V EMME pracuje od roku 2020 a na jej stránkach i na webe vám prináša lifestylové a spoločenské témy a rozhovory so zaujímavými ľuďmi. Zo všetkého najviac ju baví cestovanie a vždy sa rada podelí o skvelé dovolenkové tipy a užitočné rady.

Anna Onderková

Rodená Bratislavčanka sa v Indii stretávala s dalajlámom, túlala sa celé mesiace v Himalájach, v Mozambiku učila deti jazyky, miestnych potápať sa a zarábať si tak na chlieb. Spolupracovala aj pri nakrúcaní zahraničných filmov a seriálov, ktoré pozeráme na Netflixe, a tak stihla vidieť a zažiť toľko, že by to vydalo aj na knihu.&nbsp;

Krátko po Nežnej revolúcii sa jej rodičia presťahovali za prácou do talianskych Abrúzz. Detstvo tak prežila v malej dedine pri Jadranskom mori, kde sa veľmi rýchlo naučila jazyk a objavovala lásku k cudzím kultúram. „Som vďačná rodičom, že mi umožnili v ranom veku zažiť úplne inú realitu žitia. No čím ďalej, tým viac som pociťovala, že nezapadám nikam. Necítila som sa ani ako Slovenka, ani Talianka,“ spomína Natália, ktorá možno práve preto hľadala samu seba a strednú školu radšej dokončila doma na Slovensku. Dobrodružná povaha v nej však zostala, takže ju to lákalo do sveta. Po maturite požiadala o víza do Brazílie. „Chcela som odísť študovať výskum a brodiť sa amazonským pralesom a oceánom, lenže víza som nedostala. Až mám pocit, že Južná Amerika je pre mňa akási zakliata. Veľakrát som sa tam už mala dostať, pracovne i súkromne, a vždy sa okolnosti zmenili, takže to nevyšlo.“

Vybrala sa preto do Londýna, kde pracovala ako aupairka a mesto aj jeho pestrosť jej pomohli. Prestala túžiť po tom, že za každú cenu musí niekde zapadnúť alebo sa prispôsobiť okoliu. „Povedala som si, že pôjdem vlastnou cestou. Som tvrdohlavý Baran a toto znamenie ma dosť vystihuje.“ Cesty ju však opäť zaviali do Talianska. Miluje zvieratá a chcela tam študovať veterinárstvo, no na poslednú chvíľu sa rozhodla inak. „Zistila som, že by ma skôr napĺňal výskum v teréne a v laboratóriách, sledovanie správania zvierat v ich prirodzenom prostredí. Tak som odišla do mesta Ferrara, kde sa dá študovať odbor environmentálnej biológie so zameraním na podmorskú biológiu. Veľryby boli popri hrochoch moje srdcovky a nevedela som sa dočkať, kedy sa s nimi začnem potápať,“ opisuje svoju cestu k podmorskej biológii.

Počas troch rokov štúdia prešla anatómiou, mikrobiológiou, genetikou, histológiou aj biochémiou, no celé hodiny trávila najmä v laboratóriách. Na skutočný výskum si musela počkať a dostala sa k nemu až vtedy, keď načas odišla žiť do Thajska a do afrického Mozambiku. „Ocitnúť sa pod morskou hladinou zoči-voči veľrybe, ako je vráskavec ozrutný, a počúvať zvieratá, ako sa pod vodou dorozumievajú na kilometrové vzdialenosti, to bolo niečo neskutočné. Aj pri cvičeniach so študentmi potápania som sa raz zrazu ocitla pred otvorenou tlamou žraloka veľrybieho, do ktorej by som sa zmestila celá. Sledovala som, ako sa mi prekvapene snaží vyhnúť. Ja jemu tiež, lenže on mal asi šesť metrov,“ smeje sa podmorská biologička, ktorá sa potápala aj v Egypte, na Borneu, ostrovoch Komodo či vo Veľkej koralovej bariére v Austrálii.

Výskum obrovských žralokov veľrybích je jej špecialita. Ide o ohrozené zvieratá, aj keď sú veľmi mierumilovné. „Ľudia vo veľkom lovia žraloky kvôli plutvám. Chrupavka z nich sa využíva v tradičnej čínskej svadobnej polievke aj v čínskej medicíne. Ak sa nezastaví ilegálny obchod s plutvami žralokov, tak tie najohrozenejšie druhy môžu vymrieť už do roku 2030,“ ozrejmuje Natália. A ako sa mladá Slovenka môže len tak dostať na výskum do Mozambiku? Zareagovala na ponuku práce v potápačskom centre. „Pol roka mi nikto neodpísal, brala som to už za stratenú vec, lebo o také miesta je veľký záujem, až mi nakoniec poslali mail s ponukou. O pár týždňov som už sedela v hrdzavom autobuse, ktorý bol plný ľudí, kôz aj sliepok, a jedenásť hodín som sa po prašnej ceste trmácala z hlavného mesta Maputo. Prespala som v slamenej chatke a ráno, keď som sa zobudila a zbadala ten nádherný oceán, cítila som, že odtiaľ tak skoro neodídem. A mala som pravdu,“ spomína Natália, ktorá okrem výskumu pomáhala miestnym obyvateľom.

Učila ich angličtinu aj všetko ostatné, aby sa aj oni mohli stať inštruktormi potápania. Títo ľudia tak zrazu mali profesiu, ktorá dokázala uživiť celé rodiny a to bolo pre ňu najväčšie zadosťučinenie.

Pokračovanie článku na ďalšej strane.

Ani v Afrike však neostala natrvalo, lebo hoci je cestovanie lákavé, občas prináša aj horšie zážitky. Natálii v Mozambiku vykradli dom aj so všetkými úsporami a s technikou, ktorú používala pri práci. Hoci chcela skúsiť žiť aj bez peňazí, tak ako to robia miestni, prišla jej do cesty lákavá pracovná ponuka. Zavolal jej rodinný známy, že potrebuje na pár mesiacov pomôcť v práci lokačného manažéra pri filmovaní. „Zdalo sa mi to ako dobrá príležitosť prísť na Slovensko, byť s rodinou a zarobiť, aby som si znovu mohla kúpiť technickú výbavu. Ja sa držím hesla, že robota, ktorá si ťa nájde, sa neodmieta, a tak som sa vrátila do Bratislavy.“ Tu sa naplno rozbehol jej filmársky život. Vyhľadávala vhodné lokácie na filmovanie, robila produkciu aj asistentku réžie.

„Bavilo ma, že táto práca je vždy iná, taká rôznorodá, a mala som príležitosť spolupracovať so zahraničnými štábmi. Robila som pre Netflix na produkcii historického seriálu Marco Polo so skvelou výpravou z celého sveta. Potom prišiel do Bratislavy nakrúcať aj Twenty Century Fox s projektom Red Sparrow a Amazon Studios so seriálom Hanna, ktorý využil scenérie slovenských Tatier. Odvtedy sa nám podarilo sem prilákať anglické BBC a Netflix s projektom Dracula, ale aj kanadskú výpravu s finálnou sériou netflixovej hitovky Van Helsing. Je to síce nárazový aj veľmi náročný džob, no potom prišli obdobia, keď som opäť mohla cestovať a venovať sa tomu, čo ma baví,“ pochvaľuje si spôsob, ktorým zarába na svoje dobrodružstvá.

Pauzu medzi filmárskou prácou si plánovala vyplniť krátkym pobytom v Indii a potom sa chcela presunúť do vysnívanej Južnej Ameriky. Osud jej však opäť zamiešal karty. „Po prvom nádychu som bola bytostne presvedčená, že tu nezostanem iba tri mesiace. Ja tvrdím, že človek musí byť na Indiu pripravený, musí mať nejaké skúsenosti. Poznám ľudí, ktorí ju chceli precestovať celú, no do týždňa utiekli a neplánujú sa tam už vrátiť. A sú aj takí ako ja, ktorí prišli na pár mesiacov a zostali aj dvadsať rokov. Niekto v Indii vníma len špinu a chaos, ale ten, kto je pripravený, pochopí jej duchovnú hodnotu,“ pokračuje mladá cestovateľka, ktorá tam strávila dva roky.

Túlala sa krajinou, meditovala, cvičila jogu, veľa čítala a počúvala učenia, ktoré jej prišli do cesty. Navštevovala pútnické miesta a pri dlhšom pobyte v susednom Nepále sa dokonca rozhodla, že sa vyberie k Mount Everestu. Vybavila si povolenia a z Káthmandu sa vybrala pešo smerom k najvyššej hore sveta. „Prvý týždeň v kopcoch som sa do cesty musela doslova nútiť. Vrátiť som sa už nemohla, lebo som vedela, koľko kilometrov už mám za sebou. Zažila som však krásne neskoré leto v neskutočnej himalájskej prírode a potom aj zimnú krajinu, keď za noc nasnežilo 30 centimetrov snehu a ja som ani len netušila, kadiaľ vedie turistický chodník.“

Natáliu to od mladosti ťahalo aj k&nbsp;budhistickej filozofii. Dalajlámu zažila vo Viedni a&nbsp;v&nbsp;Bratislave, no v Indii dostala príležitosť stráviť dva mesiace v&nbsp;jeho blízkosti. Bývala pri jeho sídle, celé dni trávila v&nbsp;kláštore paláca, nasávala myšlienky od jeho učeníkov a&nbsp;občas dostala pozvánky aj na také, kde sa hocikto nedostane. „Tak som na vlastné oči videla uzavreté rituály tantrického budhizmu a&nbsp;sledovala, ako tibetskí lámovia v&nbsp;tranze získavajú informácie, ktorými sa potom riadia. V&nbsp;meste Leh som na učení sedela aj s hercom Richardom Gerom, ktorý je dlhoročný priateľ a&nbsp;podporovateľ dalajlámových aktivít. Len som pri nich sedela a počúvala ich vážne debaty aj vtipkovanie. Umožnil mi to Venerable Kabir, ktorý bol mojím učiteľom v malom kláštore na kopci nad dalajlámovým sídlom.“

Na svojich cestách sa začala venovať aj metóde reiki. Vo východnej kultúre je to veľmi známa spirituálna forma liečiteľstva a&nbsp;práce s&nbsp;energiami. „V&nbsp;Rišikeši, meste jogy na severe Indie, som sa zoznámila s&nbsp;úžasnou dámou Shanti Ji. Táto sedemdesiatročná Nemka prežila dlhé roky pri známom duchovnom vodcovi a&nbsp;spisovateľovi Oshovi v&nbsp;jeho komunite a&nbsp;učila sa od neho používať životnú energiu. U nej som si spravila vyššie učenia až po reiki masterku,“ vymenúva Natália, z ktorej sa doslova rinie neuveriteľný pokoj a pozitívna energia.

Počúvať jej príbehy, to je ako čítať knihu, od ktorej sa neviete odtrhnúť. Okrem Indie, Mozambiku, Anglicka a Talianska žila aj v Austrálii, v Grécku, USA a Thajsku. No prešla aj Nový Zéland, Bali, Borneo, &nbsp;Japonsko a Srí Lanku. „Niekde som sa dostala vďaka horskej cyklistike, ktorej som sa venovala ako manažérka, inde som žila kvôli potápaniu, veľa krajín som navštívila s filmárskym tímom alebo kvôli ajurvéde. Všade to však bolo prepletené s tým, že som sa po krajinách túlala a snažila som sa spoznať tunajší život aj domácich.“

Posledných desať rokov cestuje Natália najmä sama, nebojí sa ako žena vyrážať do sveta na vlastnú päsť? „Rada s davom radšej splyniem, než by som mala vytŕčať. Cítim sa dobre zahalená v šatke a&nbsp; nemám problém nosiť dlhé nohavice či sukne v krajinách kde sa neodhaľujú členky. Snažím sa prispôsobiť životu, aký vedú tamojší ľudia, a myslím, že to oceňujú. Aj preto som sa vždy stretla s tým, že boli pohostinní a radi mi pomohli. Raz som spala na zemi obkolesená mužmi v tretej triede preplneného vlaku a cestovala tak päťtisíc kilometrov naprieč Indiou. Zobudila som sa v noci na to, ako ma cudzí chlap prikrýva svojou dekou, lebo si všimol, že mi je zima. Neflirtujem zbytočne s mužmi v krajinách, kde je ich sexualita potláčaná a tým, ako sa s nimi bavím, si viem vytvoriť odstup aj rešpekt. Aj keď priateľský,“ radí skúsená cestovateľka ktorá si svoju samotu vychutnáva najmä preto, že sa môže sama rozhodnúť, kde sa vyberie a s kým bude tráviť čas.

Po dlhých rokoch, ktoré strávila vo svete, je však opäť doma. Koncom leta sa dokonca presťahovala z Bratislavy na lazy v okrese Detva, kde si buduje nové útočisko a ktovie, &nbsp;možno aj trvalý domov. „Keď sa večer zotmie a ja nevidím jediné svetlo okrem tých na oblohe, zatiaľ to vnímam tak, že som sa rozhodla správne. Verím, že sa raz ako vegánka stanem sebestačnou a dokážem si tu vypestovať všetky potraviny, ktoré potrebujem, a možno raz toto miesto na samote ocenia aj ostatní. Ľudia, ktorí cítia, že potrebujú spomaliť,“ prezrádza plány s domčekom na samote, ktorý si kúpila a postupne ho opravuje. Hoci je na samotu zvyknutá, priznáva, že má zvláštny pocit, keď teraz pre koronu nikam nemôže cestovať.

„V práci naplánujem a zorganizujem všetko, ale v súkromnom živote nie som práve najlepší plánovač. Radšej veci nechávam plynúť a zatiaľ netuším, kde ma život posunie. Čo má v živote prísť, to príde,“ tvrdí Natália Bellová, ktorá má dobrodružstvo jednoducho v krvi.

Ďalšie fotografie z Natáliinych ciest nájdete v našej <a href="https://emma.pluska.sk/gal/lifestyle/dobrodruzna-natalia-potapa-zralokmi-zvladla-turu-everestu-aj-stretla-dalajlamom" target="_blank" rel="noopener">FOTOgalérii</a>.

Dobrodružná Natália! Potápa sa so žralokmi, zvládla túru k Everestu, aj sa stretla s dalajlámom

Výber pre vás