Jana Raganová

Nie je tajomstvom, že si šla študovať do Paríža, pretože si potrebovala ujsť pred záujmom verejnosti a&nbsp;médií ako dieťa známych rodičov. Prečo však práve Paríž? V období od šestnástich rokov som si myslela, že svet je proti mne, pretože vyšlo veľa článkov o tom, že fajčím a hýrim. Povedala som si teda, že aj ja budem proti svetu a naschvál som sa stavala do roly veľkej rebelky. Myslela som si vtedy, že to je správna reakcia. Potom som odišla som do Kanady, kde som bola rok. Po návrate som zmaturovala a išla do Paríža. Prečo? V prvom rade mám úžasných rodičov, ktorí mi povedali, že si môžem vybrať, kam pôjdem na výšku. A do Paríža ma to vždy ťahalo, často sme tam s mamou chodievali na predĺžené víkendy. Ona to mesto miluje, zasvätila ma doň. A keď sa spýtaš osemnásťročnej baby, ktorá miluje módu, čo chce študovať, tak nepovie právo. Vybrala som si teda módny marketing v Paríži. Takže mama si cez teba plní svoj sen? Možno aj áno, ale mamin sen sa rýchlo stal aj mojím. V&nbsp;tom čase si však nevedela po francúzsky. Nebola to prekážka? Spravila som online skúšky v angličtine a prijali ma. Netušila som, že môj program sa študuje vo francúzštine, myslela som si, že bude po anglicky. Prišla som do školy, sadla si na prvú prednášku a učiteľ hodinu rozprával po francúzsky. Vravím si, to je asi v pohode, veď potom prehodí na angličtinu. Keď na záver sa poďakoval a odišiel, vyskočila som za ním a po anglicky mu vravím, že nerozumiem ani slovo a pýtam sa ho, kde je anglická sekcia nášho ročníka. A on, že nie je. Tak som začala chodiť do školy od deviatej do šiestej a zo začiatku som nerozumela vôbec nič. Ale mala som skvelé spolužiačky, ktoré mi pomohli a prvé mesiace som mohla robiť všetky projekty po anglicky. Pri testoch som mala papierový slovník. Časom som sa zlepšovala, veď keď človek denno denne existuje v jednom jazyku, nejako sa už naňho nalepí. Ale francúzština? Veď to je ťažký jazyk! No, doteraz ju mám zlú. Niekedy aj hodinu píšem jeden email. Aj môj prízvuk je príšerný, haha. Mne sa frajer stále smeje, že tu žijem jedenásť rokov a nie je možné, že som to stále nepochytila.

Pokračovanie na ďalšej strane.

Nabehla za tebou mama hneď prvý týždeň na kontrolu? Hneď nie, až po nejakom čase. Ja som tam odišla s mojim najlepším kamarátom, ktorý je teraz kreatívny riaditeľ módnej značky v Los Angeles. Obaja sme nevedeli francúzsky, nemali sme francúzsky mobil, účet v banke, byt, nič. Ale zvládli sme to. Síce rukami nohami, ale zvládli. Prvé tri roky sme bývali spolu a potom už každý sám. Ja som posledný ročník výšky dokončila v New Yorku. Odtiaľ som sa vrátila naspäť do Paríža a začala si hľadať prácu v módnom PR. Aké boli tvoje prvé dojmy? Predsa len je iné chodiť niekam ako turista a&nbsp;iné žiť tam dlhodobo... Áno, ako turista vidíš zväčša len tú krásnu stránku mesta. Hlavne Paríž, ktorý je prezentovaný ako mesto lásky a romantiky sa nedá spočiatku vidieť inak. A ja som mala osemnásť a vnímala som život celkovo veľmi pozitívne. Stále sa ho tak snažím vnímať, ale predtým som sa o to snažiť nemusela. Život bol skrátka úžasný a ja som mu nedovolila, aby ma presvedčil o opaku. A rovnako úžasný bol aj ten Paríž. Hlavne pre jednu mladú babu, ktorá zrazu žije v cudzom meste bez rodičov a učí sa v ňom svojej nezávislosti. Nedeprimovalo ťa, že nevieš jazyk a&nbsp;musíš v&nbsp;ňom študovať? Ja by som sa asi zrútila... Nie, vôbec. Ja som sa tak veľmi tešila z&nbsp;toho, že som tam, že to nebola prekážka. Až keď som začala pracovať, uvedomila som si, že život v Paríži nie je taký ľahký. A že komfort v takom meste stojí veľa práce a peňazí. Keď sa ma ľudia pýtajú, aký mám vzťah k Parížu, odpovedám, že je pre mňa ako dobrý sluha a zlý pán. Závisí to veľmi aj od toho, či sa človeku darí alebo nie. Keď sa mi nedarilo, bolo mi tam hrozne. Ale to je všade tak. Paríž je veľmi náročný. Ak chceš komfortne žiť, musíš veľmi makať. A ja som aj chcela makať, ale nie vždy to záviselo od toho, čo chcem ja. Raz som si desať mesiacov nevedela nájsť prácu, lebo ma nikde nechceli. Ani vtedy si si nepovedala, že sa na to vykašleš a&nbsp;vrátiš domov? Nie. Prišlo to vtedy, keď ma vyhodili z&nbsp;práce. Dvakrát! Raz, keď značka, pre ktorú som robila, vyhlásila bankrot a nechali si iba kľúčových ľudí. Zase sa mi veľmi ťažko hľadalo nové zamestnanie. Buď som nemala dostatok skúseností, alebo si jednoducho vybrali lepšieho, čo sa s mojou nedokonalou francúzštinou stalo skoro vždy. Vtedy mi mama hovorí: „Ema, príď domov, tu si niečo nájdeš. Začni sa už konečne realizovať.“ Je pravda, že som sa veľmi dlho nerealizovala. Myslela som si, že keď som vyštudovala v Paríži školu, musím mať ten office life, pretože tak je to správne, veď tak to majú všetky spolužiačky. Raz mi kamoška povedala, že najlepšie na svete je, keď človek napĺňa svoj potenciál. A ja som ho hrozne dlho nenapĺňala. Možno ma naozaj museli vyhodiť z tých prác, aby som sa dostala k tomu, v čom som dobrá.

Trošku mi to pripomína seriál Emily v&nbsp;Paríži... Najlepšie je, ako chodí vo vysokých opätkoch po meste, haha. Hovorí sa, že Parížanky majú ležérny štýl, ale to preto, že sa chcú vo svojich outfitoch cítiť komfortne. Od rána do večera bicyklujú, utekajú metrom, alebo všade chodia pešo. Ten seriál je len krásna predstava a nádherný sprievodca fotogenických miest, super reštaurácií a kaviarní. Ale to nie je Paríž, ktorý žijem ja. :-) A&nbsp;aký je teda Paríž, ktorý žiješ? Teraz pracujem z domu. Máme mini hosťovskú izbu a počas covidu som si kúpila skladací stôl s tým, že ho dám pod posteľ a raz za čas ho vytiahnem. Odvtedy je vytiahnutý a ja mám doma takú svoju „kutičku“, svoj priestor, kde sa mi dobre pracuje. Ráno si nakvapkám do rozprašovača esenciálne oleje, zavriem si dvere a tvorím. Takže môj Paríž je deväťdesiat percent času o práci na home office. Nanajvýš sa idem prejsť rýchlo chôdzou okolo domu. Bývam trošku ďalej od centra a veľakrát v centre ani nie som. Niekedy chýba mi, že nemám kolegov, ale mám kamarátky, ktoré tiež pracujú z domu, tak si volávame a navzájom sa motivujeme. Práca z domu má svoje pre a proti, ale keď sa na to pozerám z pozitívnej stránky, tak predtým som fungovala na autopilotovi - ráno som vstala, išla som do roboty, odrobila si, odišla domov, ľahla si spať, ráno vstala, dokolečka dokola. Teraz moje dni nie sú stereotypné a môžem robiť odkiaľkoľvek, ale musím si dávať pozor, aby som neprokrastinovala a snažím sa byť sama sebe dobrou šéfkou. O&nbsp;Paríži sa traduje, že domáci sú k&nbsp;cudzincom odporní. Stretla si sa s&nbsp;tým? Jasné! Aj my s mamou sme to zažili. Hovorí sa, že čašníci v Paríži sú nepríjemní. Nie všetci, ale sú aj takí. Možno sú otrávení turistickým ruchom, možno len ruchom rušného mesta. Parížania bývajú chladnejší ako tí, čo prišli napríklad z juhu Francúzska. Metropola ťa „ofliaska“. Akákoľvek. Len makáš a makáš, bývaš v byte, ktorý veľakrát nespĺňa tvoje predstavy. Budem mať tridsať a až teraz prvýkrát bývam v kvalitnom byte. Nie v luxusnom, v kvalitnom. V takom, kde nemám ako v predošlom nad posteľou pleseň a keď som otvorila skrinku pod umývadlom, bola tam taká diera, že som si predstavovala tie myši v nej. A nemyslite si, platila som zaň obrovské peniaze, sedemdesiatpäť percent platu. Za kuticu. Paríž je taký. Ale ja ho stále milujem. A som tam v anonymite. Drží ma to pri zemi. Keby som neodišla, bola by som asi taká, akú ste ma poznali, keď som mala osemnásť. Rebelka, ktorej slepo patrí celý svet. Paríž ma učí pokore. Ale vedela som sa v ňom cítiť veľmi osamelá. Keď si sa v&nbsp;Paríži zabývala, objavila si miesta, ktoré nie sú turisticky známe a&nbsp;napriek tomu krásne? Vždy, keď za mnou príde mama, povie, kam chce ísť a čo chce vidieť. Minule mi hovorí: „Tentokrát si chcem pozrieť prvý kameň Paríža.“ Tak sme po meste hľadali prvý kameň, haha. Stále sú tam nové výstavy, takže vždy máme čo objavovať. Ja mám veľmi rada štvrť Le Marais. Milujem braseriu Les Philosophes, tam sme chodili ešte s mamou. Teraz už poznám majiteľa a viem, že všetky produkty vyberá rovno z fariem a vína priamo z domén.

A&nbsp;čo parížske klišé – Eiffelovka? Koľko fotiek máš s&nbsp;touto ikonou mesta? Pri Eiffelovke som dlho nebola, aj keď na ňu dovidím z našej štvrte. S priateľom si chceme Paríž užívať, tak stále hľadáme nové nové miesta, reštaurácie a kaviarne. Teraz rada chodím do coffee shopov. Noir na Ile Saint-Louis má výbornú kávu a super atmosféru. Rada chodím aj do Bonjour Jacob na rue Dauphine, v Saint Germain des Prés.

Máš v&nbsp;Paríži srdcovku, také to „svoje“ miesto? Vieš, kam sa vždy vyberiem, keď mám ťažkú chvíľu? Sranda… Vraciam sa do štvrte, kde som bývala sama, vtedy, keď som mala to ťažké obdobie. Aj minule mi nebolo dobre, zobrala som si počítač a išla tam. Je to dosť ďaleko, na druhej strane mesta. Povedala som priateľovi, že idem na deň preč a spravila som si taký self-date. To by sme občas mali robiť, mať rande so sebou. Zašla som teda do Latinskej štvrte, pozrieť sa k bytu, kde som bývala a do kaviarne, kam som chodievala písať. Sedávala som tam po večeroch, keď som sa bála byť sama doma. Môj byt bol veľmi tmavý, takže som v ňom nechcela byť, keď mi bolo ťažko. Na tieto miesta sa vraciam, keď mi je ťažko, aj preto, aby som si uvedomila, kam som sa odvtedy posunula. A&nbsp;teda kam si sa posunula? Čomu sa venuješ? Stále som PR manažérka na voľnej nohe pre módne a beauty značky. Robím to však menej a menej, pretože sa už viac a viac vidím v iných veciach. Napríklad v písaní, v umeleckých činnostiach. Aj keď stále veľmi rada organizujem eventy a spájam ľudí s rovnakými záľubami a pohľadmi na život. V systematických veciach a v excelových tabuľkách nie som dobrá a nebaví ma to. Chcem sa zlepšovať v tom, čo ma baví a čo mi dáva zmysel. Päť rokov píšem pre československú Vogue, mám podcast „témy emy“, značku „emaem“ a stále sa snažím zveľaďovať svoj projekt „som bohyňa, všetky sme“, ktorým chcem motivovať ženy k tomu, aby sa mali rady také, aké sú, nebáli sa ísť za svojimi snami a napĺňali svoj vlastný potenciál. Tak, ako sa ja snažím napĺňať ten svoj. :-) S projektom „som bohyňa“ si začala v&nbsp;období, ktoré označuješ za najťažšie vo svojom živote? V covide, keď sme všetci sedeli doma kvôli lockdownu. Napísala som článok do Vogue – Som bohyňa, a ty? Aj tu vidím, ako som odvtedy seba a projekt posunula ďalej. V tom článku som povedala všetko, v čom som zlá a zakončila ho vetou - no a čo, stále som bohyňa! Teraz nechcem na svoje problémy a rany lepiť nálepky. Chcem na problémy hľadať riešenia a robiť všetko preto, aby som si rany zahojila. Chcem sa stávať silnejšou sebou, aj keď viem, že stále mám veľa slabých stránok. Je veľa toho, čo neviem a zároveň tak veľa vecí, ktoré sa môžem naučiť, aby som sa stala ženou, akou chcem byť. Hlavne v seba musím veriť a nezabudnúť na silu, ktorú v sebe mám. O tom je „som bohyňa“. O sile, ktorú v sebe máme. O láske k samej sebe. A o tom, že keď si chceme plniť sny, najskôr v seba musíme uveriť. Ako si našla v sebe tú silu a prečo sa z projektu „som bohyňa“ stal projekt „som bohyňa, všetky sme“? Keď vyšla prvá kolekcia značky „emaem“ „som bohyňa“, jedno dievča mi napísalo, že pred mesiacom si tričko kúpilo a teraz konečne našlo odvahu aj si ho obliecť. Nerozumela som tomu, prečo predtým na to odvahu nemalo. Tak som urobila experiment. Dala som si tričko a v Bratislave šla električkou ku kamoške. Ľudia sa mi pozerali na tričko, a posmievali sa mi. Lebo keď ten projekt nepoznáš a nevieš, čo za ním je, môžeš ho pochopiť tak, ako tí, čo sa mi smiali. Jedna žena sa dokonca na mňa pozrela a hovorí kamoške: Čo si ona o sebe myslí? Že je viac, ako my? Pri ďalšej kolekcii som pod nápis „som bohyňa“ dodala – všetky sme. A vidím, s akou hrdosťou baby tričká nosia. Nie len preto, že im možno dodávajú sebavedomie, ale aj preto, že to sebavedomie dodávajú iným ženám.

Odišla si do Paríža, lebo si nechcela byť na očiach ako dieťa známych rodičov. A&nbsp;zrazu ukazuješ na sociálnej sieti a&nbsp;v&nbsp;podcaste svoje súkromie. Nebála si sa púšťať si tam verejnosť? Aj mama mi často hovorí, že som príliš úprimná. Mňa najviac teší, keď mi niekto na Instagram napíše, že vôbec nevedel, kto sú moji rodičia. Vytvorila projekt, v ktorý verím a robím veci, ktoré ma napĺňajú. A vyjadrujem sa úprimne a zo srdca. Je to však živná pôda pre bulvár... Áno, máš pravdu. Ale teraz mám svoj kanál – Instagram, kde sa môžem ku všetkému vyjadriť a odkrútiť to, čo bulvár prekrúti. :-) Aké máš v&nbsp;Paríži plány a&nbsp;pracovné vízie? Chcem projekt „som bohyňa, všetky sme“ rozvíjať ďalej, posúvať ho, dodávať ním babám silu a sebavedomie. Chcem sa viac venovať podcastu „témy emy“, lebo v poslednej dobe som na neho veľmi nemala čas. Chcela by som viac písať a zdokonaľovať sa v tom. Pracujem na knihe, svojej úplne prvej a dúfam, že sa mi podarí ju vydať ešte tento rok. A chcem aj naďalej zdieľať všetko, čo pre mňa funguje k tomu, aby som sa mala dobre v sebe samej, lebo si veľmi želám, aby sa každá z nás mala dobre a išla si za tým, po čom túži.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://emma.pluska.sk/gal/svetova/vykopli-ma-prace-ema-muller-prehovorila-tazkom-obdobi-parizi">FOTO Emy z fotenia pre EMMU nájdete v GALÉRII.</a>

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://emma.pluska.sk/gal/svetova/vykopli-ma-prace-ema-muller-prehovorila-tazkom-obdobi-parizi">Foto Emy a jej mamy Sone z Paríža nájdete TU.</a>

VYKOPLI MA Z PRÁCE: Ema Müller prehovorila o ŤAŽKOM OBDOBÍ v Paríži

Výber pre vás

VYKOPLI MA Z PRÁCE: Ema Müller prehovorila o ŤAŽKOM OBDOBÍ v Paríži

Súvisiace články

FOTO ZNETVORENÁ! Alena Pallová v strachu: Ukázala fotky tváre klientky po zákroku

FOTO Tereza z Ruže sa dala VYLEPŠIŤ: Priznala botox a zväčšené pery!

Toto ich SPÁJA: Vieme, čomu holdujú Lenka Šóošová a Roman Juraško a ako to majú radi!

EXKLUZÍVNE O ŠKANDÁLE: Zuzana Belohorcová s manželom prehovorili o kauze!

Odhalili svoje KOMPLEXY: Missky prezradili, čo sa im na sebe nepáči, aj to, s čím sú spokojné

Výber pre vás