Michal Sabo

Lebo jedna vec je vstať, byť pripravený ovládnuť svet, mať v hlave všetko usporiadané. Druhá vec je realita vonku, za dverami našich príbytkov. Tam sú ľudia, s ktorými sa delíme o spoločný životný priestor, a vydržať s nimi je niekedy náročnejšie, než vydržať sami so sebou. Poďte si otestovať, ako dobre to zvládate! Volám sa Michal Sabo a spisujem vám zoznam piatich (možno) naoko bežných životných situácií, ktoré ma bežne dokážu&nbsp;„na totálku“&nbsp;vyrušiť. Ako by ste ich riešili vy?!

Bývam v osemposchodovom paneláku uprostred petržalskej džungle. A tým nemyslím panelovú zástavbu. Myslím jednu z najzelenších ulíc najväčšieho slovenského sídliska v blízkosti Chorvátskeho ramena. Do nášho bytu sme sa sťahovali v prvej vlne osídľovania Petržalky a v bytovke sme sa zo začiatku všetci poznali. Niektorí rodičia boli kolegovia, väčšina detí bola v podobnom veku, chodili sme spolu aj do školy. Dlhé roky sme boli niečo ako – dnes sa tomu hovorí – uzavretá komunita. Po troch desaťročiach sa však veľa pomenilo, niektoré rodiny sa odsťahovali, iné rodiny nateraz byty prenajímajú, zopár „starousadlíkov“ pomrelo. Veľa ľudí už preto nepoznám. To však neznamená, že ich nechcem poznať. Nepozerám sa do zeme, keď v spoločných priestoroch idem okolo neznámeho človeka. Keď vidím niekoho kráčať k bráne, počkám a podržím dvere. Pozdravím sa. Tak, ako ma to naši naučili. Tak, ako to bolo u nás vždy zvykom. Niektorí noví susedia rezko odzdravia, niektorí pomedzi zuby precedia niečo, čo by mohlo pripomínať pozdrav, a potom je tam istá špecialistka, samostatná kategória, jediná svojho druhu. Dáma v strednom veku, o ktorej som si do istého momentu myslel, že má so mnou existenčný problém, lebo vždy, keď ma vidí, nielenže odvráti zrak, stáva sa tiež, že mimika jej tváre sa zmení tak, akoby jej niečo znenazdajky začalo smrdieť. Bral som to tak, že ma nevie vystáť. O. k., má na to plné právo. Rešpekt.

Potom som sa raz pri výťahoch stretol s iným susedom, rozprávali sme sa cestou, na niečom sme sa smiali a práve vtedy, keď sme otvárali vchodové dvere, objavila sa spomínaná pani. Povedal som si&nbsp;–teraz alebo nikdy. Hlasno a zreteľne som zanôtil – dobrý deň, suseda! A nič. Iba sa okolo nás prešmykla, aby sa rýchlo stratila v útrobách bytovky. So zdvihnutým obočím som sa obrátil na veselého suseda, no ten ma predbehol. Skôr než som stihol čokoľvek povedať, skonštatoval: „Ona je stratený prípad, nič si z toho nerob, ja som to už dávno vzdal.“ Pár dní po tomto zážitku som odchádzal z domu ovešaný batožinou. Nebol som nabalený iba na celý deň, ale aj na blížiaci sa víkend. S plnými rukami som sa ťahal prízemím, keď oproti mne kráčala mĺkva teta. Čo najúprimnejšie som sa usmial pri pozdrave, čo spôsobilo, že ona ešte pridala vo svojej už aj tak rýchlej chôdzi. Pri dverách bola prvá,&nbsp;„pípačom“ si ich odomkla, dvere otvorila, prešmykla sa von a nechala ich zabuchnúť. Rovno mne pred tvárou. Stál som tam ovešaný ako rumunskí šmelinári na blšáku. Naozaj? Takúto hráme hru? Nezdržal som sa a priamo do nalešteného skla som skríkol jedno hlasné, precítené a výrazne zmätené „To si zo mňa musíš robiť srandu?“&nbsp;Čo by ste robili na mojom mieste?&nbsp;

a) Hodila by som&nbsp;veci na zem, vybehla by som za ňou a dala by som jej školenie zo slušných mravov.

b) Otvorila by som si dvere sama a viac by som ju už nepozdravila.

c) Pri ďalšej príležitosti by som sa jej spýtala, čo má za problém.

<strong>Pokračovanie na ďalšej strane.</strong>

Zopár ľudí ma už posmešne (a pevne verím, že polovážne) označilo za ekofašistu. Snažím sa čo najviac žiť v súlade s prírodou a v úcte k nej. Triedenie odpadu je moja automatika, takmer ako Pavlovov reflex. Triedim doma, triedim v kancelárii. Tam dokonca vyberám kolegom plastové obaly a popísané&nbsp;„áštvorky“ z odpadkového koša, keď sa pozabudnú a čosi recyklovateľné sa im šmykne do zmiešaného odpadu. Viete si predstaviť, čo so mnou spravila nasledujúca príhoda? Nedávno som išiel vyniesť smeti u nás doma. Tam, kde dva vchody majú spoločné kontajnerové stojisko. (Na obranu našej adresy musím konštatovať, že sa v triedení za posledné obdobie výrazne zlepšila.) No aj tak som sa po otvorení kontajnera so zmiešaným odpadom pozeral na box šiestich vypitých fľašiek piva a na igelitku prepchatú prázdnymi plastovými fľašami. A pritom, kontajner na sklo bol po pravej ruke a kontajner na plast bol po ľavej ruke. Bolo krátko po šiestej hodine ráno a ja som tam holými rukami z kontajnera vyťahoval zle vytriedený odpad, čo bolo sprevádzané nadzvukovou kadenciou sprostých slov širokého spektra. Pivové fľaše som hodil do skla, plastové fľaše som hodil do plastu a svoj príhovor, v ktorom som neznámemu susedstvu vynadal do hocičoho, som tam na mieste činu pochoval v zmiešanom odpade. Nejaké iné možnosti?&nbsp;

a) Nechala by som to tak, ľudí tým nezmením.

b)&nbsp;Poslala by som fotku kontajnerového obsahu do susedskej skupiny.

c.) Od nervov by som vytriedila celý kontajner.

Ako som spomínal, som Petržalčan. Za prácou denne dochádzam krížom cez celú Bratislavu. Našťastie, ranné kolóny ma väčšinou minú, no tie poobedňajšie, tie sú mojím denným koloritom. Cestou mám tri luxusne kritické úseky, najväčšie výzvy každého vodiča vo frekventovanej metropolitnej doprave, postrachy menom pripájací pruh. Zipsovanie alebo teda – oficiálne nazývané – striedavé radenie spomína zákon o premávke iba okrajovo. Považujeme to skôr za prejav empatie vodiča k vodičovi, že na miestach, kde sa dva pruhy zužujú do jedného, dáme príležitosť autu z pripájacieho pruhu priradiť sa do toho priebežného. Pekne na striedačku. Prax však hovorí iným jazykom. Denne sa mi stáva, že mi smerovka bliká, ja stojím na mieste a vo vedľajších autách sledujem vodičov, ktorí sú telom nalepení na volant s&nbsp;vygúlenými očami, pomaly ani nedýchajú, nieto aby sa pozerali doľava, doprava, svojím autom sa tlačia na auto pred nimi, aby tam inému autu nevznikla ani len milimetrová príležitosť priradiť sa. Chápem, majú šialene naponáhlo, pár sekúnd navyše v kolóne by ich zabilo, oni boli vo svojom pruhu skôr, majú naň plné právo, my v pripájacích pruhoch sme iba podradní externisti, ktorí musia bojovať o svoj cestný priestor. Čo ma v týchto momentoch dokáže rozladiť najviac, nie je ani tak to, že musím čakať. Najabsurdnejšie sú tie výrazy v tvárach vodičov. Vy jednoducho viete, že vás vidia. Sedíte v aute. Nech je to auto akékoľvek malé alebo veľké, stále je to auto. Vedľa stojace auto sa v kolóne nedá prehliadnuť. A oni sa tvária, že neexistujete! Pohľad do diaľky, hľadajúc koniec kolóny. Pohľad zastretý, takzvane doblba. Pohľad ako po lobotómii. Pohľad ignoranta. Ako v týcho prípadoch reagujete vy?&nbsp;

b) Ignoranta vytrúbim, prípadne si stiahnem okienko, aby som sa mu prihovorila.

c) Modlím sa, aby auto za ignorantom neviedol ďalší ignorant.

Keď už sme pri autách... Nedávno som kráčal mestom na zmrzlinu, keď som stretol mladú mamičku ťukajúcu do mobilu pred otvoreným kufrom svojho SUV. Mala so sebou odhadom dvojročného syna, ktorý si to zrazu namieril do cesty. Viete, aké sú deti, ako reagujú na vnemy a ako idú tam, kde ich niečo zaujme. Bez toho, aby si uvedomovali akékoľvek nástrahy.&nbsp;Mamička si po chvíli všimla, že mladý muž od nej odchádza, a zvrieskla na neho:&nbsp;„Sebastian! Poď sem! Toto je cesta! Tu jazdia autá! Si normálny???“ Opravte ma, ak sa mýlim, ale moja logika hovorí, že keď máš dieťa, najskôr naložíš do auta to, potom batožinu do kufra a až v poslednom rade riešiš telefón, ak to nie je vyslovene životne dôležité. Ako k tomu príde dieťa, že jeho matka je nezodpovedná? Že prednejšie ako život vlastného dieťaťa jej je to, čo sa deje napríklad vo whatsappovej skupine? Ako vôbec dospelý človek môže kričať na dieťa, že nie je normálne, keď ono si neuvedomuje, aké nebezpečenstvo mu hrozí? Prečo rodič kritizuje svojho potomka za svoju vlastnú ľahkovážnosť? Učíme sa na vlastných chybách, po celý život. Nechať si zraziť dieťa, aby si zapamätalo, že na ceste hrozí premávka? To je trochu krutá lekcia, nie? Ako bezdetný, slobodný muž si netrúfam kafrať do rodičovstva. Ako to cítite vy?&nbsp;

a) Ponúkla by som zaneprázdnenej matke pomoc.

b) Spýtala by som sa jej, či je ona normálna.

c) Usadila by som jej dieťa do detskej sedačky.

Sociálne siete sú kapitola sama osebe. Tak schválne, vyskočil už dnes na vás napríklad na Instagrame #ootd niektorej z influenceriek, kde je nielen na fotke, ale aj v texte pooznačovaný pôvod každého jedného zvršku, ktorý má na sebe? Stavte sa, že pod každou takouto fotkou sa v komentári aspoň jeden používateľ spýta napríklad&nbsp;– To tričko je odkiaľ? Momenty na nezaplatenie. Nedávno som si po vnútornom audite zakázal čítať komentáre, lebo ich nevykrývam. Toto celé so sociálnym sieťami, s pocitom anonymnej bohorovnosti a s pomýleným výkladom demokratického práva na vlastný názor zašlo priďaleko.&nbsp;Obávam sa, že tá sila, ktorú ľudia dostali do rúk v komentároch, to je začiatok konca, ktorý pracovne volám virtuálny armagedon. Je šialené, že tam ktokoľvek môže napísať čokoľvek, hlava-nehlava, len-tak. A ono sa to deje. Pred časom na mňa na Instagrame vyskočila vskutku pekná fotografia mojej blízkej kamarátky a kolegyne z televízie JOJ. Redakcia ju pochválila za to, ako pekne schudla. Používateľky však nesklamali, nenechali sa seba dlho čakať, palce im horeli. V&nbsp;komentároch z jednej mladej, krásnej, úspešnej a talentovanej herečky urobili zlatokopku, ktorá musí hladovať, lebo inak si chlapa nenájde, narkomanku, ktorá po nociach fetuje, to preto je taká chudá, a tiež som sa dočítal, že vôbec nie je taká chudá, iba ak chudera. A podobne. Zloba nad zlobu. Hovorí sa, že v pekle existuje miesto špeciálne vyhradené pre ženy, ktoré nefandia iným ženám.&nbsp;(Niežeby muži boli svätí!) Uvažujem&nbsp;o tom, že teraz musia mať v pekle naozaj veľa práce s rozširovaním tohto miesta, lebo sociálne siete doslova prekypujú nenávisťou. Po opísanej skúsenosti som uznal, že si od Instagramu musím aspoň na týždeň oddýchnuť, neveril som vlastným očiam. Urobili by ste niečo iné?

a) Nahlásila by som nenávistné komentáre ako neprípustný obsah.

b) Zdieľala by som printscreeny profilových fotiek hejterských profilov.&nbsp;

Aké sú vaše odpovede? Lebo ja tú moju susedu vytrvalo zdravím aj naďalej a ona rovnako vytrvalo naďalej bočí pohľadom.&nbsp;Odpadu produkujem dvakrát menej, keďže iných ľudí nezmením, môžem im ísť iba príkladom.&nbsp;V pripájacích pruhoch pokojne čakám na svoju príležitosť, hoci ma to stojí enormnú dávku trpezlivosti. Mám žalúdočné kŕče a oči na stopkách, keď babysitujem akékoľvek dieťa. Zodpovedne vyhlasujem, že čas strávený denne na Instagrame nepresahuje 30 minút. A tlak mi teda nestúpa nad zdravé čísla. Zároveň jedným dychom pridávam slogan, ktorý si spolu so mnou môžete povedať hlasom ako z reklamy:&nbsp;„Ľudia. Tí vždy dokážu prekvapiť.“&nbsp;

Mimochodom, na moje otázky v úvode článku neexistuje žiadna správna odpoveď. Žiadna poučka ani univerzálne pravidlo. Všetci sme iní. Každý to má v hlave hodené po svojom, a preto nám ostáva iba jediné – nestrácať vieru v ľudskú rasu. Plus! Žiť svoj život tak, aby o nás nikto nemusel písať jemne rýpavé články do časopisu. Uznávam, je to každodenný boj, ktorý miestami vyčerpáva viac než život sám. No pracujeme s tým, čo máme, však?

Moderátor Michal Sabo to povedal na plné ústa: "Poviem vám, prečo ľuďom hrabe!"

Výber pre vás

Moderátor Michal Sabo to povedal na plné ústa: "Poviem vám, prečo ľuďom hrabe!"

Súvisiace články

FOTO Dcéra Paľa Haberu oslávila sladkých 18: Slávnym rodičom akoby z oka vypadla!

FOTO Kate Middleton má dvojníčku: So španielskou kráľovnou vyzerajú ako sestry!

Z celebrít pornohviezdy: Títo prominenti natočili sexuálne videá, ktoré obleteli svet!

Ako cez kopirák! Tieto celebritné dcéry vyzerajú ako klony svojich slávnych rodičov

FOTO Silvia Kucherenko hlási návrat k prirodzenosti: Zmenšené pery ju zmenili na nepoznanie!

Výber pre vás