Redakcia Plus JEDEN DEŇ

Peňaženky nemajú plné, bankový účet väčšina z&nbsp;nich ani nevlastní, zato srdečnosť a&nbsp;pohostinnosť rozdávajú, kade chodia. Abcházska republika je ako jedna veľká dedina. Nič sa tu nešuchne bez toho, aby sa o&nbsp;tom všetkých 240-tisíc obyvateľov krajiny nedozvedelo.

Takto nejako s randením začínala aj dvojica Naala a&nbsp;Umit. „Zoznámili sme sa na svadbe rodinných známych. To je asi najčastejší spôsob, ako sa mladí dávajú dokopy. U&nbsp;nás nie sú v&nbsp;kurze online zoznamky a&nbsp;iná neosobná komunikácia. Bežne, samozrejme, sociálne siete používame, ale spoznať sa chceme zoči-voči,“ vysvetľuje dvadsaťdeväťročná Abcházka Naala Basaria, ktorá sa so svojím drahým najskôr rok stretávala, kým došlo k&nbsp;svadbe. Ani raz to však nebola žiadna romantická večera pri sviečkach iba vo dvojici, dokonca sa ani v kine nestretli tak, že by sa mohli v tme držať za ruky. Dôvod? Po prvé, v&nbsp;celej krajine nemajú kino. Po druhé, na rande sa pozývajú celé rodiny alebo aspoň priatelia, aby dvojica bola stále pod drobnohľadom. Ak totiž preblesknú medzi nimi iskry, v&nbsp;deň D musia byť obidvaja stále čistí ako ľalie.

„Môjho tureckého manžela s&nbsp;abcházskymi koreňmi mi najskôr museli odobriť doma. Našťastie, nikto nemal žiadne výhrady, inak by som nešla proti ich vôli. Lebo ja verím, že chcú pre mňa len to najlepšie. Počula som aj o&nbsp;prípadoch, keď rodina na sobáš nedala mladým požehnanie, dievča si urobilo po svojom a&nbsp;s&nbsp;mužom odišli žiť do Ruska. Príbuzní sa jej verejne zriekli a radšej prišli o dcéru,“ vysvetľuje mladá brunetka a dodáva, že takýchto prípadov, našťastie, v krajine veľa nie je. Tu totiž&nbsp; rodičia svoje deti vychovávajú v štýle, že starších si treba ctiť, neodvrávať im a poslušne ich nasledovať. „Predsa len, oni vedia, čo robia a čo je správne. Majú viac skúseností a určite deťom chcú len to najlepšie,“ vysvetľuje mama trojročného syna Lea.

POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE.

Zhovorčivá čiernovláska však nepochádza zo žiadnej konzervatívnej lokálnej rodiny. Minimálne o jej rodičoch a dedovi v jej krajine každý už niečo počul. Starý otec Shalua Basaria bol známy spisovateľ románov a v máji tohto roku si nielen jeho blízki, ale aj novinári pripomenuli deväťdesiate výročie jeho smrti. Mama Rita roky pracuje&nbsp; v medzinárodnej organizácii Svetová vízia a je koordinátorkou programu pre Abcházsko. Otec George bol vychýrený profesionálny čajový degustátor, ktorý často pracoval aj v zahraničí a ešte v časoch&nbsp; Sovietskeho zväzu bol obchodný zástupca s čajom v Indii.

Dokonca v období, keď v štáte pred dvadsiatimi šiestimi rokmi zúrila vojna, stále vo veľkom obchodoval so sušenými prvotriednymi lokálnymi bylinami a všetky zarobené peniaze dal na obranu rodnej vlasti. Pre seba si nenechal ani rubeľ. Nakupoval za to zbrane pre vlasť. Hoci nemusel, aj on proti Gruzíncom bojoval. A doplatil na to. Jedna z nabitých guliek ho zasiahla v čase, keď riadil tank. Nedožil sa ani svadby jedinej dcéry, ani vnuka.

„Vydávala som sa pred piatimi rokmi a mali sme iba takú malú svadbu. Bolo na nej len štyristo hostí a u&nbsp; nás je zvykom pozývať aspoň tisícku,“ šokuje Naala a dodáva, že všetci pozvaní sa aj tak naraz na jednom mieste obyčajne nestretnú. Ženy aj muži sa zabávajú zvlášť. Až keď starší členovia rodiny a príbuzní odišli domov, obe skupiny sa spoja a bavia sa zhruba do polnoci. Tradíciou je, že všetky výdavky platí muž. Mohlo by sa zdať, že ide o finančne likvidačnú záležitosť, ale nie je to celkom tak. Hostia totiž mladomanželom prinášajú finančný dar, teda, ak sa s nimi špecialistka na vonkajšie vzťahy a investičné oddelenie Obchodnej a priemyselnej komory Abcházska dohodne.

Naala hovorí plynule po anglicky. U&nbsp;Abcházcov nejde o&nbsp;žiadnu samozrejmosť, ale skôr o&nbsp;výnimku. Ešte kým študovala na vysokej škole, dostala štipendium do zahraničia a z tejto skúsenosti čerpá dodnes. „Vďaka tomu, že mám príbuzných v&nbsp;Rusku aj dobrú rodinnú povesť, mám dvojaké občianstvo. Som Abcházka aj Ruska. Aj preto som dostala víza a mohla som vycestovať, lebo u nás to nie je zvykom. Väčšina obyvateľov sa z&nbsp;krajiny nesmie pohnúť. Náš štát ako samostatnú republiku po vojne uznalo len päť štátov – Rusko, Nikaragua, Venezuela, Nauru a&nbsp;Sýria. Ale to neznamená, že všetci ostatní trpia, lebo nemôžu zažiť nič nové. Žije tu aj veľa takých, ktorí sú spokojní, už nám nad hlavami nelietajú guľky a&nbsp;viac im k&nbsp;šťastiu netreba.“&nbsp;

Celá jej rodina z&nbsp;manželovej strany žije v&nbsp;Istanbule a mladá Naala s&nbsp;úsmevom podotýka, že našťastie. Inak by podľa tradícií už mladá trojčlenná rodina neobývala samostatný dvojlôžkový apartmán v&nbsp;hlavnom abcházskom meste Suchumi, ale musela by bývať pod jednou strechou so svokrovcami.

„Ak je v rodine viac bratov, vždy ten najmladší má za úlohu postarať sa o&nbsp;rodičov a so svojou manželkou sa prisťahuje do rodičovského domu. Často takto žijú pokope tri aj štyri generácie, a keď sa k tomu pripočíta viacero súrodencov, je celkom bežné, že na jednom mieste býva aj tridsať členov rodiny. Nevesta potom pomáha starať sa o domácnosť, obskakuje domácich aj hostí.&nbsp; A to nie je jednoduché, lebo v našej krajine sú návštevy na dennom poriadku, všetci k sebe chodia na čaj aj niekoľkokrát do mesiaca,“ odhaľuje zákulisie tunajších rodinných vzťahov.

Zvláštne je, že nevesta zo zásady nekomunikuje so svokrom. On sa jej, samozrejme, prihovára a&nbsp;dáva pokyny, čo má robiť, ona ich len ticho vykonáva. Je preto bežné, že svokor za celý život často ani netuší, aký má jeho nevesta hlas. Ak benevolentnejší starší páni chcú tradície porušiť, zvolajú rodinnú radu a&nbsp;pred všetkými dajú matke svojich vnúčat povolenie komunikovať s&nbsp;ním. Našťastie, aj Naala má moderného svokra a&nbsp;keď ho raz do roka v&nbsp;Istanbule s&nbsp;rodinou navštívi, môžu sa spolu baviť a rozprávať.

Rodáčka z&nbsp;Abcházska sa vydávala v&nbsp;dvadsaťpäťke, jej muž mal o&nbsp;desať rokov viac. Podľa niekdajších zaužívaných obyčajov bola na sobáš už pristará, lebo v krajine boli bežné aj vydaje v šestnástich. Pravoslávna veriaca si pokojne vzala moslima a vierovyznanie pre manželov nehralo žiadnu rolu. Naalin syn dostal priezvisko po otcovi, hoci ona si nechala dievčenské. Chlapca zatiaľ nepokrstili ani to nemajú v&nbsp;pláne urobiť. Vraj nech sa v&nbsp;budúcnosti rozhodne, akú vieru chce vyznávať.

„Ak by som mala Lea krstiť, určite by sa sme to urobili v&nbsp;Novom Afone. Je tam najznámejší kláštor v&nbsp;celej krajine a v&nbsp;devätnástom storočí ho založili ruskí mnísi. Postavili ho z peňazí ruského cára Alexandra III. a hovorí sa, že rieka, ktorá tečie neďaleko kláštora, je najposvätnejšia v&nbsp;celej krajine a&nbsp;krsteným prináša šťastie.“ Nejde však o&nbsp;nič príjemné, keďže dieťa do nej trikrát ponoria.

Z&nbsp;podzemných chodieb je najväčšia jaskyňa

Krstený v&nbsp;rieke Psirtsha nebol ani tridsiatnik Inal. Možno preto zatiaľ nemal toľko šťastia v&nbsp;láske ako jeho kamarátka. Riadi sa však heslom, že kto hľadá, nájde, len treba stále skúšať šťastie. Takéto hľadanie sa oplatilo aj jednému mladému milovníkovi prírody, ktorý v&nbsp;okolí Nového Afonu našiel jednu z najväčších jaskýň sveta. Je dlhá jeden a pol kilometra a dokonca ju sprístupnili pre turistov. Nadšenci z celého sveta sa do nej chodia pozerať už 44 rokov, odkedy v nej vybudovali unikátnu železnicu a od prvej miestnosti v jaskyni sa môžu odviezť vláčikom.

„Je to veľká atrakcia krajiny a turistov, ktorí sem prichádzajú, rátame v státisícoch. Najčastejšie sem chodia obyvatelia Ruska,“ hovorí Inal, odborník na reklamu a&nbsp;propagáciu. Hoci je stále single, na týchto miestach si svoju nádejnú manželku nehľadá. Nemá záujem o&nbsp;cudzinku a ak sa raz ožení, tak jedine s abcházskou ženou. „Nechcem sklamať svoju mamu. Abcházcov je málo, takže sa chceme sobášiť len s domácimi, aby sa jedného dňa nestalo, že náš národ úplne zanikne,“ vysvetľuje mladý muž a na jeho obavách je kúsok pravdy. Veď aj rodný jazyk tejto krajiny sa pomaly vytráca, pretože deti sa v škole učia všetky predmety v abcházštine len prvé štyri roky a potom ju vystrieda ruština.

„Moja rodná reč sa postupne stáva cudzím jazykom a už aj na ulici počuť medzi deťmi skôr ruštinu ako abcházčinu. To nie je dobré znamenie,“ zamýšľa sa Inal a má pravdu. Bolo by škoda, keby táto malá krajina, ktorá leží na východnom pobreží Čierneho mora a do roku 1992 bola súčasťou Gruzínska, prišla o svoje tradície. Už len preto, že je to prekrásny kúsok zeme, kde sa husto zalesnené kopce striedajú s tyrkysovým morom a nezabudnuteľnou architektúrou. A vážne sa oplatí vidieť ju.

Vyberte sa s nami do nepoznaného Abcházska: Spoznáte pohostinných ľudí a krásnu krajinu

Výber pre vás

Vyberte sa s nami do nepoznaného Abcházska: Spoznáte pohostinných ľudí a krásnu krajinu

Súvisiace články

Dara Rolins pod paľbou kritiky: IGNORUJE karanténu a ohrozuje ľudí!

3 úspešné Slovenky, ktoré milujú svoj džob: Ich biznis sú palvky!

Chcete cestovať zážitkovo, komfortne a pritom v súlade s prírodou? Takto to zvládnete raz-dva!

BFF v dobrom aj v zlom: Bez akých kamošiek to v živote nejde a ktorým dať radšej košom?

To je aké prekvapenie? Jasmina Alagič dostala nový džob: Stala sa z nej šéfredaktorka

Výber pre vás