Priamo to priznávam. Tieto riadky sú tak trochu aj o mne. Keď som si po vysokej škole hľadala prvý naozajstný džob, dostala som vytúžené miesto redaktorky, hoci som novinárčinu nikdy neštudovala. Lenže vždy ma bavilo písať, možno mi to tak trochu aj išlo, preto mi šéfredaktorka jedného týždenníka dala šancu. Dlhé mesiace som si v duchu  hovorila, že som sa v redakcii určite ocitla iba náhodou, lebo  do časopisu, ktorý číta celé Slovensko, predsa nemôžem písať rozhovory či reportáže len tak. Bez skúseností a najmä bez diplomu zo žurnalistiky. Asi mala šťastie, ktoré si  musím zaslúžiť. A tak som makala, vymýšľala témy, po nociach ťukala do počítača príbehy a reportáže, aby som stíhala uzávierky a aby všetko klapalo, ako malo. Moja šéfka bola spokojná, ja som vlastne mala byť spokojná tiež, lenže malo to jedno veľké ale. Stále som tak niekde v kútiku duše o sebe pochybovala. Rozmýšľala, kedy ma odhalia. Kedy pochopia, že som tam vlastne omylom. Lebo nič poriadne robiť neviem. No dobre, slušne sa dohovorím po francúzsky, som schopná vymyslieť zaujímavé témy aj zosmoliť rozhovor, fejtón či reportáž, text bez pravopisných aj štylistických chýb, ale na tom nie je nič výnimočné. To predsa dokáže každý, však?

Ja? Nič neviem a nič nerobím

Takto som fungovala celé roky a vlastne fingujem stále, lebo  novinársky chlebík ma dodnes baví aj živí rovnako. Občas ma prepadne zvláštny pocit pochybnosti, ako je to možné. Že si to doteraz nikto nevšimol a stále mi na to neprišli. Ale viete čo? Ešte donedávna som si myslela, že je to iba môj problém. Že som možno prehnane kritická alebo jednoducho prepnutá.  Lenže, ups, ani náhodou v tom nie som sama, takých „šialených“ je nás viac. Dokonca toľko, že sa tejto diagnóze začali venovať psychológovia. Aleluja, mne teda nešibe, len mám syndróm impostor. Lebo tak sa tomu oficiálne hovorí.

„Cítili ste sa niekedy ani prikovaní a tŕpli ste strachom, že ostatní odhalia ten veľký podvod, ktorý na nich hráte? Hoci všetci okolo vás sa tvária a správajú tak, ako by ste si si všetko to, čo ste dosiahli, naozaj aj zaslúžili?“ Toto sú, prosím pekne, slová, ktoré povedal na jednej konferencii Mike Cannon-Broke. Je úplne v poriadku, že jeho meno vám nič nehovorí, lebo ani mne nehovorilo, stačí len dodať, že je spoluzakladateľ a výkonný riaditeľ úspešnej softvérovej spoločnosti Atlassian. Zamestnáva tisícky ľudí, má klientov po celom svete, patrí do pätice najbohatších Austrálčanov a v zozname miliardárov je na 215. mieste. Dosť dôvodov na to, aby sa tento chlap mohol považovať za úspešného biznismena, však? No on napriek tomu má pocit, že vlastne nič nevie a len čaká, kedy sa to prevalí. Kedy jeho klamstvá odhalia. Neustále sa spochybňuje a nedokáže si priznať, že je vlastne celkom úspešný. Syndróm impostor ako vyšitý.

Psychológovia tvrdia, že takéto pocity vraj nie sú ničím výnimočným, pretože bežný človek má jednoducho niekde v hĺbke duše presvedčenie, že nie je dosť dobrý. Aj keď sa mu darí, aj keď prichádzajú úspechy, má problém pripustiť si to a pochybnosť v ňom zostáva. Pretože je celkom bežné mať o sebe pochybnosti, spytovať si svedomie, porovnávať sa s ostatnými. Ibaže u niektorých sú tieto pocity, jemne povedané, prehnané natoľko, že im znepríjemňujú život a bránia užívať si všetko to, čo dosiahli. A nie je ich málo, veď americký klinický psychológ Kevin Chassange vo svojej knihe Ako sa zbaviť syndrómu impostor z roku 2017 potvrdil, že až 20 percent populácie túto diagnózu dôverne pozná. Aj keď dosiahnu výnimočný úspech, na ich pochybnostiach to nič menení, len si myslia, že jednoducho mali šťastie. Že boli v správnom čase na správnom mieste.

Tak ako iránska matematička Maryam Mirzakhani. V roku 2014 sa stala prvou ženou v histórii, ktorej udelili Fieldsovu medailu. V odbornej brandži sa jej hovorí nobelovka pre matematikov. Keď sa z mailovej pošty dozvedela, že práve ona toto ocenenie dostala, považovala to za omyl. Za výstrelok nejakých počítačových hackerov. A keď ju o pár mesiacov spovedal istý americký magazín, v rozhovore priznala: „Ak mám byť úprimná, nemyslím si, že by som pre matematiku urobila čosi špeciálne. Žiadny výnimočný prínos som vede ani svetu určite nepriniesla.“ Maryam je teda zjavne ďalší príklad ženy, ktorá si s „impostorom“ dôverne rozumela. Ale kde je jadro problému, keď ho majú skutočne aj úspešní a šikovní ľudia? Psychologička Dagmar Kopčanová tvrdí, že korene treba hľadať v ranom detstve. „Ide o to, ako sa formovala osobnosť človeka odmalička vplyvom výchovy, rodinnej konštelácie a celého okolia, v ktorom vyrastal. Nie je to len otázka nízkeho sebavedomia. Dôležité je, ako rodičia aj učitelia dieťa hodnotia, ako ho motivujú na výkony, pretože ono si na základe toho o sebe vytvára určitý obraz. Áno, ten selfimage, o ktorom sa dnes tak často hovorí. Motivácie môže dostávať málo alebo, naopak, priveľa. Lebo ak rodičia svoje dieťa príliš premotivujú, chce im urobiť radosť, a tak nie je spokojné samo so sebou,“ myslí si odborná lektorka rodinného poradenstva z Koruna Academy.

Pokračovanie článku na ďalšej strane.