Samozrejme, ak ide o odpad, súhlasím. Ako človek, ktorý miluje zvieratá viac ako ľudí (reálne každého jedného z nás by som v sekunde vymenil za šteniatko hocijakého zvieratka, keďže všetci vieme, že všetky zvieracie mláďatká sú šteniatka), neskutočne trpím, keď si uvedomím, koľko plastu po mne ostáva. A skoro navždy ostane.

Vždy sa snažím myslieť tak, že som si vedomý, že je to konkrétne moja plastová slamka, ktorá zostane zapichnutá chuderke korytnačke v nosnej dierke. Alebo to bude moje vrecko na rožky, ktoré si veľryba pomýli s medúzou, spapá ho a navždy mu bude blúdiť v žalúdku. Nehovoriac o palmovom oleji, ktorý sa používa na výrobu chrumiek, ktorých zjem minimálne jedno balenie každý večer. Ale snažím sa.

Slamky odmietam, vrecká sa snažím používať papierové. Keď idem do obchodu, už azda v polovici prípadov si nezabudnem zobrať tú plátennú tašku do obchodu, ktorú moja žena nosí vždy (lebo je lepšia ako ja aj v tomto eko-ohľade). Napríklad doma recyklujeme papier. Väčšinou sú to škatule z pizze a servítky z kebabu, ale aj tak. Majú svoj vlastný kôš.

Zomierajú kvôli nemu stromy a tých začíname mať vďaka desiatim rokom pofidérneho lesného hospodárstva našej vlády čoraz menej a menej. Plus kvôli nemu smrdí Ružomberok. To isté robíme so sklom. Ak sa dá, kupujem paštétu v takom tom sklenenom obale, namiesto tej umelohmotnej. Ale každé jedno pivo, každá fľaša vína nachádza za veľkého hukotu svoj nový domov v tom veľkom zelenom kontajneri.