Každá z&nbsp;nás si nepochybne pamätá svoje začiatky ako čerstvá absolventka autoškoly. Ten pocit, keď sme v&nbsp;rukách konečne držali vytúžený preukaz s&nbsp;hroznou fotkou, vďaka ktorému sme sa zrazu cítili ako zodpovedné a&nbsp;dospelé osoby. Pýšili sme sa ním kamarátkam na káve a&nbsp;vyhradili mu špeciálne miesto v&nbsp;peňaženke (tak, aby bol viditeľný hneď, ako ju otvoríte).

Keď však prišlo na lámanie chleba, nohy sa nám zrazu roztriasli a&nbsp;od nervozity sme veľakrát ten čudesný voz nevedeli ani len naštartovať. Po niekoľkých pokusoch sme nakoniec ustráchané vyšli z&nbsp;parkovacieho miesta pred domom a&nbsp;zaradili sa do premávky, ktorá pre nás predstavovala akési mínové pole. Každá značka, každý semafor a každá križovatka bola skúška ohňom, ktorú sme museli zvládnuť bez akejkoľvek pomoci druhých.

Už sme sa nemohli spoliehať na inštruktora, ktorý v&nbsp;prípade núdze dupne na plyn alebo potočí volantom. Až vtedy sa skutočne ukázalo, aké náročné šoférovanie v&nbsp;skutočnosti je. Nebolo to iba o&nbsp;stiahnutom okienku, vetre vo vlasoch a&nbsp;hlasnej hudbe, vďaka ktorej sme sa cítili ako v&nbsp;americkom filme. So šoférovaním prišla okrem iného aj zodpovednosť za spolujazdcov, ktorí „vložili svoj osud“ do našich rúk.

Pokračovanie na ďalšej strane.

Svoje začiatky a&nbsp;skúsenosti so šoférovaním, ale aj tipy a&nbsp;rady, ako sa zbytočného a&nbsp;preceňovaného strachu zo šoférovania zbaviť, nám prezradili aj mladé Slovenky, pre ktoré je už jazdenie autom každodennou rutinou.

Alexa: Keďže som si robila vodičák pred mojou osemnástkou, približne rok som ešte musela jazdiť s&nbsp;otcom. Tým pádom som sa nikdy nejak extra nebála. Mojim najväčším strachom však bol prechod z&nbsp;dieslu na benzín. Nakoľko má takéto auto inú prevodovku, bála som sa, že mi niekde v&nbsp;strede cesty „skape.“ Problém som mala aj s&nbsp;križovatkami alebo odhadom. Tohto strachu som sa podľa mňa zbavila až jazdením bez otca – vtedy sa naučíš úplne najviac. Jedna vec je však šoférovať a&nbsp;druhá parkovať – z&nbsp;toho budem mať asi vždy mierny stres.

Martina: Pred mojou prvou jazdou som sa veľmi bála. Postupne som ale zistila, že treba iba prekonať samú seba – to mi najviac pomohlo a&nbsp;vtedy ten stres zo mňa opadol. Momentálne beriem šoférovanie ako takú normálku. Každopádne si myslím, že človek musí mať určitý prirodzený rešpekt a&nbsp;vnímať dopravnú situáciu na 110%. Nikdy totiž neviete, čo sa môže stať. Najlepšou radou na prekonanie tohto strachu je podľa mňa iba šoférovať, šoférovať a&nbsp;šoférovať.

Adriana: Prvý mesiac po skončení autoškoly som jazdila na manuáli. Všetko bolo v&nbsp;pohode, pokiaľ som sa raz na križovatke nevedela vôbec rozbehnúť. Podarilo sa mi to až na nejaký piaty raz. Odvtedy jazdím iba na automate – budú to už 2 roky. Môj strach z&nbsp;manuálu som, bohužiaľ, ešte neprekonala. Čo sa ale týka celkovo šoférovania, zo začiatku som sa bála, že si nevšimnem nejakú značku, vletím do jednosmerky a&nbsp;podobne. Začala som však jazdiť sama, čo bol asi najlepší krok, aký som mohla urobiť. Prekonanie samej seba mi pomohlo k&nbsp;tomu, že som už za volantom oveľa istejšia a nemám zo šoférovania taký stres, ako kedysi.

Aj vy máte neutíchajúci strach zo šoférovania? Poradíme vám, ako sa ho raz a navždy zbaviť!

Výber pre vás

Aj vy máte neutíchajúci strach zo šoférovania? Poradíme vám, ako sa ho raz a navždy zbaviť!

Súvisiace články

Mám dvesto kabeliek a kupujem si ďalšie, tvrdí Linda: Je šopaholička, s diagnózou F 63

Cestovanie za málo peňazí? Aj to je možné. Toto je 10 najlacnejších destinácii roka!

Byť či nebyť feministka? Baby, toto sú tie najväčšie výhody!

Pozrite sa s nami do backstage-u príprav a fotenia júlového čísla magazínu EMMA!

Potrebujem voľno: Máte plné zuby práce? Zoznámte sa s trendom meno sabatikal

Výber pre vás