Erika nikdy nebola ten typ baby, ktorá by na svoje zdravie kašľala. Chodila na preventívne prehliadky, potrpela si na zdravú stravu ani nevymetala žúry s balíkmi cigariet. „Moja kamarátka robila sestričku na gynekológii a ak som ju chcela vidieť, najlepšie bolo objednať sa na preventívku. A tak som tam vďaka nej poctivo chodila. Až kým som si jedného dňa nenašla na prsiach hrčku,“ začína rozprávať príbeh mladá Bratislavčanka. Choroba si nevyberá čas ani miesto, ani človeka. A prichádza vždy vtedy, keď sa nám to vôbec nehodí.

„Mala som ťažké obdobie. Po troch rokoch vzťahu som sa rozišla s priateľom, zmenila som prácu, mala som štátnice a k tomu sa mi pridali problémy s hormónmi. Doktor mi povedal, že sa mi asi zbláznili, lebo som prestala používať antikoncepciu.“ Erika netuší, či na jej zdravie mala taký vplyv vysadená antikoncepcia. Určite to bola spleť viacerých udalostí a najmä stresu, ktorý vtedy prežívala viac ako inokedy. Podľa prvých testov bola hrčka nezhubná, a tak Erika žila normálnym naoko pokojným životom – ponáhľala sa, prepínala sa a makala rovnako veľa ako predtým. No prešlo niekoľko mesiacov a hrčka sa ohlásila znovu.

„Bola som na kúpalisku, kde som stretla kamarátku sestričku. Zdôverila som sa jej, že sa mi to nezdá, že mám pocit, akoby som tam už nemala len jednu, ale viac hrčiek. Tak mi rovno na tom kúpalisku ohmatala prsník a s pokojom v hlase mi povedala, nech prídem v pondelok do nemocnice. Až po čase sa mi priznala, vraj už vtedy vedela, že je to so mnou zlé.“

Čítajte viac:

Bola som týraná: Skutočný príbeh, z ktorého behá mráz po chrbte

Prsník preč

Vyšetrenia lekárov boli neisté a potvrdila ich až mamografia. „Ženám v takom veku sa bežne mamografia nerobí, lenže na základe sonografie sa moja choroba nedala potvrdiť. Tak som išla na punkciu. Narezali mi a odobrali kúsok tkaniva, aby podľa neho zistili, či je nádor zhubný, alebo nie,“ pokračuje Erika, ktorej nádor definitívne potvrdili. A nad dvadsaťdeväťročnou ženou suverénne vyhrával. Rozšíril sa až k bradavke a ku hrudnej kosti a postupne začínali metastázovať aj uzliny.

„Zo šesťnástich uzlín, ktoré mi pri operácii vybrali, bola skoro polovica pozitívna,“ hovorí mladá žena v sexi blúzke s výstavným hrudníkom. Na prvý pohľad by ste nepovedali, že jej prsia zožierala rakovina a že musela pod skalpel. Ale Erike museli odstrániť celý prsník. „Bola som v šoku. Lebo zrazu prísť o prsia aj o vlasy, to je pre každú ženu poriadna facka od života. Utešovala som sa po svojom. Hovorila som si, že vlasy mi dorastú a keď budem z najhoršieho vonku, dám si spraviť nové prsia.“ Zásadová žena sa rozhodla nad svojou chorobou vyhrať.

„Povedala som si, že to všetko prekonám a potom budem pekne žiť ďalej. Inú možnosť som si nepripúšťala, a tak som liečbe prispôsobila úplne všetko.“ Erika začala tým, že dala v práci výpoveď, potom sa presťahovala k rodičom a nerobila nič iné, len obiehala lekárov a ambulancie.

„Neviem, ako by som to zvládla, keby pri mne nestála celá moja rodina aj kamarátka sestrička s lekárom. Keď som už nevládala, telefonovali si medzi sebou a dohovárali sa, na aké vyšetrenie sa mám dostaviť. Snažili sa mi pomôcť, ako sa len dalo.“ A navyše, peniaze, ktoré Erika dostávala v nezamestnanosti a neskôr ako uznaný invalid, jej stačili iba na splatenie hypotéky a základných vecí. Ale nemala na výber a musela bojovať.

Čítajte viac:

Muž mi ukradol deti: Skutočný príbeh lekárky, ktorej manžel zmanipuloval súdy

Všetko alebo nič

Keď sa Erika dozvedela, že lekári majú v pláne odstrániť jej z hrudníka úplne všetko a nechcú jej nechať ani kožu, začala som rozmýšľať nad operáciou niekde inde. Po konzultácii s lekárom sa vybrala aj na ošetrenie do Brna. „Brnianske konzílium sa zhodlo na tom, že mi môžu kožu nechať a to bola pre mňa taká úžasná správa, ako keby som vyhrala v lotérii. Lebo mať aspoň kožu znamenalo mať nádej na nový prsník.“

A koľko ju operácia v Brne stála? „Ležala som tam asi dva týždne a za všetko som zaplatila okolo štyridsaťtisíc českých korún. Našťastie, väčšinu mi preplatila poisťovňa.“ Po návrate domov ju čakala chemoterapia. A znášala ju ťažko. Keď sa ráno zobudila ráno po prvej „chemoške“, zbadala na vankúši svoje dlhé vlasy. „Boli všade, len nie na mojej hlave. Aby som sa nimi neudusila, museli ísť dole. Strojčekom.“

Šesť chemoterapií stihla za pol roka. Každé tri týždne dostala jednu, po každej nevedela ďalší týždeň ani vstať z postele. „Sestričky volajú chemoterapiu holič. Je to výstižné. Presne ako keby ste prišli k holičovi. Bolo to také strašné, že to nikdy viac nechcem zažiť.“ Infúzia, ktorú poznáme pod slovom chemoterapia, má zabíjať choré bunky. Lenže ona zabíja aj tie zdravé.

„Prvýkrát to bolo úplne peklo. Najskôr som po nej mala pocit, že mi nič nie je, tak som po ceste domov vliezla do jedného obchodu a kúpila si čerstvú žemľu. Napokon mi z nej bolo tak zle, že som asi rok nemohla žemle ani cítiť. Postupne som sa naučila, čo mi robí zle a čo zvládnem. Lekárka mi napríklad poradila, že môžem piť tonik, tak som si ho dávala. Ale nie, ako ho pijú iní, v pohári od smädu, ja som to zvládla len po lyžičkách.“

Po chemoterapiách nasledovalo ožarovanie a potom prišla na rad plastická operácia pŕs. A kedy jej povedali, že je z najhoršieho vonku a že je definitívne zdravá?

„Nikto mi to nepovedal a myslím, že mi to žiadny lekár ani nepovie. Keď som prešla všetkým, čo mi lekári prikázali, keď mi postupne vysadili lieky a opäť mi narástli vlasy, rozhodla som sa, že som už zdravá. A že sa tak budem cítiť.“ S týmto rozhodnutím a novým prsníkom vhupla Erika do nového života.

Nový život – Nová láska

Tak, ako sa s mladou ženou osud zahral pred chorobou, tak jej vrátil všetko po nej. Ani nie tri mesiace po procedúrach sa cez internet zoznámila s mužom, ktorého si po ďalších troch mesiacoch vzala. Príbeh lásky ako z filmu. Bral si ju a vedel, čím prešla a čo by ich mohlo opäť čakať. Bral si ju a videl jej zničené telo. Poznal každé jeho zákutie a rany. Aj tak mal odvahu vstúpiť do vzťahu. To, že doň naskočil pevnými nohami, sa mu niekoľkonásobne vrátilo. Dnes bojuje jej manžel s chorobou sám a ona ako silná žena pri ňom stojí. Učí ho, že sa nemôže vzdať – tak ako to robila Erika.

„No a čo, že som mala rakovinu prsníka? Je to choroba ako každá iná. Ženy musia vedieť, že sa dá nad ňou vyhrať a že aj život po nej stojí za to. Asi preto nemám problém rozprávať o svojom príbehu a zapojila som sa do kampane Avon. Robím to preto, aby sa ženy prestali báť,“ hovorí usmiata manažérka, ktorá sa opäť zamestnala a energiu venuje nielen práci, ale aj svojmu manželovi. Našťastie, Erika jej má na rozdávanie dosť. Lebo si povedala, že rakovina ju len tak nedostane.

Čítajte viac:

Skutočný príbeh: Jeden žúr a droga v drinku vám môžu zmeniť život