Rodená Bratislavčanka sa v Indii stretávala s dalajlámom, túlala sa celé mesiace v Himalájach, v Mozambiku učila deti jazyky, miestnych potápať sa a zarábať si tak na chlieb. Spolupracovala aj pri nakrúcaní zahraničných filmov a seriálov, ktoré pozeráme na Netflixe, a tak stihla vidieť a zažiť toľko, že by to vydalo aj na knihu. 

Začalo sa to v Taliansku

Krátko po Nežnej revolúcii sa jej rodičia presťahovali za prácou do talianskych Abrúzz. Detstvo tak prežila v malej dedine pri Jadranskom mori, kde sa veľmi rýchlo naučila jazyk a objavovala lásku k cudzím kultúram. „Som vďačná rodičom, že mi umožnili v ranom veku zažiť úplne inú realitu žitia. No čím ďalej, tým viac som pociťovala, že nezapadám nikam. Necítila som sa ani ako Slovenka, ani Talianka,“ spomína Natália, ktorá možno práve preto hľadala samu seba a strednú školu radšej dokončila doma na Slovensku. Dobrodružná povaha v nej však zostala, takže ju to lákalo do sveta. Po maturite požiadala o víza do Brazílie. „Chcela som odísť študovať výskum a brodiť sa amazonským pralesom a oceánom, lenže víza som nedostala. Až mám pocit, že Južná Amerika je pre mňa akási zakliata. Veľakrát som sa tam už mala dostať, pracovne i súkromne, a vždy sa okolnosti zmenili, takže to nevyšlo.“

Dobrodružná povaha Natáliu vždy lákala do sveta.
Zdroj: Natália Bellová

Vybrala sa preto do Londýna, kde pracovala ako aupairka a mesto aj jeho pestrosť jej pomohli. Prestala túžiť po tom, že za každú cenu musí niekde zapadnúť alebo sa prispôsobiť okoliu. „Povedala som si, že pôjdem vlastnou cestou. Som tvrdohlavý Baran a toto znamenie ma dosť vystihuje.“ Cesty ju však opäť zaviali do Talianska. Miluje zvieratá a chcela tam študovať veterinárstvo, no na poslednú chvíľu sa rozhodla inak. „Zistila som, že by ma skôr napĺňal výskum v teréne a v laboratóriách, sledovanie správania zvierat v ich prirodzenom prostredí. Tak som odišla do mesta Ferrara, kde sa dá študovať odbor environmentálnej biológie so zameraním na podmorskú biológiu. Veľryby boli popri hrochoch moje srdcovky a nevedela som sa dočkať, kedy sa s nimi začnem potápať,“ opisuje svoju cestu k podmorskej biológii.

Natália miluje zvieratá, a tak sa rozhodla študovať podmorskú biológiu.
Zdroj: Natália Bellová


Život v Mozambiku

Počas troch rokov štúdia prešla anatómiou, mikrobiológiou, genetikou, histológiou aj biochémiou, no celé hodiny trávila najmä v laboratóriách. Na skutočný výskum si musela počkať a dostala sa k nemu až vtedy, keď načas odišla žiť do Thajska a do afrického Mozambiku. „Ocitnúť sa pod morskou hladinou zoči-voči veľrybe, ako je vráskavec ozrutný, a počúvať zvieratá, ako sa pod vodou dorozumievajú na kilometrové vzdialenosti, to bolo niečo neskutočné. Aj pri cvičeniach so študentmi potápania som sa raz zrazu ocitla pred otvorenou tlamou žraloka veľrybieho, do ktorej by som sa zmestila celá. Sledovala som, ako sa mi prekvapene snaží vyhnúť. Ja jemu tiež, lenže on mal asi šesť metrov,“ smeje sa podmorská biologička, ktorá sa potápala aj v Egypte, na Borneu, ostrovoch Komodo či vo Veľkej koralovej bariére v Austrálii.

Potápala sa aj v Egypte, na Borneu, ostrovoch Komodo či vo Veľkej koralovej bariére v Austrálii.
Zdroj: Natália Bellová

Výskum obrovských žralokov veľrybích je jej špecialita. Ide o ohrozené zvieratá, aj keď sú veľmi mierumilovné. „Ľudia vo veľkom lovia žraloky kvôli plutvám. Chrupavka z nich sa využíva v tradičnej čínskej svadobnej polievke aj v čínskej medicíne. Ak sa nezastaví ilegálny obchod s plutvami žralokov, tak tie najohrozenejšie druhy môžu vymrieť už do roku 2030,“ ozrejmuje Natália. A ako sa mladá Slovenka môže len tak dostať na výskum do Mozambiku? Zareagovala na ponuku práce v potápačskom centre. „Pol roka mi nikto neodpísal, brala som to už za stratenú vec, lebo o také miesta je veľký záujem, až mi nakoniec poslali mail s ponukou. O pár týždňov som už sedela v hrdzavom autobuse, ktorý bol plný ľudí, kôz aj sliepok, a jedenásť hodín som sa po prašnej ceste trmácala z hlavného mesta Maputo. Prespala som v slamenej chatke a ráno, keď som sa zobudila a zbadala ten nádherný oceán, cítila som, že odtiaľ tak skoro neodídem. A mala som pravdu,“ spomína Natália, ktorá okrem výskumu pomáhala miestnym obyvateľom.

Podmorská biologička strávila v Mozambiku dlhú dobu a pomáhala aj miestnym obyvateľom.
Zdroj: Natália Bellová

Učila ich angličtinu aj všetko ostatné, aby sa aj oni mohli stať inštruktormi potápania. Títo ľudia tak zrazu mali profesiu, ktorá dokázala uživiť celé rodiny a to bolo pre ňu najväčšie zadosťučinenie.

Pokračovanie článku na ďalšej strane.