Danka Vilhanová

Verejnosť vás pozná skôr ako bývalú premiérku a mladšie ročníky ani netušia, že ste ako jedna z mála žien boli medzi tými, ktorí organizovali november 1989. Aká je vaša najsilnejšia spomienka na to obdobie?

Pamätám si atmosféru, ktorú slovami nedokážem opísať. Bola to veľmi silná až intenzívna emócia, ktorá trvala niekoľko dní, a ja som vtedy mala pocit, že všade cítim porozumenie, ústretovosť a prajnosť. Vtedy zo všetkých vyžarovala silná človečina.

Už niekoľko týždňov po 17. novembri, možno tesne na prelome rokov 1989 a 1990, keď sa začali vytvárať rôzne politické strany či hnutia. Zrazu bolo jasné, že krajina pôjde do volieb. Do prvých slobodných volieb. Rodil sa kooptovaný parlament, môj manžel Stanko bol jedným z kooptovaných poslancov, vtedy sa na námestiach začali objavovať prejavy nenávisti a agresivity, čo bol pre mňa šok. A zásadná zmena. Začali sa hádky, či zostaneme vo federácii s Českom, prípadne ako sa bude volať nový štát, a tieto boje prehlušili úžasnú atmosféru, ktorá sa mi spája s novembrom 1989.

Dostali ste sa do centra ponovembrového diania, doslova do najužšej bunky, ktorá menila históriu. Je to vďaka vášmu manželovi Stanovi Radičovi, ktorý sa pohyboval v umeleckej brandži?

To určite nie. Už dávno pred Nežnou som bola ako sociologička v kontakte s ľuďmi, ktorí neskôr zažili hnutie Verejnosť proti násiliu. Boli medzi nami priateľské vzťahy, dokonca sme v lete roku 1989 spolu podpísali otvorený list 14 sociológov za prepustenie takzvanej Bratislavskej päťky. Išlo o piatich ľudí, ktorých vtedajší režim obvinil z rozvracania republiky a skončili vo väzbe. Bola som aktívna v sociologických kruhoch ešte pred vypuknutím revolúcie, dokonca som 16. novembra prišla na pochod, na ktorom študenti žiadali akademické slobody.

Pokračovanie na ďalšej strane.

Na námestia ste chodili týždne po vypuknutí revolúcie. Čo vás viedlo k tomu, aby ste stáli v tých mrazoch večer čo večer na pódiách? Alebo za to nadšenie mohla najmä revolučná atmosféra?

Stala som sa členkou tímu, ktorý organizoval výjazdy po celom Slovensku, vtedy sme im hovorili spanilé jazdy. Vystupovala som naozaj na provizórnych pódiách. Nezabudnem, ako som v treskúcej zime napríklad v Trenčíne mala prejav na vlečke&nbsp; traktora. Tou najväčšou motiváciou na naše spanilé jazdy bol pocit, že potrebujeme zmenu a že cesta späť už neexistuje. Že nie je normálne zostávať za ostnatým drôtom, lebo my tam nepatríme, a že potrebujeme žiť v slobodnom svete. U mňa tú potrebu zmeny nevyvolal len 17. november, cítila som to už dávno predtým. Jednoducho som vedela, že v tej klietke sa nedá žiť donekonečna.

Ale jedna vec je mať to presvedčenie a druhá presvedčiť o tom ostatných…

Áno, prísť na námestie, dotiahnuť tam ľudí, vystúpiť s prejavom, plánovať spanilé jazdy, ktoré museli mať nejakú formu, bojovať v práci za to, aby vysoké školy získali akademickú slobodu, to boli naozaj veľké zmeny. Jeden múdry pán John Galbraith povedal, že zmena v roku 1989 bola tou najväčšou, akú si história pamätá. Menilo sa totiž všetko, od totalitného štátu na demokratický cez súdnictvo, ktoré sa malo stať nezávislé, až po akademickú pôdu. Dodnes si pamätám, že som kráčala na katedru sociológie, kde som vtedy pracovala, a zrazu vidím, že prvá, ktorá zmenila tabuľky na dverách, bola katedra marxizmu a leninizmu. Doslova z večera do rána sa z nej stala katedra politológie. Už vtedy to bol pre mňa trošku šok, vidieť naživo také prevracanie kabátov.

A ako sa teda vám a všetkým, ktorí stáli v pozadí, podarilo dosiahnuť, že sa pôvodný komunistický režim naozaj zlomil? Lebo nie všetky revolúcie sa končia tak šťastne...

Zmena nemôže prísť, ak na ňu aspoň časť spoločnosti nie je pripravená, no platí to aj opačne. Rovnako neprežije žiadny režim, ak sa nenájdu tí, ktorí by ho podporovali a udržiavali. Ani november 1989 by sa neudial, keby ľudia neboli presvedčení, že tú zmenu potrebujeme. A myslím, že väčšina to vtedy cítila podobne.

Dnes vieme, že na novembrové manifestácie bolo vedenie režimu pripravené, dokonca chcelo použiť tvrdšie spôsoby, aby davy na námestiach rozohnalo. Našťastie to neurobilo. Viete, prečo?

Komunisti nemali jedinú zámienku, aby mohli použiť tvrdú silu, hoci policajti aj armáda boli pripravení na zásah. Keď sa pozrieme späť, musíme si uvedomiť, čo sa vtedy dialo v Európe. Padol Berlínsky múr, všetkým bolo jasné, že režim kolabuje, že nemá šancu udržať sa. Československo bolo jednou z posledných krajín, kde sa revolúcia udiala a vedela to aj vtedajšia vláda. Takže začali rýchlo rozmýšľať, ako sa situácii prispôsobiť, a celkom sa im to darilo. Zrazu vznikali ľavicové strany, kde mnohí pokračovali vo svojej politickej kariére. Opäť prevracanie kabátov v priamom prenose.

Vy ste začiatkom roku 1990 dostali ponuku stať sa hovorkyňou hnutia Verejnosť proti násiliu, cítili ste sa pripravená? Na to, že sa dostanete do veľkej politiky, kde už nejde o fazuľky?

V januári 1990 som dostala ponuku vytvárať kooptovaný slovenský parlament, no ja som si povedala, že ešte potrebujem nabrať skúsenosti, a odišla som na mesiac na Univerzitu v Oxforde. Prvý raz to bolo možné a po návrate prišla ponuka z hnutia VPN, aby som im viedla tlačové oddelenie. A či som bola dokonale pripravená? Ak niekto čosi také povie, tak buď zle odhadne vlastné schopnosti, alebo nerozozná rozsah vlastnej zodpovednosti. Vstupovala som do neznámych vôd, ale s pokorou. Brala som to ako výzvu a učila som sa za pochodu.

A čo táto skúsenosť naučila vás?

Že si viem priznať, keď sa pomýlim, že sa dokážem ospravedlniť, ak som urobila chybu. Lebo chyby sme robili všetci aj vtedy.

A čo situácie, keď ste si hovorili – no bolo mi to treba? Načo som sa hrabala do politiky? Prišli aj také, však?

Bolo ich toľko, že ani neviem, ktorou začať. Každú chvíľu sa objavoval ďalší a ďalší problém alebo otáznik, na ktorý sme ani spoločnými silami nevedeli nájsť odpoveď. Niečo odhadnete, ale niečo si nechcete pripustiť. Tak ako som si ja nechcela pripustiť, že ma mladý človek pár mesiacov po Novembri bude chcieť udrieť slovenskou vlajkou. To sa mi na mítingu reálne stalo. A neskôr, v rokoch 1992 či 1993, mi babičky škaredo nadávali a dodnes sa bojím priznať si, že by boli schopné ma udrieť. Že v momente, keď som im dávala do rúk kvet, ma ním chceli zbiť. Len preto, že už vtedy vládol silný kult Mečiara.

Áno, keď sa lámu režimy a rodia sa revolúcie, hrozí isté riziko, že to nemusí dopadnúť dobre…

Ani v mojom prípade to nebolo ružové, veď ja aj manžel sme prišli o prácu. Dostala som výpoveď na vysokej škole, Stanka vyhodili z rozhlasu. Ale keď niečo v živote robíte a ste pre to zapálení, s istou mierou rizika vždy treba počítať. Poviem však úprimne, že ten skutočný strach som zažila o trochu neskôr, keď sa v polovici deväťdesiatych rokov začala objavovať vlna nacionalistov. Vtedy som dostávala vyhrážky cez telefón. Lebo keď vám v noci niekto zavolá a povie – my vieme, kde ten váš pankhart chodí do školy –, to už vám nie je jedno. Mysleli tým moju dcéru.

Z vašich slov cítiť jemné sklamanie, kam sa tie revolučné ideály posunuli, takže sa asi nemôžeme čudovať bežným ľuďom, ktorí sú sklamaní tiež.&nbsp; Že namiesto demokracie tu máme divoký západ, kde si každý robí, čo chce...

Ten divoký západ sa začal už pár rokov po revolúcii, práve preto, že sa vynoril zástup ľudí, ktorí to s demokraciou nemysleli až tak vážne, pretože pochádzali najmä z radov starého režimu. Potom prišlo obdobie rokov 1994 až 1998, keď spoločnosť umožnila dať moc do rúk jednej osobe, ktorá ľuďom hovorila z duše. V čase, keď sa po revolúcii logicky spustila ekonomická kríza, ktorá vyvolala nárast cien aj nezamestnanosti, nastalo v krajine obrovské sklamanie. A Vladimír Mečiar dával ľuďom nádej a vytvoril si kult vlastnej osobnosti. Čo na tom, že umožnil divokú privatizáciu, rozdával fabriky kamarátom doslova za korunu, zakázal politickú satiru vo verejnoprávnych médiách? To bol naozaj Klondike, ktorý krajinu doviedol do krachu.

Bolo to vtedy so Slovenskom vážne až také zlé?

Nikdy nezabudnem, ako mi Brigita Schmögnerová, ktorá sa v roku 1998 stala ministerkou financií, povedala, že o tri dni je výplatný termín na dôchodky a ona ich nemá z čoho vyplatiť, lebo v štátnej pokladnici nie je ani koruna. Krajina sa ocitla v&nbsp; situácii, že jej nikto nechcel požičať, mali sme tu dvadsaťpercentnú nezamestnanosť, krachujúce firmy aj banky a len ich ozdravenie stálo sto miliárd korún. Vtedy sme ešte neboli členmi Európskej únie, takže na tie dôchodky nám požičal Medzinárodný menový fond. Ešte moja vláda v roku 2011 posielala poslednú splátku tohto dlhu, takže, áno, naozaj to vtedy bolo zlé. Čistá katastrofa.

Teraz mi napadá kultová veta z filmu Pelíšky – kde súdruhovia z NDR urobili chybu? Vy by ste urobili niečo inak pri spätnom pohľade na svoje rozhodnutia?

Ak mám hovoriť len za seba, nie som si vedomá nejakých chybných rozhodnutí, a to som na seba prísna. Stále hovoríme, ako sa to pokazilo po zmene režimu, a vzniká atmosféra, až sa človek bojí hovoriť o pozitívach Nežnej revolúcie. Lenže pravda je taká, že Československo pred rokom 1989 patrilo k najmenej rozvinutým krajinám sveta, len sme si to neuvedomovali, pretože sme žili za ostnatým drôtom. Fungoval tu síce zbrojársky priemysel, lenže Sovietsky zväz bol na kolenách, za tovar nám neplatil, iných odberateľov sme&nbsp; nemali a táto situácia nebola udržateľná. A dnes? Patríme medzi 25 percent najvyspelejších krajín sveta a už to, že sa neporovnávame s chudobnými, ale s tou špičkou, je obrovský posun. A že tu máme neporiadok? Korupciu a nefunkčné inštitúcie? Tak s tým niečo urobme. My predsa dávame politikom moc, čiže nehovorme, ja nič, ja muzikant. Tak sme sa mohli tváriť, keď sme nemali volebné právo. Načo potom bolo mrznutie na námestiach v novembri 1989?

Aj dnes počuť názory, že počas komunizmu nám bolo lepšie, nie je vám to ľúto?

Áno, istá&nbsp; generácia ľudí stále tvrdí, že predtým nám bolo lepšie. Tridsať percent dokonca hovorí o nostalgii za komunizmom a majú na to väčšinou sociálne a ekonomické dôvody. Prirátajme k tomu vrstvu pracujúcich chudobných, ktorých systém vytvoril za posledných desať rokov a nižšiu strednú vrstvu, ktorá si možno môže dovoliť základné veci, ale obyčajná choroba alebo náhla strata práce ich reálne posúva do rizika chudoby. A tým ľuďom rozumiem, že sú sklamaní. Ďalšia skupina si všíma spoločenské kauzy a má dojem, že všetci politici sú gauneri, takže&nbsp; zažíva frustráciu. A keď sa k tomu pridá dianie vo svete, čiže globalizácia, klimatické zmeny, migrácia či terorizmus, vytvára to v krajine takú mieru neistoty, aká u nás nebola dávno. Ibaže politika založená na emóciách nie je stabilná a či sa nám to páči, alebo nie, zamatová revolúcia nám dala veľa. Najmä slobodu. A príležitosť vybrať si, čo človek naozaj chce.

Otázka na telo, vy ste si z vrcholovej politiky nepriniesli sklamanie?

„Kdyby&nbsp;sem to byl&nbsp;býval věděl, tak bych&nbsp;tam&nbsp;nechodil.“ Túto vetu som si opakovala každé ráno, keď som stála na čele vlády, a každé to ráno som sa musela znovu naštartovať. Samozrejme, že som stratila obrovské množstvo ilúzií, pretože ako liberál a demokrat som mala o politike iné predstavy, lenže nemám právo niekomu ich vnucovať. No ani tak som neprestala snívať. Bez toho by bol svet nudný a šedý. V tom, aby taký nebol, mi teraz pomáha moja štvorročná vnučka Šarlotka. Keď som s ňou, všetko vidím inak, ona mi otvára úplne iný svet. Všetky staré mamy vedia, o čom hovorím.

Tak sme sa nenápadne presunuli z politiky do príjemnejšej úlohy ženy a babky. Ako revolucionárka, ktorá stála na námestiach v roku 1989, aj ako prvá slovenská premiérka či sociologička, ktorá prednáša na svetových univerzitách, máte pre nás ženy nejakú naozaj dobrú radu do života?

To sa nedá zovšeobecniť, lebo každá z nás je v inej situácii. Tým, ktoré sa trápia so sociálnymi problémami, sú osamelé, samy vychovávajú dieťa a žijú v núdzi, by som poradila, aby vyhľadali pomoc. U niekoho blízkeho alebo v inštitúcii, o ktorú sa môžu oprieť. Pre tie, ktoré sú úspešné a pracujú na svojej kariére, mám radu, aby prehodnotili, či im naozaj práca dáva pocit šťastia. Ak áno, tak im tlieskam, ale aj tak by mali vedieť, že dokážu zvládnuť kariéru aj rodinu. A mám želanie aj pre ženy, ktoré to tak už majú zariadené. Nech sa viac usmievajú a tešia zo života. Sama sa o to snažím každý deň. Spravila som v živote veľa chýb, aj v súkromí, ale pochopila som, že si to musím odpustiť. Vďaka tomu sa viem nanovo postaviť vždy, keď spadnem. A tých pádov som si užila viac ako dosť.

PRVÁ DÁMA Nežnej: Iveta Radičová o zamatovej revolúcii. Aká bola jej očami?

Výber pre vás

PRVÁ DÁMA Nežnej: Iveta Radičová o zamatovej revolúcii. Aká bola jej očami?

Súvisiace články

Matovičov dom, pozrite sa, ako bude bývať! Tie priestory nemajú chyby!

Nebola vždy taká, ako dnes: Pozrite, ako sa zmenila čerstvá mamička Judínyová!

FOTO V takomto prepychu žije ex-milenka Kollára Barbora Balúchová! Sledujte to zariadenie!

Priťahujú ho muži, aj tento slovenský herec sa priznal k opačnej orientácii, žije sa mu lepšie!

Tehotná Čírová presťahovala rodinu, dnes si žije v takomto hniezdočku! Menili by ste s ňou?

Výber pre vás