Už vyše troch rokov sa s manželom snažia, no bez šance. Skúsili možné aj nemožné, ale nepodarilo sa. „Kde si tak dlho?“ Namietso privítania vyštekla na Daniela, ktorého príchod začula už od dverí. „Veď je skoro osem.“ Dnes bolo toho na ňu veľa a ešte aj Danielov neskorý príchod z práce jej nepridával na nálade.

„Ingrid, prepáč, ale musel som v&nbsp;práci niečo dokončiť.“ Vyzliekol si čierne sako a&nbsp;prehodil ho na stoličku.

„Prečo musíš stále niečo dokončovať? A do noci.“ Povedala s&nbsp;výčitkou v hlase. Milovala svojho manžela, ale nedokázala uniesť fakt, že nikdy mu nedokáže dať dieťa, ich spoločné dieťa. Postavila sa od stolu, z&nbsp;chladničky vybrala hrniec s&nbsp;polievkou a&nbsp;nabrala mu.

„Čo ti zase sadlo na nos?“ Sadol si za stôl a&nbsp;čakal, kým pred neho položí tanier shorúcou polievkou. No čakal najmä na to, kým z nej vyprchá zlosť. &nbsp;

„Nehádž to teraz na mňa. Ty prídeš neskoro a&nbsp;ja som tá, ktorá za všetko môže?“ Rozčúlene rozhadzovala rukami do strán. Rozhodla sa, že to tak nenechá. Už pár mesiacov si všímala Danove čudné správanie. Zmenil sa, z&nbsp;práce prichádza až večer, nerozpráva sa s&nbsp;ňou tak ako predtým, kupuje si nové košele, dokonca si pred dvomi dňami kúpil nový parfum. „Dano, ty niekoho máš?“ Spýtala sa nesmelo. V&nbsp;kútiku duše dúfala, že za tým nebude niekto tretí.

„To čo je za otázka? Ako ti niečo také mohlo napadnúť? Radšej mi nalož večeru.“ Zamrmlal a podal jej prázdny tanier od polievky.

„Niečo som sa ťa pýtala.“ Vybrala tanier z vrchnej skrinky, knedle naň doslova hádzala, naberačkou s gulášom trieskala&nbsp; tak hlasno, že to počuli aj u susedov.

„Ingrid, prestaň.“ Dano si všimol na stole pohodenú lekársku správu. Chytil ju do rúk a&nbsp;začal čítať. Keď mu jeho žena podávala tanier s večerou, všimla si jeho pohľad upriamený do papiera. Zrazu mu ho vytrhla z&nbsp;ruky. „Teraz si určite nájdeš takú, ktorá ti dokáže dať dieťa.“ Do očí sa jej nahrnuli slzy, pichlo ju pri srdci. Nemohla byť pri ňom, teraz, keď sa to dozvedel. Sklamala ho, nikdy mu neporodí syna. Opustí ju a&nbsp;nájde si takú, ktorá to dokáže.

Vybehla z kuchyne a zavrela sa v spálni. Ležala na posteli s&nbsp;tvárou ponorenou do dlaní a&nbsp;plakala. Po chvíli sa otvorili dvere a&nbsp;do spálne vošiel Daniel. Sadol si k&nbsp;nej na kraj postele, dlaňou jej pohladil tvár zmáčanú od sĺz. „Viem, že sa trápiš.“ Ingrid sa na neho pozrela, tvár stále mokrá od toho, ako plače. „Nemôžem ti dať dieťa, ktoré tak chceš.&nbsp; Obaja sme po ňom túžili.“

„Asi nám nebolo súdené. Ale je tu ešte jedna možnosť. Adopcia.“

„Ale ja som chcela, aby bolo naše, vlastné.“

„Bude naše.“ Pritisol pery na jej ústa.

Na druhý deň ráno hádzala bielizeň do práčky. V&nbsp;rukách držala Danovu modrú pásikavú košeľu. Ale ten výrazný červený fľak na košeli si nemohla nevšimnúť. Rukou po ňom prešla, bol mastný. Je to rúž, pomyslela si. Jej predtucha sa razom naplnila. Daniel má milenku. Prebehlo jej hlavou. Ona to takto nenechá. Aj keď mu nemôže dať dieťa, to ešte neznamená, že ju môže podvádzať. Veď sú predsa manželia, sľuboval jej v&nbsp;dobrom aj v&nbsp;zlom. Pozrela do zrkadla, zotrela z&nbsp;očí slzy, rukami uhladila tmavé vlasy do vysokého vrkoča a&nbsp;zopla ich gumičkou. Zo skrine vybrala bledé džínsy a&nbsp;cez hlavu pretiahla úzky biely top. O&nbsp;niekoľko minút už prechádzala po chodbe vysokej presklenej budovy, v&nbsp;ktorej pracoval ešte stále jej manžel. Opätky vysokých čiernych lodičiek dopadali na mramorovú dlažbu a&nbsp;upútavali pozornosť ľudí navôkol. V&nbsp;ľavej ruke držala modrú košeľu s&nbsp;červeným dôkazom. Ignorovala Danovu asistentku a&nbsp;neohlásene vošla rovno do jeho kancelárie. Práve sedel za písacím stolom, s&nbsp;úsmevom hľadel na mladú ženu sediacu oproti. Bola štíhla, až príliš, dlhé plavé vlasy jej voľne padali po pás. Nečakala na jeho reakciu, hodila mu košeľu rovno do tváre. „Ty hajzel, vedela som, že ma podvádzaš.“ Mladá žena na ňu s&nbsp; úžasom hľadela, netušila, čo sa deje.

„Ingrid, upokoj sa.&nbsp; Nerob mi tu scény.“ Vstal od stola a podišiel k nej, ruku ktorou ju chcel pohladiť razantne odhodila. „Nedotýkaj sa ma. Týmito rukami sa dotýkaš aj jej.“ Zrak jej padol na útlu, mladú ženu, ktorá vydesene sedela v kresle. „To je ona?“ Ukázala na ňu prstom. „S ňou si užívaš, čo?“

„Doma sa o&nbsp;všetkom porozprávame.“ Pozrel smerom k&nbsp;blondínke. „Prepáč mi správanie mojej manželky.“

„Takže ty si s&nbsp;ňou tykáš? Je to tá štetka?“ Vykrikovala ako zmyslov zbavená, do hlavy sa jej nahrnul hnev, vedela, že to nie je len jej výmysel. Nepriame potvrdenie od manžela jum uistilo v tom, že mala pravdu.

„Doma ti všetko vysvetlím, teraz sa upokoj.“

„Už sa s tebou nemám o čom rozprávať. Si obyčajný úbožiak“ Po tvári sa jej rozkotúľali slzy, pomaly jej všetko začalo dochádzať. Pravdu, ktorú sa dozvedela o svojom mužovi nevedela spracovať. Lomcoval ňou hnev a úplná beznádej. S plačom sa rozutekala po chodbe, zastavila až na parkovisku. Sadli si do auta, stále predýchávala, čo sa práve dozvedela, aj keď mala predtuchu, pravda bola ešte ťažšia. Cez čelné sklo uvidela vychádzať z budovy mladú ženu z Danielovej kancelárie. Bola až príliš mladučká, jej postava bola dokonalá, dlhé štíhle nohy sa vynímali pod úzkou krátkou sukňou, dlhé blonďavé vlasy jej poletovali vo vetre, pevné prsia vykúkali z hlbokého výstrihu jej úzkeho saka, už na prvý pohľad jej bolo jasné, na čo dostala jej manžela. Ingrid premohla nenávisť a hnev. Musí sa jej pomstiť, nemôže to nechať len tak. Ukradla jej muža, zničila aj to posledné čo jej ostalo. Po tom všetkom, čo prišla o nádej na vlastné dieťa, teraz stratila aj muža. Zrazu vybehla z auta a zamierila si to rovno k nej. Hystericky začala kričať. „Zobrala si mi manžela, ty štetka.“ Oči mala čierne od stekajúcej maskary, tvár mokrú od sĺz. „Prepáčte, ale nič som vám neurobila.“ Tá mladá dievčina sa bránila pred jej slovným útokom, ako sa len dalo. „Podvádza ma s tebou. Koľko máš vlastne rokov? Veď musíš byť ešte pod zákonom. Že sa nehanbíš.“

„Mám sedemnásť, som Lenka. Ale nie je to tak, ako si myslíte,“ snažila sa upokojiť ženu, ktorá na ňu zaútočila.

„A ako to teda je? Veď je to úplne jasné. Ako mi vysvetlíš ten fľak na Danovej košeli? Aj to, že som ťa dnes našla v&nbsp;jeho kancelárii? Obaja ma vodíte za nos. Ste nechutní. Fuj,“ takmer si pred tou mladou slečnou Ingrid odpľula.

„Poďme si niekam sadnúť, &nbsp;ja vám všetko vysvetlím.“ Ingrid chvíľu trvalo, kým sa ako tak upokojila. Nakoniec si obe sadli v malej kaviarni na prízemí budovy.

„Nemala som v&nbsp;úmysle ublížiť vám.“ Spustila mladá žena potichu, keď si obidve u&nbsp;čašníčky objednali kávu.

„Ako môžeš byť po tom všetkom, čo si mi urobila, taká pokojná? Teba to naozaj netrápi? Že si mi zničila život? Že si mi ukradla manžela?“

„Neukradla, nikoho som vám neukradla."

„Tak čo potom?“ Aj keď sa už Ingrid nesprávala tak hystericky, stále trvala na vysvetlení. Kto tomu má rozumieť?

„Nechcel vám to povedať, aspoň zatiaľ nie. Vedel, že sa trápite. Kvôli tomu, že nemôžete mať spolu deti.“

„Takže vy nielen spolu spávate, ale aj preberáte naše súkromné veci.?&nbsp; No to ma podrž.“ V Ingrid opäť lomcovali emócie a vyzerala, že každú chvíľu vybuchne.

„Určite by vám to celé vysvetlil, ale čakal na vhodnú príležitosť,“ zašepkala mladá dievčina a odpila si z&nbsp;horúcej kávy.

„Vhodnú príležitosť? Na čo? Aby mi oznámil, že si našiel milenku? Toto je nechutné.“ Ingrid v kaviarni už doslova vrieskala.

„Nie som jeho milenka.“ Zahľadela sa hysterickú ženu, uprene sa jej pozrela do očí a&nbsp;potichu dodala. „Som jeho dcéra.“

Ingrid sa nezmohla na slová, neveriacky na Lenku hľadela.

„Viem, že je to pre vás šok, ale je to tak. Váš manžel je môj otec, nedávno som sa mu ozvala. Povedal, že mi chce vynahradiť všetky tie stratené roky a&nbsp;ja som mu to dovolila.“

„Nikdy mi nehovoril že má dcéru. Ako je to možné?“ Stále jej nič nedochádzalo.

„Nevedel, že existujem, moja mama mu to nikdy nepovedala. Lenže pred polrokom zomrela a ja som zostala sama. Tak som si povedala, že nájdem svojho otca. Musela som.“ Hľadela jej priamo do očí. „Prosím, nebráňte mi stretávať sa s ním. Teraz, keď som ho konečne našla, nechcem o neho zase prísť.“

Ingrid sa nahrnuli slzy do očí. Postavila sa zo stoličky a podišla k&nbsp;smutnej Lenke. Hodila sa jej okolo útlych ramien. „Prepáč mi . Nemala som k tebe byť taká zlá.“

„To je v poriadku, nič sa nedeje. Veď ja vám rozumiem," usmialo sa mladé dievča.

Aj Ingrid sa na tvári objavil nenápadný úsmev. „Som Ingrid.“ Podala jej ruku na zoznámenie. „Poď, pozývam ťa k&nbsp;nám. A musíš ostať aj na večeru.“ Chytila ju za ruku. Nič nie je také, ako sa zdá.

DRUHÁ ŠANCA: Čítajte poviedku o tom, že nie je všetko také, ako sa na prvý pohľad zdá

Výber pre vás

DRUHÁ ŠANCA: Čítajte poviedku o tom, že nie je všetko také, ako sa na prvý pohľad zdá

Súvisiace články

Koľko pravdy znesie láska? Nemyslite si, že aj on vám povie všetko...

Láska a jej 5 etáp: Uviazli ste na niektorej z nich alebo ste už dosiahli vrchol?

Láska versus moc: Kto naozaj šéfuje vášmu vzťahu?! Je to on či vy?

Ako chutí láska po španielsky? Čítajte erotickú poviedku, ktorá vám urobí sexi večer

Výber pre vás