Michal Sabo

<strong>… ale zadržte, neodpovedajte hneď!</strong> Najskôr si prečítajte príbeh, ktorý ma prinútil dumať. Prednedávnom som bol svedkom jedného krátkeho, no o to hlučnejšieho konfliktu v potravinách. Celé sa to zbehlo rýchlo a od tejto situácie ma delil iba jeden, jediný mraziaci box. Mladšia mamička nevedela „ukočírovať“ svojho odhadom dvojročného syna, ktorý mal hysterický záchvat. Z toho, čo som videl, sa ani nesnažila ho „ukočírovať“. Nesúdim, konštatujem, aby ste mali čo najpresnejší obraz. Pristavila sa pri nich staršia dáma, ktorá chcela mamičke v dobrej vôli poradiť, pomôcť a odovzdať informáciu, čo v podobných momentoch funguje na jej vnuka. Mamička ju urazene stopla a začala na ňu intenzívne kričať. Citujem: „Kto sa ťa pýtal na názor? Vychovávaj si svojich pankhartov! A do mňa sa ty nestaraj…“

Ako som spomínal, celá scéna sa zbehla veľmi rýchlo. Vo všetkej úprimnosti, musím povedať, že som bol šokovaný z toho, čo za hurhaj sa zomlel na vzdialenosť asi dvoch metrov odo mňa. Našťastie, opodiaľ bola bezpečnostná služba a skôr, než zasiahla, rozhorčená mamička stihla inak veľmi distingvovanú dámu sotiť a padla tiež veta: „Staraj sa o seba, ty stará k***a!“ Od toho momentu mi bolo nielen psychicky, ale aj fyzicky nevoľno z toho, čo som videl. Zároveň mi bolo smutno, že sme to ako spoločnosť dopracovali až takto ďaleko. Že arogancia a agresivita sú bežne tolerovaný jav nielen na najvyšších miestach, ale aj v regáloch medzi pečivom a mrazenými výrobkami, navyše pred očami detí. O túto príhodu som sa po príchode domov podelil so svojimi followermi na facebookovom profile. Napíšem vám to tak, ako som to cítil – viac ako samotný zážitok z predajne ma zaskočili komentáre pod mojím príspevkom. Objavili sa v nich reakcie žien, ktoré správanie mamičky obhajovali/ospravedlňovali/vysvetľovali tým, že dieťa v tomto veku môže mať „obdobie vzdoru“, že matka má právo byť vyčerpaná, unavená, a teda vypeniť. Prípadne, že najhoršia rada je nevyžiadaná rada...

Neviem, ako je to vo vašom svete, v mojom svete nikto nemá za podobných okolností právo verbálne a už vôbec nie fyzicky zaútočiť na cudzieho (staršieho!) človeka, nech je v hre akákoľvek únava, vyčerpanie, nervy či temperamentné dieťa. Morálne a logické vyústenie tejto story podľa mňa malo byť: „Ďakujem vám za vašu radu a ochotu, ale nežiadala som vás o ňu. Dovidenia.“ Prípadne niečo tomu podobné. Nadávať dôchodkyni do starých k****v je ďaleko za čiarou, strčiť do nej je jednoducho absolútne neprijateľné a to, že sa toto správanie niekto snažil verejne akceptovať, je pre mňa vrcholne znepokojujúce.

V diskusii o mojom zážitku z potravín ma zaujal fenomén „obdobia vzdoru“. Pochádzam z veľkej rodiny, plnej detí. Spoluvychoval som dve netere. Zároveň moja mama opatrovala desiatky detí v predškolskom veku. A nech sa snažím akokoľvek si spomenúť, žiadne z týchto detí nemalo „obdobie vzdoru“. Spomínam si však, že vždy, keď som vystrkoval rožky, moja mama zvýšila hlas alebo mi jednu struhla po zadku, prinajhoršom keď som sa nevedel vpratať do kože, zavrela ma do izby, z ktorej som nemohol vyjsť, pokým som sa neupokojil. Isto, každé dieťa si občas dupne nohou, je to v poriadku. Nikto to však u nás nenazýval „obdobím vzdoru“. Dieťa nemám, vychádzam iba zo skúseností z okolia, v ktorom sú deti bez „obdobia vzdoru“. Neviem ani, čo to znamená byť s dieťaťom 24 hodín denne, a uznávam, nemôžem sa plne vcítiť do kože rodičov. Aj preto som pátral ďalej…

Pýtal som sa dvanástich matiek, ktoré osobne poznám. Jedenásť z nich mi povedalo, že žiadne z ich detí „obdobie vzdoru“ nemá ani nemalo. Jedna matka priznala, že jej syn je teraz miestami viac – ona to nazvala – „intenzívnejší“, než by si predstavovala, no súvisieť to môže s tým, že sú s partnerom v odlúčení a môže to byť sprievodný jav aktuálnej rodinnej situácie. Pýtal som sa aj učiteľky v materskej škole, ktorá si takisto nemyslí, že deti mávajú „obdobie vzdoru“, že skôr rodičia – špeciálne niektoré matky – majú „obdobie stupidity“. Pýtal som sa svojej mamy, ktorá sa iba sarkasticky pousmiala. Som jej syn, cítim to rovnako. A napokon, môžem citovať jednu z mojich známych: „Obdobie vzdoru si vymysleli matky, ktoré si nevedia rady so svojím vlastným deckom. A to sú vraj presne tie matky, ktoré si dieťa robiť nemali…“

&nbsp;Ale! Keďže platí, že čo vyžaruješ, to priťahuješ, toto sú ľudia z môjho najbližšieho okolia. A keďže obdobie vzdoru bolo po konflikte medzi iniciatívnou babičkou a vulgárnou mamičkou higlightom môjho dňa, nútilo ma to dozvedieť sa viac. Pýtal som sa ľudí cez Facebook na obdobie vzdoru. Vopred som všetkých upozornil, že do diskusie vstupovať nebudem, že budem iba čítať a vstrebávať. Hádajte čo?! Čítal som názory, že „obdobie vzdoru“ má dieťa iba také, aké rodičia dovolia, že všetko je to iba o výchove. Čítal som citáty z múdrych kníh, ktoré „obdobie vzdoru“ vysvetľujú ako obdobie, keď si dieťa začína prvýkrát uvedomovať samo seba a chce si označkovať svoje miesto na zemeguli. Čítal som aj úsmevné meme s textom: „Dnešné deti mávajú obdobie vzdoru. My, keď sme mali obdobie vzdoru, dostali sme jednu po papuli a potom sme mali obdobie ticha.“ No čoho som čítal najviac, to môžem opísať iba ako virtuálnu bitka medzi tými, ktorí „obdobie vzdoru“ obhajovali, a medzi tými, ktorí obdobie vzdoru neakceptujú. Vtedy som to pochopil.

Na mojom Facebooku sa vo dvoch príspevkoch medzi sebou škriepili ženy, z ktorých profilov bolo jasné, že sú matky. Vo fotografiách mali aj zábery so svojimi deťmi. V informáciách o sebe mali uvedené napríklad, že sú vychovávateľkami alebo absolventkami Univerzity Komenského. Našiel som tam fanúšičky pečenia či jazdy na koňoch. Na prvý pohľad vyrovnané ženy. Do momentu, keď dostali príležitosť napísať svoj názor a verejne nesúhlasiť s&nbsp;inými účastníkmi a účastníčkami diskusie. Vtedy ich klávesnica zahorela. V rečovej komunikácii sa hovorí, že servítku si pred ústa nedávali. Neviem, aký je vhodný ekvivalent pre internetové diskusie. Jednoducho, nebolo to príjemné čítanie, veľa príspevkov som musel skryť, lebo boli prudko za hranicou morálky a ďaleko prekračovali hranice slušnej komunikácie. Alebo som ja ten divný a toto je nový štandard, o ktorom mi nikto nepovedal? A tu sa vraciam k mojej myšlienke. Je toto realita našich dní, že máme klapky na očiach, vidíme iba seba, svoje blaho, myslíme si, že iba náš názor je ten správny, naša mienka najviac legitímna, že iného stanoviska niet a že si za každú cenu musíme vykričať svoju pravdu?! Deti to vidia. Deti to cítia. Deti to považujú na normu, ktorá je akceptovaná ako právoplatný herný plán. Samozrejme, že deti potom majú obdobie vzdoru, keď ho máme aj my. A tým myslím celú našu spoločnosť.

Áno, viem, žijeme v demokracii, ktorá nám garantuje právo na názor a možnosť prejaviť ho. Zároveň s tým mi však rezonuje veta, ktorú mi raz povedala moja najlepšia kamarátka. „Neobmedzený internet tejto planéte veľmi ublížil.“ Ľudia dostali s neobmedzeným internetom neobmedzenú možnosť vyjadrovať sa kedykoľvek k čomukoľvek a komentovať kohokoľvek. Z prítmia svojej obývačky, z anonymity svojho telefónu alebo aj absolútne natvrdo, bez hanby. A keď príde na lámanie chleba, nasleduje to dnes už legendárne: „Veď ja iba hovorím svoj názor.“ Do toho vstupujem ja s&nbsp;vetou: „Ale na ten názor sa ťa nikto nepýtal.“ Ak sa aj niekto pýtal, neznamená to, že iní ľudia si nemôžu myslieť niečo iné. A je to v úplnom poriadku. Keby sme mali všetci na všetko identický názor, unudili by sme sa na smrť, ja by som nemal nad čím rozmýšľať a moja kariéra by sa nenávratne skončila. Čo sa však z tohto celého akosi vytratilo, je diskusia. Diskusia založená na vzájomnom dialógu a najmä na počúvaní druhých ľudí, ktorí nie sú o nič horší ľudia než ja iba preto, že nemajú rovnaké názory ako ja. Následne môžem pridať ďalšie slová, ktoré mi automaticky naskakujú. Empatia. Rešpekt. Pochopenie. Slušnosť. To sú atribúty, ktoré v mojom vnímaní robia z človeka dobrého človeka.

Byť dobrým človekom nie je náročné. Byť dobrým človekom žerie menej energie. Žiaľ, keď ste dobrým človekom, štvete tých druhých. Ale to vás naozaj nemusí odrádzať… Vyriekol som svoje, teraz je rad na vás. A preto, predtým, ako vám zavinšujem štedré Vianoce v kruhu tých, ktorých ľúbite, a následne čo najúspešnejší vstup do ďalšieho roka, skúste sa, prosím, zamyslieť presne tak, ako som sa zamyslel ja. A napokon, odpovedzte mi… Počúvali ste v roku 2019 iných ľudí? Vnímali ste to, čo vám hovoria? Čítali ste s porozumením? Ako často ste prehltli horkú slinu predtým, než ste povedali niečo, čo by mohlo mať zničujúce následky? Akceptovali ste svoje okolie presne tak, ako akceptujete seba?

P. S.: Čo keby sme si dali do nového roka predsavzatie, že spoločne urobíme všetko pre to, aby sa slovné spojenie „dobrý človek“ nestalo väčším oxymoronom, než je?!

Moderátor Michal Sabo otvorene o svojich pocitoch: "Som dobrý človek ?!"

Výber pre vás

Moderátor Michal Sabo otvorene o svojich pocitoch: "Som dobrý človek ?!"

Súvisiace články

Celebrity a ich pokrvné dvojčatá: Stavíme sa, že o týchto ste vôbec netušili!

Známy herec (70) sa stal trojnásobným otcom: Jeho žena behom 14- tich mesiacov rodila dvakrát!

Rytmus zverejnil záber Sanela ako nikdy predtým: "Celý otec, podoba sa nezaprie!"

Topmodelka Heidy Klum sa odviazala: Touto FOTO baví celý internet!

FOTO Herečka Barbora Švidraňová prešla premenou: Schudla pár kíl, výsledok je fantastický!

Výber pre vás