Keby o nej v televíznych správach vysielali reportáž, moderátor by divákov upozornil, že ho neodporúča sledovať slabším povahám. Ani Denisino rozprávanie nie je nič pre citlivé duše, lenže my v EMME si nechceme zakrývať oči pred krutou pravdou, a tak nám týraná žena vyrozprávala svoj príbeh.
Mala devätnásť, keď sa zoznámila s Robom. „Bol na mňa milý, mal oči len pre mňa. A ja som dovtedy u mužov nič také nepoznala, pretože ma vychovávala len mama.

Ale Robo bol dobrý chalan. Jeho kamaráti boli drsní, nadávali, no on sa ku mne správal milo a to mi imponovalo. Občas si síce vypil, ale tak to robili všetci chalani, takže sa mi to nezdalo čudné.“ A tak sa po roku randenia za Roba vydala a otehotnela. „V mojom živote sa zrazu všetko zmenilo, lenže on ten svoj zmeniť nechcel. Ja som ako tehotná nemohla chodiť na diskotéky, tak chodieval sám, bezo mňa. A už vtedy sme sa začali hádať.“ Tesne po pôrode, keď ich malá dcéra nemala ani mesiac, padla prvá facka.

Mladý otecko mal vypité, od manželky si pýtal peniaze a keď mu ich nechcela dať, jednoducho ju udrel. „Bola som z toho v takom šoku, že som ani nevedela, ako mám reagovať. Mám sa rozplakať? Alebo kričať? Lenže práve u nás bola na návšteve rodina. Sedeli vo vedľajšej izbe, tak som nechcela robiť škandál a tvárila som sa, že sa nič nedeje. Vtedy som sa naučila, že nesmiem dávať najavo svoje pocity.“ Potom u manželov nastala tichá domácnosť a prišli prosby o odpustenie. „Pomáhal mi v domácnosti, staral sa o malú a prisahal, že to viac neurobí. Tak som mu to prepáčila.“

Lenže o pár týždňov padla ďalšia facka a za ňou rovnaký kolotoč sľubov a odprosovania. A už v tom neboli len peniaze, Denisin muž si vždy našiel nejakú zámienku, aby si na manželke mohol ventilovať zlosť. „Stačilo, aby nebol príbor uložený tak, ako bol zvyknutý. Alebo som uvarila to, na čo práve nemal chuť. Na začiatku ma udrel tak raz za mesiac, potom ma začal biť častejšie. A už to nebola len jedna facka. Keď som sa bránila, zvalil ma na zem a kopal do mňa. Ale iba do hlavy, tam nevidieť žiadne modriny. Keď ma mlátil, nemalo zmysel prosiť ho, aby prestal, pretože to ani nebol on. Mal také sklenené oči, v nich nepríčetný pohľad a vyzeral, akoby mal v sebe diabla. A keď si na mne vybil svoju zlosť, išiel si ľahnúť do postele. Aby vytriezvel.“

Stále v strehu

Nečudo, že z mladej ženy sa postupne stávala troska. Vychudnutá, bledá zombie ako bez duše, ktorá nosila dlhé rukávy, aby si nikto nevšimol jej modriny. Ak ich mala na tvári, radšej zostala doma. „Nechcela som, aby niekto vedel, že ma mláti muž. Povedať pravdu vtedy pre mňa bolo horšie ako tá bitka. Navyše, on sa potom správal sa ako vymenený. Staral sa o malú, bol z neho pozorný manžel a keď som už začínala dúfať, že sme normálna rodina, prišlo to opäť,“ pokračuje Denisa a priznáva, že sa jej v tom období úplne zmenilo myslenie. Preklopilo sa do roviny, akým rozmýšľa týraná žena.

„Už som si nevravela, že on je ten zlý. Už to neboli otázky – prečo ma bije, ale čo zlé som zase urobila? Začala som veriť, že chyba je vo mne a že som si bitku zaslúžila.“ Lenže k fyzickému týraniu pribúdali aj rany na duši. „Stále mi hovoril, že som škaredá a nemožná. Že môžem byť rada, keď so mnou zostal, lebo nikto iný by o mňa nezakopol. Aj tomu som začala veriť. Jednoducho som prestala uvažovať normálne. Bola som ako zastretá závojom a za nič na svete by som sa k tomu nepriznala.“ A čo na to okolie? „Mama aj susedia to už vedeli, presviedčali ma, aby som odišla, ale ak raz týraná žena sama nechce svoj život zmeniť, nikto iný jej v tom nepomôže. A ja som si nevedela predstaviť, že zostanem sama s dieťaťom. Myslela som si, že je lepšie mať takéto muža ako žiadneho.“
A tak bola stále v strehu. Stávalo sa, že ju len v spodnej bielizni vystrčil z bytu, tak sedela na schodoch len v nohavičkách a v podprsenke. A párkrát sa pred ním schovala aj u susedov. „Keď som videla, že má zase v očiach ten šialený pohľad, len som schytila malú a utekala z bytu. Aj preto doma dodnes nenosím papuče, ale pevnú obuv. Naučila som sa, že musím mať na nohách tenisky, aby som mohla rýchlo bežať. Alebo som spávala tak, že som pod pyžamom bola oblečená. Pre každý prípad.“

Denisa Martincová svoje zážitky s tyranským mužom pretavila do knihy Ženy vyhnané z raja. Nedávno dokončila knihu Údolie bábik, v ktorej píše o zneužívaní detí. Skutočný príbeh jej vyrozprávala žena, ktorá touto skúsenosťou prešla.
Denisa Martincová svoje zážitky s tyranským mužom pretavila do knihy Ženy vyhnané z raja. Nedávno dokončila knihu Údolie bábik, v ktorej píše o zneužívaní detí. Skutočný príbeh jej vyrozprávala žena, ktorá touto skúsenosťou prešla.
Lýdia Jušková

Chcel ma vyhodiť z okna

Napriek týmto šokujúcim zážitkom s ním druhýkrát otehotnela. Bola vo štvrtom mesiaci, keď Robo prišiel domov opäť v čudnej nálade. Opäť nahnevaný na celý svet a najmä na svoju ženu, ktorá dobre fungovala ako fackovací panák. „Dostal sa do takého amoku, že otvoril okno a chcel ma z neho vyhodiť. Držal ma za nohy, ale polovica tela mi už trčala von, a tak som sa celou silou držala parapetu. Strašne som sa bála a keď som videla pod sebou zem, napadlo mi, že moja hlava sa roztrieska ako melón. Vlastne ani neviem, ako som sa ocitla naspäť v izbe, asi som kričala tak nahlas, že ma nakoniec vytiahol hore. A o minútu zaspal ako drevo. Ja som sa triasla od strachu aj od bolesti. Tak veľmi ma bolelo brucho, že som chcela zomrieť. Nakoniec som zaspala. Keď som sa zobudila, posteľ bola plná krvi, tak mi zavolal sanitku. V ten večer som potratila.“

Ani to nebola povestná posledná kvapka, ktorá by ju donútila raz a navždy odísť. Aj keď ju mama aj susedia prehovárali, aby to peklo skončila. „Veľakrát som to chcela urobiť, ale nemala som na to odvahu. Postupne som sa dostala do štádia, že som nevládala ani vstať z postele. Už len to, že bolo treba nakŕmiť malú, ma stálo neskutočne veľa síl. Bola som taká zničená, že som nevládala nič. Ani plakať, ani žiť.“ Tak kedy prišiel ten zlom, keď si povedala dosť?
„Oči mi otvorila suseda. Keď som sa k nej zase raz prišla ukryť, neľutovala ma. Len mi povedala – ak sa k nemu ešte raz vrátiš, ak ešte raz dovolíš, aby ti čosi také urobil, ja sama ti napľujem do očí. Boli to tvrdé slová, boleli ma viac ako tie facky, ale otvorili mi oči. Akoby som sa zobudila zo sna a povedala som si – dosť.“ A tak Denisa zbalila dcéru, zaklopala u mamy a podala žiadosť o rozvod. „Raz ma môj muž napadol aj na ulici a keď som s roztrhanými šatami utekala na políciu, povedali mi, že takéto správanie je u manželov pred rozvodom normálne. Vlastne, policajti mi nikdy skutočne nepomohli,“ povzdychne si Denisa.

Už nemusím mlčať

Na otázku, čo by dnes urobila inak, len pokrčí plecami. „Ani neviem. Kto čosi také nezažil, nevie týrané ženy pochopiť. Často od žien počúvam, že ony by sa nenechali otĺkať a odišli by už pri prvej facke, ale to nie je také jednoduché. Ja som si vtedy povedala, že pre jednu facku si predsa nerozbijem rodinu. A potom som už bola taká ubitá, že som prestala rozmýšľať reálne. Bála som sa priznať sa, ako žijem, nechcela som, aby ma ľudia považovali za chuderu. Aj preto mnohé týrané ženy hrajú pred okolím divadlo, len aby sa to o nich nikto nedozvedel,“ odkrýva zmýšľanie tých, ktoré prežili podobnú traumu.

Denisa sa z nej dostala aj vďaka druhému manželovi, s ktorým prežila šťastných desať rokov a s ktorým vychovávala spoločného syna. Lenže keď prišiel o prácu, psychicky to neuniesol a zo dňa na deň od rodiny odišiel. „Naučil ma vážiť si samu seba, ale to, čo mi urobil, bola pre mňa ďalšia facka od života. Vďaka nemu som sa ocitla v takých finančných problémoch, že aj náš byt sa dostal do dražby. Už roky mi neplatí ani výživné na syna. Preto aj za ostatné ženy v podobnej situácii bojujem za to, aby sa neplatenie výživného konečne začalo trestať,“ vysvetľuje s odhodlaním v očiach sympatická tmavovláska, ktorá to ani dnes nemá na ružiach ustlané. Ale dnes už nemá problém priznať sa tomu, že bola týraná. „Veď to nie je moja hanba. Možno aj preto mi píšu alebo volajú ženy, ktoré prežívajú podobné problémy. Verím, že im pomohla aj moja kniha.“ Volá sa Ženy vyhnané z raja, vyšla minulý rok a príbeh Emy, ktorú mlátil vlastný muž, je najmä o nej.

„Písanie bola moja terapia, ale za tie roky som sa z toho už spamätala,“ hovorí pevným hlasom mama dospelej dcéry a trinásťročného syna. Práve deti jej dávajú silu a v najhorších časoch jej pomohla aj psychologička. „Keď som jej začala rozprávať, čím všetkým som prešla, povedala mi – dievča zlaté, tu nemáte sedieť vy, ale on. Jej veta mi otvorila oči. Vtedy som pochopila, že chyba naozaj nebola vo mne, ale v mužovi. Ale nehnevám sa na neho, už mi je ho len ľúto, lebo sa z neho stala troska. Mrzí ma, že som mu to dovolila, ale asi to malo zo mňa spraviť silnejšiu ženu. Dnes ma už len tak niečo nezlomí.“

Na koho sa obrátiť, ak máte podobné problémy?

  • Bezplatná linka záchrany, centrum Slniečko, 0800 212 212
  • Linka pre týrané ženy a deti, 0800 300 700
  • [email protected]
  • OZ Aliancia žien Slovenska, www. alianciazien.sk

Čítajte viac:

Skutočný príbeh Moniky: Dieťa ako zbraň