od nás pýtať aj ľudia z okolia,“  spomína na prvú fialovú sezónu. Po nej prišla ďalšia, z kúpených rastliniek vypestovali vlastné sadenice, takže pole sa postupne rozrastalo a úroda tiež.

„Potom sme raz sedeli s kamarátmi nad limonádou z nášho sirupu a niekomu napadlo, či sa levanduľa nedá aj páliť a vyrábať z nej víno. A tak sme začali zisťovať. Zašli sme na Moravu aj do Limbachu, pol roka sme len skúšali a testovali a dnes víno naozaj vyrábame. Nie pálením, ale do vína z Malokarpatskej oblasti pridávame levanduľový macerát.“ Medzitým k vínu pribudli džemy, rôzne omáčky či likér, ktoré si dávajú podľa svojich receptov miešať na mieru a záleží im najmä na tom, aby v nich bolo cítiť voňavé bylinky. Tie zo Záhoria.

Samozrejme, nie každá fialová rastlinka je jedlá, veď jej existuje vyše sto druhov, no tu pestujú iba levanduľu lekársku, ktorá sa dá využívať v potravinárstve aj vo farmácii. „Každá odroda potrebuje špecifické prírodné podmienky a my sme zistili, že tu sa darí najmä mrazuvzdorným druhom. Na začiatku sezóny nikdy nevieme, aká bude úroda, pretože všetko závisí od počasia. Levanduľa totiž potrebuje sucho a veľa slnka. Aj preto máme tento rok zatiaľ najhoršiu sezónu, lebo jar bola chladná a upršaná,“ pridáva sa k rozhovoru Simonina mama Tatiana.

Pokračovanie na ďalšej strane.

V čase kvitnutia tunajšie záhony naozaj vyzerajú ako reklama na Provensalsko. Bylinky sú nasadené nahusto, pekne zostrihané do oblúkov, niektoré majú sýtejšiu farbu, iné sú menej výrazné a kto tam príde, dokáže sa na ne pozerať celé hodiny. Pohľad na fialové pole totiž pôsobí upokojujúco. Preto Levanduland vtedy otvára brány pre tých, ktorí sa sem chcú prísť len tak pozrieť.

„Začali sme pred dvomi rokmi a záujem bol taký veľký, že sme museli vytvoriť harmonogram. Najčastejšie sa k nám chodia fotiť nevesty, ale prídu aj fotografi, ktorí si medzi lánmi robia pekné zábery. Občas tu máme na pikniku rodiny s deťmi, pretože rodičia si u nás chcú oddýchnuť. Niekedy je ťažké vyhovieť všetkým, a tak si sem-tam poviem, prečo sme radšej nezačali pestovať špargľu. Pri nej by sa ľudia nechceli fotiť,“ smeje sa Simona, ktorá pôvodný plán s pestovaním levandule len tak pre radosť musela postupne zmeniť. Dokonca pre ľudí vymyslela čosi ako deň otvorených dverí a samozber. „Nešlo to inak, lebo aj keď máme pole oplotené, ľudia sa sem vkrádali, kvety šklbali hlava-nehlava a ničili záhony. Tak sme si povedali, že ich sem radšej pustíme, nech si svoju kytičku nazbierajú sami.“

Pokračovanie na ďalšej strane.

Hoci by sa mohlo zdať, že takéto farmárčenie je pre trojicu nadšencov džob, ktorý všetkých uživí, nie je to celkom tak. Simona to stále berie ako brigádu popri škole, jej mama Tatiana stále pracuje v stavebníctve a Miroslav Bartovič, jediný muž v ich partii, pochádza zo známej mäsiarskej rodiny. „Áno, všetci sa čudujú, ako nám to spolu môže fungovať, keď sme takí rozdielni a každého baví čosi iné. Ale levanduľa nás spojila,“ vysvetľuje najmladšia členka tímu, ktorá má pod palcom najmä sociálne siete a marketing. Lenže keď treba, nasadí si gumáky a ide na pole. Strihať, polievať, plieť, vysádzať nové rastliny. Dnes totiž majú v záhonoch osemtisíc sadeníc, stále pestujú nové a svoje lány by chceli rozšíriť. Dokonca s odborníkmi pracujú na tom, aby vyšľachtili vlastnú odrodu. Hoci rodáčka z Malaciek dokázala na Záhorí vytvoriť také malé slovenské Provensalsko, v tom skutočnom ešte nikdy nebola.

„Ani sa tam len tak ľahko nedostanem, pretože sezónu zberu majú v rovnakých týždňoch ako my a vtedy nie je čas na cestovanie. Ale bola som sa pozrieť na krásne fialové polia v Maďarsku aj v Taliansku a raz by som chcela ísť do Tasmánie. Tam levanduľu pestujú vo veľkom na obrovských poliach a zberajú ju vtedy, keď je u nás zima. Veľmi rada cestujem, tak verím, že sa mi to raz podarí. Môj priateľ, ktorý študoval v Amerike, so mnou po svete veľmi chodiť nechce, pretože on sa nacestoval dosť a teraz najradšej zostáva doma. Budem to musieť nejako vymyslieť a ešte veľa šetriť,“ pokračuje  Simona, pre ktorú je táto práca stále len koníčkom a príjemným prilepšením k vreckovému. Preto by rada pole rozšírila a sníva o tom, že si raz v dedine otvorí malý obchodík s levanduľovými suvenírmi. Ozaj, dokáže si dnes len tak sadnúť na lavičku a vychutnávať si túto oázu pokoja?  Tak, ako si to s mamou vysnívali pred piatimi rokmi? „Ani náhodou. Na to vôbec nemám čas a čo je ešte horšie, ja už tú vôňu necítim, pretože v čase kvitnutia a zberu som na poli každý deň. Ale levanduľa vždy zostane môj najobľúbenejší kvet. Moja veľká vášeň.“