Danka Vilhanová

Priamo to priznávam. Tieto riadky sú tak trochu aj o mne. Keď som si po vysokej škole hľadala prvý naozajstný džob, dostala som vytúžené miesto redaktorky, hoci som novinárčinu nikdy neštudovala. Lenže vždy ma bavilo písať, možno mi to tak trochu aj išlo, preto mi šéfredaktorka jedného týždenníka dala šancu. Dlhé mesiace som si v duchu&nbsp; hovorila, že som sa v redakcii určite ocitla iba náhodou, lebo&nbsp; do časopisu, ktorý číta celé Slovensko, predsa nemôžem písať rozhovory či reportáže len tak. Bez skúseností a najmä bez diplomu zo žurnalistiky. Asi mala šťastie, ktoré si&nbsp; musím zaslúžiť. A tak som makala, vymýšľala témy, po nociach ťukala do počítača príbehy a reportáže, aby som stíhala uzávierky a aby všetko klapalo, ako malo. Moja šéfka bola spokojná, ja som vlastne mala byť spokojná tiež, lenže malo to jedno veľké ale. Stále som tak niekde v kútiku duše o sebe pochybovala. Rozmýšľala, kedy ma odhalia. Kedy pochopia, že som tam vlastne omylom. Lebo nič poriadne robiť neviem. No dobre, slušne sa dohovorím po francúzsky, som schopná vymyslieť zaujímavé témy aj zosmoliť rozhovor, fejtón či reportáž, text bez pravopisných aj štylistických chýb, ale na tom nie je nič výnimočné. To predsa dokáže každý, však?

Takto som fungovala celé roky a vlastne fingujem stále, lebo&nbsp; novinársky chlebík ma dodnes baví aj živí rovnako. Občas ma prepadne zvláštny pocit pochybnosti, ako je to možné. Že si to doteraz nikto nevšimol a stále mi na to neprišli. Ale viete čo? Ešte donedávna som si myslela, že je to iba môj problém. Že som možno prehnane kritická alebo jednoducho prepnutá.&nbsp; Lenže, ups, ani náhodou v tom nie som sama, takých „šialených“ je nás viac. Dokonca toľko, že sa tejto diagnóze začali venovať psychológovia. Aleluja, mne teda nešibe, len mám syndróm impostor. Lebo tak sa tomu oficiálne hovorí.

„Cítili ste sa niekedy ani prikovaní a tŕpli ste strachom, že ostatní odhalia ten veľký podvod, ktorý na nich hráte? Hoci všetci okolo vás sa tvária a správajú tak, ako by ste si si všetko to, čo ste dosiahli, naozaj aj zaslúžili?“ Toto sú, prosím pekne, slová, ktoré povedal na jednej konferencii Mike Cannon-Broke. Je úplne v poriadku, že jeho meno vám nič nehovorí, lebo ani mne nehovorilo, stačí len dodať, že je spoluzakladateľ a výkonný riaditeľ úspešnej softvérovej spoločnosti Atlassian. Zamestnáva tisícky ľudí, má klientov po celom svete, patrí do pätice najbohatších Austrálčanov a v zozname miliardárov je na 215. mieste. Dosť dôvodov na to, aby sa tento chlap mohol považovať za úspešného biznismena, však? No on napriek tomu má pocit, že vlastne nič nevie a len čaká, kedy sa to prevalí. Kedy jeho klamstvá odhalia. Neustále sa spochybňuje a nedokáže si priznať, že je vlastne celkom úspešný. Syndróm impostor ako vyšitý.

Psychológovia tvrdia, že takéto pocity vraj nie sú ničím výnimočným, pretože bežný človek má jednoducho niekde v hĺbke duše presvedčenie, že nie je dosť dobrý. Aj keď sa mu darí, aj keď prichádzajú úspechy, má problém pripustiť si to a pochybnosť v ňom zostáva. Pretože je celkom bežné mať o sebe pochybnosti, spytovať si svedomie, porovnávať sa s ostatnými. Ibaže u niektorých sú tieto pocity, jemne povedané, prehnané natoľko, že im znepríjemňujú život a bránia užívať si všetko to, čo dosiahli. A nie je ich málo, veď americký klinický psychológ Kevin Chassange vo svojej knihe Ako sa zbaviť syndrómu impostor z roku 2017 potvrdil, že až 20 percent populácie túto diagnózu dôverne pozná. Aj keď dosiahnu výnimočný úspech, na ich pochybnostiach to nič menení, len si myslia, že jednoducho mali šťastie. Že boli v správnom čase na správnom mieste.

Tak ako iránska matematička Maryam Mirzakhani. V roku 2014 sa stala prvou ženou v histórii, ktorej udelili Fieldsovu medailu. V odbornej brandži sa jej hovorí nobelovka pre matematikov. Keď sa z mailovej pošty dozvedela, že práve ona toto ocenenie dostala, považovala to za omyl. Za výstrelok nejakých počítačových hackerov. A keď ju o pár mesiacov spovedal istý americký magazín, v rozhovore priznala: „Ak mám byť úprimná, nemyslím si, že by som pre matematiku urobila čosi špeciálne. Žiadny výnimočný prínos som vede ani svetu určite nepriniesla.“ Maryam je teda zjavne ďalší príklad ženy, ktorá si s „impostorom“ dôverne rozumela. Ale kde je jadro problému, keď ho majú skutočne aj úspešní a šikovní ľudia? Psychologička Dagmar Kopčanová tvrdí, že korene treba hľadať v ranom detstve. „Ide o to, ako sa formovala osobnosť človeka odmalička vplyvom výchovy, rodinnej konštelácie a celého okolia, v ktorom vyrastal. Nie je to len otázka nízkeho sebavedomia. Dôležité je, ako rodičia aj učitelia dieťa hodnotia, ako ho motivujú na výkony, pretože ono si na základe toho o sebe vytvára určitý obraz. Áno, ten selfimage, o ktorom sa dnes tak často hovorí. Motivácie môže dostávať málo alebo, naopak, priveľa. Lebo ak rodičia svoje dieťa príliš premotivujú, chce im urobiť radosť, a tak nie je spokojné samo so sebou,“ myslí si odborná lektorka rodinného poradenstva z Koruna Academy.

Pokračovanie článku na ďalšej strane.&nbsp;

Mimochodom, ženy sú na túto diagnózu doslova špecialistky a hoci sa syndróm impostor týka oboch pohlaví, nežnejšie v ňom hrá prvé husle. „Ženy majú väčšiu tendenciu podceňovať seba aj svoje schopnosti. Oveľa častejšie pripisujú svoje&nbsp; úspechy tomu, že mali šťastie, že vyzerali lepšie ako súper alebo že niekomu, kto rozhodoval o výbere, boli jednoducho sympatickejšie. Môžu za to aj stereotypy a celkové nastavenie spoločnosti, v ktorej aj v 21. storočí prevláda názor, že ženy&nbsp; nemajú taký potenciál a schopnosti ako muži,“ pripomína americký klinický psychológ Kevin Chassangre.

Skvelým príkladom jeho teórie je oscarová herečka Natalie Portman, ktorá bola promovaná na Harvadovej univerzite. Hoci ju úspešne dokončila, vraj o sebe neustále pochybovala. „Keď som v roku 1999 nastúpila do prvého ročníka, stále som si myslela, že sa niekde stala chyba. Že predsa nie je možné, aby na takú univerzitu prijali niekoho ako ja. Hovorila som si, že nie som dosť múdra, aby som mohla chodiť na takúto školu. A vždy, keď som otvorila ústa, aby som niečo povedala, musela som sama sebe dokazovať, že nie som len hlúpa herečka,“ tvrdí Natalia, ktorá do univerzitných lavíc zasadla v čase, keď nakrúcala Star Wars a po piatich rokoch Harvard skončila s diplomom zo psychológie.

Dvadsaťdvaročná Laura ešte univerzitné lavice derie, ale tiež ju občas prepadne zvláštny pocit, že tam vlastne nepatrí. A že na to nemá. Možno aj preto, že na gymnáziu patrila medzi premiantov v ročníku, zmaturovala na „čisté“, ale teraz sa jej zdá, že fakulta farmácie je pre ňu príliš ťažká. Viac, než čakala. „Som v druhom ročníku a stále si pripadám ako priemerná študentka, a to sa učím skoro nonstop. Lenže na strednej ma všetci učitelia chválili a tu ma nechváli nikto. Tu profesori berú ako samozrejmé, že všetci budeme chodiť na prednášky, sedieť v labákoch a tvrdo makať. A keď vidím, ako moji spolužiaci naozaj makajú, sama seba sa pýtam, čo tu medzi nimi robím. Že oni sú šikovní, múdri a ja medzi nimi len taký stratený lúzer, ktorý prelieza jeden semester za druhým,“ sype si popol na hlavu Laura.

Mimochodom, prvý ročník zvládla s priemerom známok 1,3 a všetky skúšky stihla spraviť v prvom termíne, tak prečo si stále neverí? Doktorka Kopčanová je presvedčená, že je to problém ľudí, ktorí na seba kladú veľké nároky a majú vysoké ciele. „Sústavne sa porovnávajú s najlepšími a vytvoria si v hlave mechanizmus večnej nespokojnosti, ktorý sa potom blíži až k obscendatnému, čiže nutkavému správaniu donekonečna prehodnocovať vlastné výkony. A najmä pochybovať o sebe,“ pokračuje odborníčka a dodáva, že aj v jej poradni už sedeli prípady so syndrómom impostor. „Boli to stredoškoláci s nadpriemernou inteligenciou, ktorí v škole mali výborné výsledky, ale aj tak sa báli, či sa dosť učia, či to bude stačiť na to, aby zmaturovali a aby sa dostali na vysokú školu. Psychoterapeutické sedenia v spolupráci s rodinou im pomohli v tom, že svoj selfimage začali vnímať objektívnejšie. Dnes sú obaja úspešní vysokoškoláci a jeden práve končí univerzitu v USA,“ vysvetľuje doktorka Kopčanová a dáva tak všetkým „impostor positive“ nádej, že s týmto problémom sa dá pracovať.

Americká doktorka Valerie Young vo svojich knihách a výskumoch radí zamerať sa na cvičenia, ktoré dokážu výrazne ovplyvniť to, ako sa sami na seba pozeráme. Patrí k nim trebárs to, že si budeme zapisovať vlastné úspechy. Alebo aktivitu, kde presne vysvetlíme, prečo sme sa rozhodli práve pre takéto riešenie. Môžeme nahlas vyslovovať svoje meno, aby sme získali istotu, že to, čo robíme, je správne. Mimochodom, robí to takto aj basketbalista LeBron James, ktorý si nahlas opakuje vetu – Chcem to, čo je pre LeBrona najlepšie. K podobnému triku sa priznáva nositeľka Nobelovej ceny za mier Malála Júsufzaj, keď sa sama seba pravidelne pýta – A čo by si urobila ty, Malala?

„Nie je to iba otázka mladej generácie, podobným syndrómom môžu trpieť aj starší ľudia so skúsenosťami. Mladý človek však často býva plný predsudkov a neistôt, ktoré maskuje tým, že sa navonok správa suverénne. Preto, lebo to od neho očakáva okolie. V jednoduchších prípadoch zaberajú rôzne cvičenia, ale univerzálny recept neexistuje, veď každý má inú rodinnú aj osobnú históriu. Psychologické poradenstvo je však vždy cesta, ktorá dokáže pomôcť a prehodnotiť príliš kritický pohľad na svoje vlastné ja,“ pokračuje doktorka Kopčanová a pripomína ešte jeden dôležitý detail. Že tento syndróm si špeciálne vyberá najmä výkonných a šikovných ľudí. Tí ostatní sa nad svojimi schopnosťami až natoľko nezamýšľajú, pretože na nezdary či zakopnutia sú tak trošku zvyknutí. Takže impostor nemusí byť vždy len na škodu, lebo kto ho v zdravej miere má a občas o sebe pochybuje, je vlastne na dobrej ceste. Na ceste k úspechu.

Čo ešte treba vedieť o syndróme impostor?

Diagnóza - podvodníčka: Počuli ste už o syndróme impostor? My vám o ňom povieme viac

Výber pre vás

Diagnóza - podvodníčka: Počuli ste už o syndróme impostor? My vám o ňom povieme viac

Súvisiace články

Baby s guľami: Inšpirujte sa príbehmi ambicióznych žien, ktoré sa snažia zmeniť svet k lepšiemu

Príliš drahé kamošky: Čo s tým, keď ona je za vodou a vy rátate každé euro?

Máte chuť na vtipnú romantiku? Toto je 18 tipov na filmy, ktoré si rozhodne zamilujete!

Milovaný Balkán! Skvelé dovolenkové tipy Jasminy Vrbovskej Alagič, ktorá je na Balkáne ako doma

BFF v dobrom aj v zlom? Tieto kamošky potrebuje každá, týmto radšej dajte zbohom

Výber pre vás