Počula som – v&nbsp;rôznych obmenách – túto historku aspoň stokrát: našinec, presťahovavší sa za vidinou lepšieho živobytia do západne loženej krajiny je po niekoľkých pokusoch zapojiť sa do miestneho spoločensky konverzačného toku priateľsky napomenutý: tu sa ľudia nesťažujú. To si odvykni. Tu sa na seba usmievame a&nbsp;máme pozitívny prístup. A&nbsp;pravda je, že mi je srdečne jedno, či je pokladníčka v&nbsp;potravinách nabrífovaná od šéfa alebo má skutočný záujem: keď sa ma s&nbsp;úsmevom spýta, aký som mala deň, nálada mi stúpne o&nbsp;tridsať stupňov.

Keď sa prechádzam uličkami v londýnskom (večnom) daždi, s podivom sledujem tváre premoknutých Londýnčanov. U nás doma stačí jemné mrholenie a tváre sa hneď stiahnu odporom, vidno len zúbožené grimasy a schúlené roztrasené ramená nešťastných, prískokmi sa presúvajúcich postavičiek.<strong> „Fuj, to je ale psie počasie,“</strong> nariekame v družnom unisone. Briti si vykračujú pomedzi kvapky, akoby ich ani nevnímali. Veď je to len voda! A že sa nesťažujú, ale húževnato napredujú, je aj vidieť - ako národ dosiahli impozantné úspechy. Jednoducho si natiahli gumáky a dali sa do korenia sveta. Zato my sme národ sťažovavý. Skúste si v jeden deň urobiť krížik zakaždým, keď počujete reptajúci hlas. Na nedostatok krížikov sa určite nebudete môcť sťažovať. Sťažujeme sa veľa a&nbsp;radi. Možno na to existuje presvedčivé vysvetlenie – tisíc rokov utrpenia slovanskej duše, naša holubičia poddajnosť, nedovoľujúca nám brániť sa inak ako podfúznym šomraním, štyridsať rokov komunizmu, kde sa zodpovednosť za prúsery v&nbsp;byrokratických chuchvalcoch až k&nbsp;vinníkom nedala vystopovať - ostávalo len potajme všetko zlé ofrflať. Živo si pamätám oduté, schválne spomalené predavačky v&nbsp;poloprázdnych lahôdkach – niektorým dámam tento prístup ostal do dnešných čias.A&nbsp;keby som chcela byť zlá, poviem, že nám k&nbsp;tomu navyše chýba kompenzácia „zlatými ručičkami“ ako u&nbsp;bratov Čechov – oni sa síce tiež sťažujú, ale nakoniec si vyhrnú rukávy a&nbsp;čo sa im nepáči, pokryjú karlovarským sklom. My radšej nadávame.

A&nbsp;pritom v&nbsp;tých ekonomických rebríčkoch predsa len nepadáme až na samé dno. Nie sme krajina najbohatšia, no od banánovej republiky máme ďaleko. Tiež máme (relatívnu) slobodu, väčšina z&nbsp;nás má čo jesť, kde spať a&nbsp;choleru sme nevideli od začiatku storočia. Nie každý národ má také šťastie.Usmiate rakúske babičky, rázujúce si to lesoparkom na bežkách (odvážne natreté krikľavým rúžom a&nbsp;tvárenkou) sú na Slovensku zatiaľ v&nbsp;nedohľadne. U&nbsp;nás snáď každý, prekročiac magickú hranicu päťdesiatky, skĺzne do nechutnej podoby amatérskeho špecialistu na stovky chorôb a&nbsp;neduhov, popismi ktorých obšťastňuje každého, kto sa vyskytne v&nbsp;dosahu desiatich metrov.Mužské sťažovanie sa je však principiálne iné ako ženské. Doktor John Gray, autor slávnej a&nbsp;úspešnej venušansko-marťanskej teórie o&nbsp;rozdieloch medzi chlapskou a&nbsp;ženskou psyché o&nbsp;tom hlása už dávno: keď sa baba sťažuje, neznamená to, že potrebuje odpovede. My sa len túžime uvoľniť z&nbsp;napätia a&nbsp;stresu celodenných marazmov a&nbsp;nevedno prečo nám v&nbsp;tom pomáha podrobné verbálne rozpitvanie ťažkostí, čo nás postretli. Akoby sme takto aspoň symbolicky rozhrýzli v&nbsp;zuboch všetkých kazičov dobrej nálady a&nbsp;neprajníkov (poťažmo neprajnice). My si chceme len povzdychnúť, vyžalovať sa, slovne sa vyzúriť. Keď o&nbsp;tom chvíľu hovoríme, prekusneme to akosi ľahšie. Náš dobrý muž to však chápe inak, hneď berie do ruky sekeru a&nbsp;ide nášmu šéfovi rozťať lebku. Muži problémy chcú hneď riešiť, nám sa niekedy prudko uľaví, len čo ich vyslovíme.

Možno je to tými stáročiami, kedy neexistovali rozvodoví právnici a o emancipácii sme mohli len tíško snívať (a naša sukňa vraj mala byť taká široká, aby zakryla všetky mužove nedostatky). Čo iné nám ostávalo, ako sa ísť večer vyžalovať susede. A nejako sa nám to zapáčilo... Škodoradostní môžu tvrdiť, že sme umraučané, my múdre ale vieme, že starosti, o ktoré sa podelíme, sa čarovne zmenšia. Niekedy sa jednoducho potrebujeme naozaj iba vykecať. Kamarátka Monika mi nedávno unavene popisovala, ako ju naša spoločná známa neustále valcuje svojimi sťažnosťami. Keď vidí blikať na mobile „Sonička“, frajer na ňu robí posmešné opičky, lebo obaja vedia, čo bude nasledovať: podrobné, depresívne detaily Soničkiných trampôt, skutočných aj domnelých ublížení, katastrof a&nbsp;nešťastí, ktoré sa na ňu hrnú zo všetkých strán. Plat nízky, prerábka bytu drahá, kolegyne kravy a&nbsp;ešte ju aj ohovárajú, aj chrípku prechodila a&nbsp;na hrudi má už mesiac vleklú vyrážku. Skuhranie je roztomilé, keď je vtipné a ironické – také woody allenovské; ľudské a s&nbsp;nadhľadom. Keď nás ním však manipulujú k&nbsp;súcitu, je hrozne vyčerpávajúce.Po skončení takéhoto telefonátu musí mať zákonite každý pocit, že život je slzavé údolie a nekončiaca mizéria. Každý okrem Soničky. Tá si cucla našej životnej energie a na chvíľku sa jej duša upokojí. <strong>„Prečo s tým teda niečo neurobíš?</strong>!“ chce sa mi zrevať, keď ma takáto Sonička unavuje detailmi chrapúnstva svojho úbohého manžela. Tak sa rozveď, daj výpoveď, choď k doktorovi a presťahuj sa. Energetického vampíra poznáte podľa toho, že všetky rady zabetónuje miliardami dôvodov, prečo sa niečo nedá. Monike som teda povedala: úplne ťa chápem, moja. Ale choď sa na Soničku sťažovať niekde inde.

Problémy treba niekedy aj aktívne riešiť, nielen o nich siahodlho informovať okolie. Práve s tým ale často máme problém – keď niekto skutočne siahne na naše práva, netušíme, ako si ich účinne obrániť, kam sa obrátiť, často ani to, že vôbec nejaké práva máme. Hlboko zakorenený strach z autorít a úradov mizne len pozvoľna. Občianski aktivisti a petičné výbory sú našťastie na vzostupe a pomaly sa učíme, že demokracia neznamená len lodičky z Viedne, ale aj možnosť bojovať, keď sa nám niečo nezdá kóšer.Absurdít amerických súdnych sporov (viď neslávne v mikrovlne sušené psíky) sa v našich podmienkach tak skoro obávať nemusíme – stačí, ak sa naučíme, že máme právo reklamovať nefunkčnú žehličku a pekne si dupnúť, keď nám susedia nad hlavami do rána presúvajú nábytok.A ak majú východné filozofické a duchovné náuky pravdu a myšlienka je tvorivá sila, kvílením a lamentovaním si vytvárame negatívnu realitu. Naozaj je len na nás, či je náš pohár poloplný alebo poloprázdny.Včera som sa s tlčúcim srdcom nesmelo ohradila, keď mi čašníčka nevydala z podanej bankovky. Chýbalo&nbsp; presne jedno euro. Moje staré ja mrmlalo, že to nestojí zato, ale moje nové ja zvolilo cestu zdravej asertivity. Ešte asi potrvá, kým si to euro uvypýtam pevným hlasom, ale to nevadí. Smer mám dobrý, a čo vy?

Diagnóza Sťažovateľka: Chlapi sú hrozní, všetko je nafigu: Prečo sa stále sťažujeme?

Výber pre vás

Diagnóza Sťažovateľka: Chlapi sú hrozní, všetko je nafigu: Prečo sa stále sťažujeme?

Súvisiace články

Sex s EX, áno či nie? Naozaj vám pár minút vášne stojí za to sklamanie a problémy?

6 vecí, ktoré by ste pred sexom rozhodne nemali robiť. Inak si koledujete o problémy

Tvoji či moji? Ako si po rozchode usporiadať vzťahy s kamarátmi?

Chceš ROZVOD? Vieme, prečo sa ľuďom rozpadajú vzťahy, TOTO je hlavná príčina

Výber pre vás