Viktória pracuje ako zdravotná sestra na klinike neďaleko Ženevy, je mamou dvoch krásnych dcérok a ešte donedávna žila taký obyčajný pohodový život. Až kým jej ho minulý rok nezmenil osudný februárový deň. „Vracala som z práce po dvanásťhodinovej službe. Vtedy strašne mrzlo aj snežilo a v meste bola pre počasie doslova kalamita. Chodník, ktorým som kráčala, nebol posypaný a ja som sa pošmykla.

Čítajte viac:

Vedeli ste, že každý má svojho strážneho anjela? My sme sa o tom išli presvedčiť na vlastnej koži

Lenže naša klinika stojí na kopci, tak som sa po chodníku celé metre kĺzala a zastavila som sa až na hlavnej ceste. Ešte som videla, ako sa ku mne približujú reflektory auta, no na viac si už nepamätám,“ začína svoje rozprávanie. Na nič sa nepamätá preto, lebo z chodníka sa dostala rovno na hlavnú cestu, kde ju nabralo auto. Netuší, akú malo farbu ani aký to bol typ auta, pretože sa všetko zbehlo doslova za pár sekúnd. Prišiel silný náraz a potom už len čierna tma. A zrazu si uvedomila, že sa s ňou deje čosi zvláštne.

Na druhej strane?

„Oblečená presne v tej istej bunde, ktorú som mala na sebe, s tou istou kabelkou, ktorú som mala prehodenú cez plece, som kráčala po dlhej ceste. Bola rovná, biela, akoby ponorená do oblakov, takže som sa cítila ako v hmle. A potom som počula mužský hlas. Vravel mi – nezastavuj sa, choď stále rovno. Aj keď v práci a so svojím manželom hovorím po francúzsky, ten hlas sa mi prihovoril v slovenčine. Aj som sa obzrela, lenže nikoho som nevidela. No pamätám si, že som sa cítila veľmi príjemne ako v nejakom spomalenom filme a bolo mi fajn. Tak som len pomaly išla ďalej a pred sebou som zbadala dvoch ľudí. Muža a ženu, celých oblečených v bielom. Tá žena zišla po schodoch, prišla ku mne a veľmi silno ma objala. Povedala mi, že sa musím vrátiť, lebo ma čakajú moje deti a manžel. Stále ma bozkávala na hlavu a až neskôr som zistila, že to bolo presne na tej časti hlavy, kde som utrpela najsilnejší náraz,“ spomína a je si istá, že nešlo o žiadne halucinácie, pretože si z tejto scény pamätá každý detail. Na tom zvláštnom mieste, kde sa ocitla, vraj čas plynul inak, akosi pomalšie, a tak si netrúfa odhadnúť, ako dlho jej tajomný zážitok trval.

Čítajte viac:

Na vlastnej koži: Schopnosti jasnovidky nás dostali, zistí o vás všetko!

„Lenže zrazu ma muž v bielom oblečení vzal za ruku a vysvetlil mi, že tu nemôžem zostať, a priviedol ma k veľkej hnedej bráne. Ešte mi povedal, že mám pred sebou šťastný život, ale mám si na seba dávať väčší pozor.“ A tak vošla do brány. Prekvapilo ju, že za ňou nebola cesta ani svetlo, ale vošla do čiernej tmy. „Odrazu som vnímala, ako ležím na ceste. Strašne pršalo aj snežilo, okolo mňa stála kopa ľudí a všetci nado mnou držali dáždniky. Ešte som počula, ako ktosi v diaľke hovorí – prestalo jej biť srdce – a znovu som zaspala. Upadla som do bezvedomia.“

Prežije či neprežije?

Viktória sa prebrala až po pár dňoch. To už ležala v nemocnici na JIS-ke, kde pri nej celý ten čas sedel lekár. Dával na ňu pozor, pretože jej organizmus v pravidelných intervaloch „odchádzal“ z prístrojov. Zlyhávalo jej srdce, stratila veľa krvi, na mozgu mala dva vážne opuchy, pretože auto ju nabralo presne do hlavy. A len z rozprávania sestričiek si postupne poskladala mozaiku toho, čo sa s ňou dialo. Každé dve-tri hodiny ju z oddelenia vozili na sono, aby zistili, či hematómy na mozgu nepraskli a či ho netreba operovať. Našťastie, operácii sa vyhla, hematómy postupne odpuchli a Viki sa po pár dňoch z kómy prebrala. V nemocnici si ju nechali skoro mesiac a dávali ju dohromady. Operovali jej kľúčnu kosť, ktorá bola roztrieštená na niekoľko častí, mala rozbité ucho, z ktorého niekoľko dní krvácala, aj päť zlomených rebier. A mladá žena len bezmocne ležala na posteli, neschopná vstať, prezliecť sa alebo čosi povedať.

Čítajte viac:

Na dne samoty: Hoci mala chlapa snov cítila sa osamelá a prázdna

„Bolo to čisté zúfalstvo. Ja sama pracujem ako zdravotná sestra v nemocnici, ktorá pomáha chorým ľuďom, a zrazu som sa ocitla na druhej strane. Odkázaná na pomoc ostatných. Často som bola v práci otrávená, znervózňovalo ma, prečo ma pacienti stále volajú, aby som im s niečím pomohla, a na tej nemocničnej posteli mi to došlo. Že potrebujú pomoc, lebo to sami nedokážu. A dnes ich dokážem pochopiť.“

Zatiaľ sa však do nemocnice ako ošetrovateľka nevrátila. Hoci od tej osudnej nehody uplynul skoro rok, ešte nie je schopná pracovať. „Stále mám zablokované rameno a nedokážem zdvihnúť ruku. Som stále unavená, mám spomalené reakcie a trpím závratmi, ktoré spôsobilo zranené ucho. Vždy keď sa postavím zo stoličky, točí sa so mnou celý svet. Už pár mesiacov chodím na rehabilitácie, ale nechcem, aby to vyznelo, že sa sťažujem. Práve naopak. Som šťastná, že vôbec žijem a že som neskončila na invalidnom vozíku. Lebo keď prídem do nemocnice na kontroly, lekári doteraz nechápu, ako je možné, že som vôbec prežila. A stále mi hovoria – ach, vy ste náš zázrak.“

Začala som sa smiať

Viktória, ktorá bola mesiace pripútaná k posteli, mala čas rozmýšľať nad všetkým, čo sa jej v ten februárový večer stalo. Aj nad tým, či sa naozaj ocitla na druhej strane brehu alebo to boli iba vidiny, prípadne následky obrovského šoku.

„Mám za sebou kopu vyšetrení na neurológii a keď som lekárovi povedala, že som prežila klinickú smrť, len sa zasmial. Vraj nič také nie je možné a vraj sa mi len moje vedomie snaží navodiť ilúziu, že existuje čosi ako duša. Ja chápem, lekár je vedec a tí potrebujú fakty. Tiež som si najskôr nahovárala, že sa mi to iba zdalo, lenže ja viem svoje. Tie dve postavy v bielom, ktoré som stretla hore, mi povedali veci o mojom manželovi, ktoré som dovtedy netušila. Keď som mu neskôr o nich rozprávala, nechápal, odkiaľ viem také podrobnosti, a okamžite sa rozplakal. Aj preto som si istá, že to nebola ani halucinácia, ani sen.“

Viki celé týždne nemohla zabudnúť ani na ten silný mužský hlas, ktorý sa jej pri zvláštnom zážitku prihováral. „Bol vznešený, ale milý. Pokojný, plný lásky, dobra a som presvedčená, že to bol hlas Boží,“ myslí si a priznáva, že keď sa dostala z najhoršieho, táto skúsenosť ju od základov zmenila.

Čítajte viac:

Liečiteľka duší v akcii: Vložili sme sa do jej rúk a diali sa veci...

Taká zmena

„Vždy som bola skôr vážna, možno až zatrpknutá, pretože mám za sebou zlé skúsenosti s mužmi, a ľudí okolo seba som dosť súdila. Keď som trebárs videla ženu v krátkej sukni, zazerala som na ňu, či si nemohla obliecť čosi iné. A stresovala som sa z toho, čo kto o mne hovorí a kto sa na mňa škaredo pozrel. Riešila som kopu zbytočných hlúpostí, ktorými som si sama znepríjemňovala život. Samozrejme, každý človek má nejaké problémy. S prácou, s peniazmi, v rodine, ale to sú len malichernosti, na ktoré si o rok, o dva ani nespomenie. A toto všetko som pochopila až po mojej nehode. Viem, bude to bude znieť ako otrepaná fráza, no ja som až po nej začala naozaj žiť. Radosť mi robia úplné maličkosti a moje dcéry mi hovoria, že som sa zmenila na mamu, ktorá sa s nimi blázni a večne sa smeje. To som nikdy predtým nerobila,“ vysvetľuje mladá Slovenka, ktorá sa v tridsaťpäťke už stihla zoznámiť so smrťou.

„Ľudia si myslia, že smrť bolí, no ja som vtedy necítila vôbec nič. Ani keď som sa prebrala po náraze a ležala som na ceste, nič ma nebolelo. Naopak, na tej druhej strane mi bolo veľmi príjemne a asi aj preto sa dnes už nebojím toho, že raz zomriem. Samozrejme, mám dve malé deti a kvôli nim by som na svete chcela ešte zostať, aby som ich videla vyrastať, no pred smrťou už strach nemám. Lebo viem, že ňou sa život nekončí.“ A ešte čosi ju tá osudná nehoda naučila.

„Aj ja som veľa rozmýšľala nad tým, prečo sa to stalo práve mne. Najmä vtedy, keď som sa nevedela ani pohnúť z postele, ale postupne som na to prišla. Aby som začala žiť inak. Pochopila som, že tam niekde hore je vyššia sila, ktorej hovorím Boh. On netrestá, ale dáva nové šance. Odpúšťa, lebo je rád, keď sa z chýb poučíme. Mne dal šancu zmeniť sa a ja ju chcem využiť. Už nič v mojom živote nebude také ako predtým, ale ja hovorím – chvalabohu za to,“ hovorí žena, ktorá musela prežiť vlastnú smrť, aby to pochopila.

Čítajte viac:

Skutočný príbeh: Život v luxusnej klietke Zuzanu odstrihol od reality