Už vyše troch rokov sa s manželom snažia, no bez šance. Skúsili možné aj nemožné, ale nepodarilo sa. „Kde si tak dlho?“ Namietso privítania vyštekla na Daniela, ktorého príchod začula už od dverí. „Veď je skoro osem.“ Dnes bolo toho na ňu veľa a ešte aj Danielov neskorý príchod z práce jej nepridával na nálade.

„Ingrid, prepáč, ale musel som v práci niečo dokončiť.“ Vyzliekol si čierne sako a prehodil ho na stoličku.

„Prečo musíš stále niečo dokončovať? A do noci.“ Povedala s výčitkou v hlase. Milovala svojho manžela, ale nedokázala uniesť fakt, že nikdy mu nedokáže dať dieťa, ich spoločné dieťa. Postavila sa od stolu, z chladničky vybrala hrniec s polievkou a nabrala mu.

„Čo ti zase sadlo na nos?“ Sadol si za stôl a čakal, kým pred neho položí tanier shorúcou polievkou. No čakal najmä na to, kým z nej vyprchá zlosť.  

„Nehádž to teraz na mňa. Ty prídeš neskoro a ja som tá, ktorá za všetko môže?“ Rozčúlene rozhadzovala rukami do strán. Rozhodla sa, že to tak nenechá. Už pár mesiacov si všímala Danove čudné správanie. Zmenil sa, z práce prichádza až večer, nerozpráva sa s ňou tak ako predtým, kupuje si nové košele, dokonca si pred dvomi dňami kúpil nový parfum. „Dano, ty niekoho máš?“ Spýtala sa nesmelo. V kútiku duše dúfala, že za tým nebude niekto tretí.

„To čo je za otázka? Ako ti niečo také mohlo napadnúť? Radšej mi nalož večeru.“ Zamrmlal a podal jej prázdny tanier od polievky.

„Niečo som sa ťa pýtala.“ Vybrala tanier z vrchnej skrinky, knedle naň doslova hádzala, naberačkou s gulášom trieskala  tak hlasno, že to počuli aj u susedov.

„Ingrid, prestaň.“ Dano si všimol na stole pohodenú lekársku správu. Chytil ju do rúk a začal čítať. Keď mu jeho žena podávala tanier s večerou, všimla si jeho pohľad upriamený do papiera. Zrazu mu ho vytrhla z ruky. „Teraz si určite nájdeš takú, ktorá ti dokáže dať dieťa.“ Do očí sa jej nahrnuli slzy, pichlo ju pri srdci. Nemohla byť pri ňom, teraz, keď sa to dozvedel. Sklamala ho, nikdy mu neporodí syna. Opustí ju a nájde si takú, ktorá to dokáže.

Vybehla z kuchyne a zavrela sa v spálni. Ležala na posteli s tvárou ponorenou do dlaní a plakala. Po chvíli sa otvorili dvere a do spálne vošiel Daniel. Sadol si k nej na kraj postele, dlaňou jej pohladil tvár zmáčanú od sĺz. „Viem, že sa trápiš.“ Ingrid sa na neho pozrela, tvár stále mokrá od toho, ako plače. „Nemôžem ti dať dieťa, ktoré tak chceš.  Obaja sme po ňom túžili.“

„Asi nám nebolo súdené. Ale je tu ešte jedna možnosť. Adopcia.“

„Ale ja som chcela, aby bolo naše, vlastné.“

„Bude naše.“ Pritisol pery na jej ústa.

Čo ak má milenku? Túto otázku si kladie veľa žien, ale niekedy je to úplne inak.
Čo ak má milenku? Túto otázku si kladie veľa žien, ale niekedy je to úplne inak.
Zdroj: Mohito