Mám veľké prsia: Obrovské. Ale nezáviďte mi, život s nimi je peklo, v práci, aj u lekára!

Môj muž nazýva moje prsia najčastejšie melóny, niekedy obludy a iba málokedy prsia. Ja som si zvykla na slovo kozy. Inak im zrejme už celé roky ani nepoviem. Keď prídem domov z práce a chcem si urobiť pohodu, vyhadzujem z podprsenky kozy, nie prsia. Keď sa bavíme s babami o našich prednostiach a krivdách, hovoríme o kozách. Pokiaľ vám to nebude prekážať, budem sa o nich rovnako vyjadrovať aj v tomto článku, lebo slovo prsia ma ruší. Mala by som pocit, že nejde o tie moje, ale o nejaké cudzie. A toto má byť článok o MOJICH prsiach a MOJICH zážitkoch s nimi.

Prvýkrát som si svoje kozy všimla, keď som mala šestnásť. Vyhupli sa mi tak zrazu, akoby zo dňa na deň. Pamätám si, ako som doma stála pred zrkadlom a pozorovala som ich. Bola som z nich v šoku. Nenormálne som sa hanbila. Veta, ktorú vtedy utrúsila moja mladšia sestra (s menšími kozami), sa mi navždy vryla do pamäti. Sprevádzala ma niekoľko rokov, vždy, keď som sa niekam chystala, vždy, keď som sa mala vyzliecť.

Tá pamätná scéna sa odohrala takto: Ja som pozerala do zrkadla, ona si čítala na posteli. Keď ma zbadala, iba unudene zdvihla hlavu a pomedzi zuby utrúsila: „Keby som ja mala také kozy ako ty, asi by som nevychádzala z domu.“ A bolo vybavené. Nevyšla som niekoľko dní. Kým som nemusela ísť do školy. Moje prsia – kozy – boli pre mňa mnoho rokov obrovskou nespravodlivosťou. Kamarátky so mnou nikam nechceli chodiť, pretože nech sme šli kamkoľvek, vždy, keď sa tam objavili nejakí chalani, všetci sa sústredili okolo mňa – teda okolo mojich pŕs. Nemusela som ani ústa otvoriť, ony sa mohli roztrhať. Neskutočne mi to prekážalo a stále sa u mňa stupňoval pocit, že sa so mnou nerozprávajú kvôli tomu, aká som, ale kvôli tomu, čo nosím v podprsenke.

Dospelo to do štádia, že mi oveľa lepšie bolo doma s knižkou v ruke. Tam si moje kozy nikto nevšímal. Časom som prestala chodiť medzi ľudí. Nechodila som skoro nikam, iba tam, kam som fakt musela. A keď som konečne opustila náš dom, plížila som sa krajmi ulíc, aby si ma všimlo čo najmenej ľudí. Verte mi, že v rozmedzí od sedemnástich do dvadsiatich siedmich rokov som neprešla ulicou bez toho, aby po mne niekto nepokrikoval sprosté vety. A bežne sa mi stávalo,  že ma niekto za tie moje prsia aj chytil! Skrátka, neodolal...

Tiež mi to spôsobovalo problémy u lekárov. Napríklad mám pre ne alergiu na zimu. Ako sa dá chytiť z veľkých pŕs alergia na zimu? Normálne. Moja mama bola vedúcou pionierskeho tábora. Svoje dve dcéry vzala so sebou, aby sa doma nenudili. Ja som sa vykúpala v miestnom potoku a chytila som z neho také zvláštne vyrážky. Poslali ma teda do okresného mesta na vyšetrenie. Miestny doktor mal obrovskú ordináciu. Ja som stála pri dverách, jeho stôl bol až pri okne na druhom konci miestnosti. Keď ma zbadal, zavelil ako na vojne: „Vyzliecť, mladá!“ Opýtala som sa vystrašene: „Celkom?“

„Celkom!“

Keď som sa vyzliekla – celkom –, zdvihol oči od papierov na stole a povedal: „Otoč sa.“

Otočiť som sa musela niekoľkokrát. Ja som sa tam točila a on od toho svojho stola ani zadok nezdvihol. Musel to byť veľmi šikovný doktor, keď z takej diaľky zakričal jednoznačne a nespochybniteľne: „Alergia na zimu! Obliecť!“ Tie vyrážky som už nikdy nemala, a to aj napriek tomu, že zima mi je od jesene do jari každý rok. Ale mám alergiu na zimu, haha.

Raz sa zase, to bolo na poliklinike v malom meste, pokazil röntgen. Nebolo mi nič také vážne. Potrebovala som iba röntgen pľúc, aby som nemusela ísť na fyziku. Keď som sa vyzliekla, stroj sa pokazil. Musel prísť inštalatér, ďalší doktor, ešte ďalší doktor a keď tam bolo už dostatočne veľa doktorov, všetci museli dlho rozmýšľať, čo ďalej. Po čase prišli na to, že by môj prípad nemali odložiť, že by ma mali určite hneď vyšetriť, a keďže je ďalší röntgen až na pánskom oddelení, mala by som prejsť tam. Na pánske oddelenie prišlo kvôli mne ešte viac lekárov, asi aj medikov – celé konzílium. Bola som zjavne veeeeľmi náročný prípad.

Počas štúdia na vysokej škole nás s babami chytila mánia dať si niečo vytetovať. V Bratislave bolo vtedy len jedno tetovacie štúdio. Prišli sme tam, samozrejme, všetky. Bolo nás asi šesť alebo sedem. Všetky si vybrali dobrý vzor, len moju krásnu ružičku mal potrebu tetovač okomentovať. Keď mi s americkým prízvukom povedal, že načo sa uskromňovať s jedným pukom, keď si na kozy môžem dať vytetovať celý krík, skoro som ušla. Netrvalo dlho a ešte aj neznámi ľudia pred školským bufetom sa ma začali vypytovať na moje pestovateľské schopnosti. Vďaka mojim milým kamarátkam, ktoré sa ochotne podelili so zážitkom zo štúdia.

Raz sme si zase povedali, že by sme mali ísť na gynekológiu, veď vôbec nechodíme na preventívne prehliadky a tiež neberieme antikoncepciu. Opäť sme išli všetky. Poňali sme to ako super výlet za zážitkom a aj tak bolo. „Prosila by som si predpísať antikoncepciu,“ povedala som lekárovi. .„To vám musím urobiť vyšetrenie prsníkov,“ povedal mi. Okej... Doktor vyšetroval dlho a pedantne. Ja neviem, koľko to reálne trvalo. Stláčal mi ich možno aj dvadsať minút. Dvadsať minút pekla. Ja som už nevedela, kam sa mám tak dlho pozerať. Doktor vyšetroval, baby sedeli v kabínkach a čakali na svoje vyšetrenie hneď po mne, a doktor stláčal a baby čakali a on stláčal a ony čakali... Až v jednu chvíľu už nezvládol svoje nutkanie a okomentoval moje prsia.

Stačilo pár viet a kabínky explodovali. Vety toho gynekológa sa zapísali do análov našich vysokoškolských zážitkov. Nemôžem ich zopakovať, sú absolútne nevhodné. Keby ich nepovedal ten doktor, asi by mi nikdy nedošlo, akí vedia byť muži kvôli veľkým ženským prsiam. Bože, vedia byť takí primitívni! Predstavte si, že oni si fakt myslia, že neexistuje žena, ktorá je blond, má veľké prsia a ešte je aj inteligentná. Keď som na toto prišla, otvorili sa mi celkom nové obzory. Pochopila som zrazu spätne toľko vecí...

Mám viac ako štyridsať a doteraz som mala len dvoch či troch šéfov, ktorí ma nechceli to, veď viete čo. Teda ja neviem, či nechceli, ale nevšimla som si, že by chceli... Ostatní mi to dávali najavo všelijako. Jeden ma skoro znásilnil vo svojej kancelárii. Keďže mal možno šesťdesiat, ubehala som ho okolo jeho koženej sedačky. Dedo dostal taký dychový deficit, že tam skoro umrel. Na druhý deň som dala výpoveď. Iný ma neustále urážal. Nechápala som vtedy, prečo ma vlastne prijal, keď ma uráža. Potom mi jeden kolega povedal, že by som mala začať nosiť roláky až po krk, aby ma začal rešpektovať.

Tam som čakala niekoľko rokov, že šéf si raz okrem mojich pŕs všimne aj môj talent. Nedočkala som sa. Keď som sa konečne naučila ovládať šéfov, narazila som na omnoho ťažšiu prekážku – kolegyne. Nemôžem za to, ale ja som fakt dobrá a navyše mám tie moje nešťastné kozy. V dokazovaní výšky intelektu sú mi fakt len na príťaž. V každej jednej práci (okrem tejto poslednej, lebo teraz mám šéfku, a nie šéfa...) som prechádzala tým istým ako kedysi pri svojich kamarátkach. Takmer každá moja kolegyňa ma vždy upodozrievala, že sa chcem vyštverať po tých svojich prsiach profesijne vyššie – nad ňu.

Čo energie ma to stálo, aby pochopili, že nejdem po šéfovi, nech si ho nechajú. Summa summarum ma všetky vedúce pozície stáli oveľa viac energie ako moje plochodrážne súperky. Pri nich nikto nikdy nepochyboval. Ani manželky šéfov.

Myslím si, že toto je to podstatné v téme veľké prsia a život s nimi. To, že nemôžem zohnať nijakú poriadnu podprsenku, to je popri tom brnkačka. Rovnako nepodstatné sú bolesti chrbtice alebo dojčenie. Ja som svojho syna dojčila dva roky a moje prsia sa nezmenili. Ak klamem, nech sa prepadnem do západného Nemecka. Nie vďaka genetike. Ale vďaka mojej múdrej gynekologičke, ktorá mi dala jednu z najväčších rád môjho života.

Povedala mi, že za žiadnych okolností nemám zložiť podprsenku. Nech ju nosím celé tehotenstvo, ale aj v čase dojčenia, nielen cez deň, ale aj v noci. Poslúchla som ju. Vďaka nej mám kozy stále ako v mladosti. Nie sú vyťahané, zostali plné aj pevné. Veď nenadarmo ich môj muž s láskou a úctou nazýva melóny. 

Pozrite si v priloženom videu,  ako si s veľkým dekoltom nažíva Lela Ceterová