Verejnosť vás pozná skôr ako bývalú premiérku a mladšie ročníky ani netušia, že ste ako jedna z mála žien boli medzi tými, ktorí organizovali november 1989. Aká je vaša najsilnejšia spomienka na to obdobie?

Pamätám si atmosféru, ktorú slovami nedokážem opísať. Bola to veľmi silná až intenzívna emócia, ktorá trvala niekoľko dní, a ja som vtedy mala pocit, že všade cítim porozumenie, ústretovosť a prajnosť. Vtedy zo všetkých vyžarovala silná človečina.

A kedy sa to zlomilo?

Už niekoľko týždňov po 17. novembri, možno tesne na prelome rokov 1989 a 1990, keď sa začali vytvárať rôzne politické strany či hnutia. Zrazu bolo jasné, že krajina pôjde do volieb. Do prvých slobodných volieb. Rodil sa kooptovaný parlament, môj manžel Stanko bol jedným z kooptovaných poslancov, vtedy sa na námestiach začali objavovať prejavy nenávisti a agresivity, čo bol pre mňa šok. A zásadná zmena. Začali sa hádky, či zostaneme vo federácii s Českom, prípadne ako sa bude volať nový štát, a tieto boje prehlušili úžasnú atmosféru, ktorá sa mi spája s novembrom 1989.

Dostali ste sa do centra ponovembrového diania, doslova do najužšej bunky, ktorá menila históriu. Je to vďaka vášmu manželovi Stanovi Radičovi, ktorý sa pohyboval v umeleckej brandži?

To určite nie. Už dávno pred Nežnou som bola ako sociologička v kontakte s ľuďmi, ktorí neskôr zažili hnutie Verejnosť proti násiliu. Boli medzi nami priateľské vzťahy, dokonca sme v lete roku 1989 spolu podpísali otvorený list 14 sociológov za prepustenie takzvanej Bratislavskej päťky. Išlo o piatich ľudí, ktorých vtedajší režim obvinil z rozvracania republiky a skončili vo väzbe. Bola som aktívna v sociologických kruhoch ešte pred vypuknutím revolúcie, dokonca som 16. novembra prišla na pochod, na ktorom študenti žiadali akademické slobody.

Dodnes si pamätám, že som kráčala na katedru sociológie, kde som vtedy pracovala, a zrazu vidím, že prvá, ktorá zmenila tabuľky na dverách, bola katedra marxizmu a leninizmu. Doslova z večera do rána sa z nej stala katedra politológie. Už vtedy to bol pre mňa trošku šok, vidieť naživo také prevracanie kabátov.
Dodnes si pamätám, že som kráčala na katedru sociológie, kde som vtedy pracovala, a zrazu vidím, že prvá, ktorá zmenila tabuľky na dverách, bola katedra marxizmu a leninizmu. Doslova z večera do rána sa z nej stala katedra politológie. Už vtedy to bol pre mňa trošku šok, vidieť naživo také prevracanie kabátov.
Zdroj: Lukáš Kimlička

Pokračovanie na ďalšej strane.