O&nbsp; smrti a&nbsp; o&nbsp; chorobách veľmi nerozmýšľam, ale pred pár mesiacmi sa mi dostala do rúk kniha Broninie Ware Čo pred smrťou najviac ľutujeme. Zbežne som ju preletela a&nbsp; spomenula som si, ako som robila rozhovor s&nbsp; koučkou Renatou Kronowetterovou. Rozprávala o zaujímavom prieskume. Ľudí, ktorí sa dožili okolo sto rokov sa pýtali, čo by robili vo svojom živote inak, keby ho mohli prežiť ešte raz.&nbsp; Prvú vec, ktorú uviedli bolo, že by v&nbsp; živote viac riskovali a&nbsp; skúšali viac nových vecí. Nehrali by na istotu a&nbsp; nemali by strach zo zlyhania a&nbsp; kritiky ostatných. Snažili by sa využiť šance, ktoré im život prihral do cesty. Nerobili by si ani takú ťažkú hlavu z problémov, lebo aj tak sa väčšina z&nbsp; nich nakoniec vyriešila sama. A&nbsp; určite by sa už toľko neponáhľali. Venovali by čas premýšľaniu, aby vedeli, čo je pre nich naozaj dôležité. Keď sa totiž obzreli späť, zistili, že takmer všetko, čo urobili, od nich niekto chcel. Len žalostne málo z&nbsp; toho si naozaj želali oni sami.Spomenula som si aj na českú gynekologičku Helenu Máslovú, ktorá pracovala aj na oddelení paliatívnej liečby. Jej pacienti vo svojich&nbsp; posledných chvíľach nespomínali na pracovné úspechy, boli hrdí na svoje deti. Práve deti považovali za svoj najväčší úspech v živote.Hodnoty sa zmenili aj ženám, ktoré sa liečili na rakovinu prsníka, zrazu sa nebolo kam ponáhľať, už nemuselo byť doma všetko tip-top a&nbsp; len máloktorá z nich si spomenula na šéfa . Nechcete sa od nich čosi priučiť? Veď koľkokrát v&nbsp; živote ste si povedali: Keby som to vedela skôr, zachovala by som sa inak?

Muži sú iní ako ženy, ale to ste vedeli, však?

Podľa onkopsychologičky Andrei Križanovej sa hodnoty u&nbsp; ľudí chorých na rakovinu menia najmä podľa prognózy ochorenia. Záleží aj od toho, v akej životnej etape ochoreli a&nbsp; od ich osobnosti. ,,V paliatívnej liečbe pacienti bilancujú svoj život, spomínajú na rodinu a riešia najmä vzťahy, ktoré neboli harmonické.“ Záleží im na tom, aby všetko urovnali, kým je ešte čas. Nie vždy je to jednoduché alebo možné. Doktorka Križanová má však takú skúsenosť, že nie všetci ľutujú čas, ktorý strávili v&nbsp; práci. No a rozdiel je aj v&nbsp; tom, ako to prežívame my ženy a&nbsp; ako muži. Naše silnejšie polovičky sa skôr uzatvárajú do seba a menej komunikujú s okolím. Majú pocit, že to musia zvládnuť sami. Vlastne, muži celkovo menej vyjadrujú svoje pocity a&nbsp; držia si aj najbližších od tela. ,,A&nbsp; to je naozaj ťažké, keď človek so svojím strachom a obavami zostane sám," vysvetľuje psychologička. Dobrá komunikácia je tu na prvom mieste a&nbsp; to platí nielen pre chorých,ale aj pre zdravých. Rozprávajte sa, povedzte, aká je vaša predstava, ako to myslíte, ako ste pochopili ostatných.Aj vám práve napadol argument - na čo by som mu to hovorila, keď to aj tak neurobí? Tým mu však vezmete možnosť voľby povedať - áno, spravím to, bez problémov.

Poznanie, že sme tu len na chvíľu, môže človeka urobiť lepším. ,,Stretávam sa s&nbsp; tým často. Ak ste zraniteľný, citlivý, vnímate podstatné veci v&nbsp; živote. Týka sa to najmä vzťahov, ktoré sa v&nbsp; chorobe menia najviac. Vtedy zistíme, akých ľudí máme okolo seba. Niekedy je to sklamanie, inokedy príjemné prekvapenie. Stretla som pacientku, ktorá až v&nbsp; chorobe zistila, aký starostlivý je jej manžel. A&nbsp; on jej konečne otvorene dokázal prejaviť svoje city. Keď sa uzdravila, ich vzťah bol ešte kvalitnejší,“ vysvetľuj odborníčka na dušu. Vyliečení pacienti nielen prehodnocujú svoj život a&nbsp; ciele, ale poznajú skutočnú lásku, priateľstvo a&nbsp; obetavosť. A&nbsp; to sú cenné informácie. Viac sa o&nbsp; seba starajú a&nbsp; doprajú si viac odpočinku. Prestávajú byť závislí od výkonu, ktorý pred tým považovali za najdôležitejší. Keď vyzdraviete, občas sa stane, že sa zasa začnete zaoberať maličkosťami. Váš bežný život sa opäť zrýchli a natoľko pohltí, že jednoducho zabudnete. ,,Tým, ktorí sa vrátia do starých koľají, odporúčam zastaviť a&nbsp; pripomenúť si obdobie, keď sa liečili. Stačí zatvoriť oči a&nbsp; precítiť, aké to bolo. Len byť viac v kontakte so sebou,“ tvrdí psychologička.

Bronnie Ware, autorka knihy Čo pred smrťou ľutujeme, pracovala ako opatrovateľka starých ľudí. S&nbsp; väčšinou z&nbsp; nich strávila skutočne veľa času a&nbsp; zostala s&nbsp; nimi až do posledného výdychu. Pozorovala ich a&nbsp; snažila sa im spríjemniť a&nbsp; uľahčiť posledné chvíle. Potom si sadla a spísala päť najčastejších vecí, ktoré si uvedomujeme, až keď nastane náš čas. Ktoré to sú? Že sme nemali odvahu žiť svoj život a nie život, ktorý od nás očakávali ostatní. Veľa času sme trávili v&nbsp; práci a&nbsp; nemali sme odvahu vyjadriť svoje pocity. A&nbsp; nakoniec, že sme neostali v kontakte so svojimi priateľmi a&nbsp; nedovolili si byť šťastnejší.Doktorka Križanová to vníma trošku inak. ,,Každý žije život tak ako vie, a&nbsp; treba to prijať. Nikto z&nbsp; nás nevie povedať, čo je správne, ide o&nbsp; to, ako to v&nbsp; danom okamihu cítime. Ale niekedy si aj ja pokladám otázku, čo keby mi zostávalo už len pár mesiacov života, robila by som niečo inak?“Aké sny by ste si chceli splniť? Čo by ste chceli vidieť? S&nbsp; kým by ste boli? Iné je však predstava, že máte odmeraný čas a&nbsp; iné skutočné prežívanie posledných mesiacov života. Keď vás nič nebolí, cítite sa fyzicky dobre premýšľate&nbsp; inak, ako keď vaše telo nemá energiu a&nbsp; je pripútané na lôžko. Nie všetci chorí si užívajú okruh blízkych. Niektorí chcú byť skôr sami. K&nbsp; túžbam a vzrušujúcim veciam inklinujú skôr vyliečení pacienti. ,,Pamätám si na muža, ktorý urobil v&nbsp; chorobe urobil radikálne rozhodnutie. Rozviedol sa s manželkou a vzal si milenku. Vraj sa o neho starala lepšie. Alebo pacient, ktorý si naplánoval zomieranie tak, aby sa rozlúčil s&nbsp; deťmi, manželkou, aj priateľmi. V&nbsp; posledný deň si dal všetkých zavolať a&nbsp; každému z&nbsp; nich venoval svoj čas. Mne poslal kvety, celý život s&nbsp; nimi obchodoval,“ spomína psychologička.Sama už nevie, či ju zmenila práca s&nbsp; onkologickými pacientmi, alebo neustála prítomnosť smrti. Váži si zdravie a zároveň si uvedomuje krehkosť ľudského tela. Návšteva psychológa je pre pacientov svetlá chvíľka počas hospitalizácie. A to jej pomáha prekonať ťažšie okamihy v&nbsp; nemocnici. Všetci zomrieme, to je isté, ale kým dýchame, máme možnosť zvoliť si, aký život dovtedy budeme žiť.

Pár dobrých rád od tých, ktorým život visel na vlásku

1. Nepredpokladajte! Ak niečo chcete, vyjadrite sa. Ostatní to možno veľmi radi urobia.

2. Buďte odvážne. Žite tak, ako chcete a&nbsp; nebojte sa prejaviť svoje pocity. Hovorte o tom, čo milujete.

3. Nezabudnite, že najúžasnejšie veci na svete sú tie, ktoré si môže dovoliť každý. Zážitky, humor, láska, pokoj, vychutnávanie jednoduchých vecí.

4. Oddychujte! Myslite viac na seba. Polovicu vecí, ktoré sú podľa vás dôležité, robiť vôbec nemusíte.

5. Nerobte zo seba otroka. Nezaoberajte sa príliš negatívami, nehľadajte v ľuďoch len chyby, snažte sa od nich niečo naučiť.

6. Neživte v&nbsp; sebe stres a&nbsp; neizolujte sa.

7. Žite pokojnejšie, pomalšie&nbsp; a&nbsp; s&nbsp; dôverou, že ste v&nbsp; bezpečí.

Čo by ste urobili inak? Po správe od lekára, že vám už nezostáva veľa času?

Výber pre vás

Čo by ste urobili inak? Po správe od lekára, že vám už nezostáva veľa času?

Súvisiace články

Čo je dôležitejšie ako láska k mužovi? Jeho kamaráti, tí vás musia schváliť, inak….

Už ho neľúbim, moja láska sa vyparila: Kde sa stala chyba a čo s tým?

Máte chuť na vtipnú romantiku? Toto je 18 tipov na filmy, ktoré si rozhodne zamilujete!

LÁSKA na prvý pohľad: Áno, existuje, no oplatí sa kvôli nej všetko hodiť za hlavu?

Výber pre vás