Danka Vilhanová

Pôvodne som si myslela, že projekt Čierne diery je len taký ošiaľ, na ktorom fičí „bratislavská bublina“. Ale keď sa o vaše farebné obrázky na e-shopoch začali biť aj ľudia trebárs v Lučenci, Košiciach alebo v Ružomberku, došlo mi, že sa z toho stal celoslovenský boom. Komu to vlastne napadlo?

Na začiatku sme v tom boli traja. Ja a moji kamaráti Andrej Sarvaš a Miro Beňák. V trojici sme cestovali po Slovensku a objavovali staré neznáme kúty a schátrané pamiatky. A keďže sa o nich vôbec nepísalo, nikto si ich nevšímal, povedali sme si, že to skúsime my. Že keď už na tie miesta cestujeme aj si ich fotíme, možno by to zaujímalo aj iných. Takto sme vytvorili prvú mapu a stále sme nečakali žiadny ohlas, brali sme to len ako koníčka. Až postupne sa to rozrástlo a dnes máme desaťtisíce fanúšikov. Samostatným fenoménom sa stali naše grafiky, na ktorých robíme s Michalom Tornyaiom.

Vaša trojka je&nbsp; z Bratislavy, Trnavy a Piešťan, no najradšej chodíte na južné a východné Slovensko. Sú práve tam tie najväčšie diery, aké ste u nás našli?

V časoch monarchie tu stáli priemyselné centrá, po ktorých zostali zabudnuté pamiatky. Navyše sme si povedali, že v Bratislave a okolí môžu o tejto téme písať aj iní, ale regióny nemajú toľko pozornosti. Asi sme aj trochu dobrodružní a bavia nás menej známe miesta. Špeciálne tie, ktoré boli kedysi slávne, ale dnes sa o ne nikto nezaujíma. Mestá, ktoré sa stali dedinami. Bohaté storočné továrne, ktoré sa stali ruinami. Na Gemeri aj na Spiši je takých kopa.

Veľa sa tu ťažilo, ale keď ťažba prestala byť zisková alebo dotovaná, bane, huty či fabriky doslúžili. Z niektorých sa stali sklady, iné začali chátrať. Domáci odtiaľ odišli za prácou, a tak sa niekoľkotisícové mestá zmenšili na dedinky a chatárske osady. Mnohé pamiatky zostali v pôvodnom stave, lebo neboli peniaze ani na to, aby ich niekto prestaval alebo zbúral. Niekedy sa tomu hovorí konzervácia chudobou a v tomto kúte Slovenska ich stojí dosť.

Pokračovanie článku na ďalšej strane.&nbsp;

Máte aj svojich favoritov na tie najkrajšie, ale skutočné čierne diery?

Tých je veľa, ale zabudnutú krásu skrýva trebárs huta Etelka v Nižnej Slanej neďaleko Revúcej, v ktorej sa kedysi tavila železná ruda. V Čučme stojí secesná vila Arthura Maurera, ktorý bol osobný lekár Andrássyovcov. Alebo Karlova Huta pri Vlachove pred Dobšinou. Všetko tieto miesta súvisia s Andrássyovcami, ktorí žili v Betliari. Do tunajšieho kaštieľa chodia tisíce turistov, ľudia ho poznajú, ale možno ani netušia, že šľachtickému rodu sa darilo aj vďaka týmto fabrikám a továrňam. A tie dnes chátrajú. Dopadli však lepšie ako mnohé pamiatky v Bratislave, ktoré síce boli chránené zákonom, no aj tak sa zbúrali.

Investori využili slabiny v zákonoch, keď sa spustil stavebný boom. Pred desiatimi rokmi zbúrali storočné budovy ako Gumon či Uhorská tabaková továreň. Aj známy developer dostal len pártisícovú pokutu za to, že zrovnal so zemou Kablo. Slávnu fabriku na káble zničil v čase, keď sa mala vyhlásiť za národnú kultúrnu pamiatku. Dnes tam stoja kancelárie Twin City. Na Mýtnej už nie je budova tabačky, ale byty a kancelárie. Aj z Cvernovky, čo je bývalá fabrika na výrobu nití, ktorá prežila vyše sto rokov, sa mohlo zachovať viac, ale rekonštruuje sa aspoň pradiareň. Samozrejme, netvrdím, že všetko staré treba zachovať, ale investori sa o to ani nesnažili. Veď v zahraničí sa historické objekty dajú pekne zrecyklovať. Aj preto sa Čierne diery snažia zmeniť pohľad na staré budovy, ktoré za ošarpanou omietkou a rozbitými oknami skrývajú zaujímavý príbeh.

Nie je to trošku depresívne, keď vidíte toľko schátraných ruín, ktoré kedysi zažívali slávu a dnes pripomínajú smetisko?

Môže to vyzerať depresívne, ak ste len pozorovateľ. Aj preto sme si povedali, že s tým skúsime niečo urobiť. Pomaly, postupne. Prispeli sme tisíckami eur rôznym združeniam na záchranu pamiatok a najnovšie sa sami pokúšame oživiť schátraný kaštieľ v Jelšave pri Revúcej. Kedysi v ňom žili slávne rody Coburgovcov a Koháryovcov. Prenajali sme si izby na treťom poschodí, kde chceme vytvoriť zážitkové ubytovanie pre turistov. Odtiaľ môžu objavovať samotný kaštieľ, ale aj pamiatky v okolí, o ktorých toľko píšeme. Aj združenie Gotická cesta čoraz viac sprevádza po stredovekých kostoloch v regióne. Od domácich ľudí dostávame dosť pozitívnej energie, tak hádam sa to podarí. Ako Čierne diery máme v hlave aj ďalšie podobné projekty.

Viac ako mapovanie starých ruín však Čierne diery preslávili originálne grafiky zabudnutých miest, na ktoré ľudia počas trhov dokázali stáť v rade od šiestej ráno. Aká bola cesta od zrúcaniny k farebným obrázkom na predaj?

Nápad vznikol náhodou a nikdy sme nečakali, že narastie do takých rozmerov. V roku 2015 sme chceli vytvoriť grafiky alebo plagáty niekoľkých schátraných pamiatok. Náš priateľ, grafický dizajnér Michal Tornyai, ktorého sme oslovili, nás vtedy odmietol, vraj nemá čas. Ale keď neskôr kúpil s kolegami starý tlačový stroj Riso, spomenul si na nás. Zabudnutá technológia sa hodila k zabudnutým pamiatkam. Risografická tlačiareň vyzerá ako kopírka, ale tlačí sójovými alebo ryžovými farbami cez matricu z banánových šupiek. Znie to trochu exoticky aj výsledok je taký, má žiarivé farby. Riso robí nepredvídateľné chyby, ale to je na ňom zaujímavé, pretože každý kus papiera je v niečom originálny. Grafiky s nami tvoria šikovní slovenskí umelci a ľuďom sa začali páčiť.

Ale asi ste nečakali taký záujem, až ošiaľ, však? Že keď dáte nový obrázok do ponuky na e-shope, do hodiny sú vypredané?

Keď dnes dáme do predaja dvesto grafík, vydržia tam najviac desať minút. Neviem, či našťastie alebo bohužiaľ. Už sa stalo, že si ich naraz chcelo kúpiť desaťtisíc fanúšikov, a tak nám padol e-shop. Asi nikto by nečakal taký záujem. Zo začiatku sme sme tvorili série po päťdesiat kusov, no keď sme sa lepšie naučili zápasiť so starou tlačiarňou, nastavili sme hranicu dvesto kusov. A za ňu nejdeme. Už toto číslo je dosť vysoké a my nie sme typy, ktoré by podľahli tlaku trhu. Všetky predávame za rovnakých 25 eur, ale v dobročinných dražbách sa niektoré predali aj za štyri tisícky. Ľudia sa o ne začali viac zaujímať, keď sme ich ponorili do príbehov tých pamiatok. A od minulého roka už nechodíme na trhy, pretože tam na nás v rade čakalo od skorého rána aj dvetisíc ľudí. Je to ťažké, najmä keď viete, že polovici z nich sa nič neujde. V istom zmysle je to hurikán. Zodpovednosť. Preto stále skúšame nové veci. Najnovšie to asi budeme robiť tak, že sa neohlásene postavíme niekde na ulicu a grafiky si kúpia ľudia, ktorí nás náhodou stretnú&nbsp; a bude sa im páčiť naša tvorba.

Koľko obrázkov visí na stene vám?

Ja mám doma štyri, aj keď sme ich vytvorili skoro dvesto. Zimný prístav, Kablo, Nová doba a Stein. Podobne sú na tom kolegovia. Radi ich vytvárame, ale stačí, že ich máme v spoločnom archíve. Snažíme sa viesť aj našich fanúšikov k tomu, že nemusia mať všetky grafiky. Minimalizmus je fajn. Len zopár najaktívnejších zberateľov ich má asi sedemdesiat a niektorí si vymieňajú kus za kus.

Moja kamarátka ich má v byte asi dvadsať, až to pôsobí ako vaša súkromná galéria...

Áno, to je na projekte Čierne diery pekné, že niekto nás pozná vďaka príbehom opustených miest, iný vďaka grafikám. Vlastne sme sa so starými barabizňami infiltrovali do tisícok obývačiek, a to je celkom zábavná predstava. Z podceňovaných objektov sa stali populárne. Zo škaredých káčatiek je artefakt, ktorý chce mať každý doma.

Prečo tých vašich pekných obrázkov nechcete vyrábať viac? Ani vás predsa neteší, keď vám pri každom novom obrázku padne e-shop pod návalom objednávok…

Grafika je zberateľský predmet. Ak by sme ich vyrábali v tisíckach, stratili by zmysel. Ani by nás to nebavilo robiť, radi sa posúvame ďalej. Bola by to bezodná jama, veď keď sa teraz o dvesto kusov nového obrázka zaujíma desaťtisíc ľudí za desať minút, koľko ich máme vytvoriť?&nbsp;Taký dopyt sa nedá uspokojiť technikou, ktorú používame, ani to nepovažujeme za správne. Nezamestnávame čínske deti a zatiaľ sme si neprenajali ani športovú halu. Ale vážne, skôr sa ten záujem snažíme trošku tlmiť, no možno je to ako bumerang. Že nedostupnosť ešte viac láka ľudí. Čo s tým? Mohli by sme jedine skončiť, lenže to budú naše grafiky ešte vzácnejšie. Alebo začať robiť škaredé motívy.

Ozaj, ako si mám predstaviť vašu výrobu grafiky? Pretože tento rozhovor robíme vo vašom malom ateliéri, kde vidím aj „zázračný“ stroj risomat a ten skutočne vyzerá ako obyčajná kopírka spred dvadsiatich rokov…&nbsp;

Prvý starý stroj sme kúpili na internetovom bazári od pána, ktorý ho využíval na tlač kníh jednou farbou. Ďalšie farby sme museli zháňali z druhej ruky z Austrálie a zo Spojených štátov, pretože nové súčiastky sa už nevyrábajú. Riso je technológia z 80. rokov z Japonska a nebola vytvorená&nbsp; na kreatívnu tlač, ale rôzni umelci a dizajnéri si zamilovali, že je nedokonalá, ekologická aj lacnejšia. Funguje to tak, že keď ideme vyrábať trebárs trojfarebnú grafiku, vezmeme balík papiera a vytlačíme ako prvú, čo ja viem, žltú. Časť papierov sa pri tom pokazí. Potom každý kus vložíme do stroja opäť, vytlačíme napríklad ružovú, lenže znovu sa niektoré papiere pokazia, pretože dve farby nesadli k sebe presne. Takto vznikajú odchýlky alebo iné chyby. Riso ponúka veľa možností, ale vyrába aj veľa nepodarkov, ktoré sa snažíme recyklovať. Doteraz sme vytvorili 189 druhov grafík a pribudnú aj ďalšie. Vytvárajú ich známe mená zo sveta ilustrácie, maľby, dizajnu a hľadáme aj nové tváre medzi študentmi. Snažíme sa to udržať na osobných vzťahoch, nechceme z toho manufaktúru.

Za každou schátranou alebo aj zničenou pamiatkou je nejaký silný príbeh, ktorý spisujete na sociálne siete a dali ste ich dokopy aj v knihe Čierne diery. Máte nejaké svoje best of?

Zaujímavé sú najmä ľudské príbehy, napríklad o storočnej Jasenskej kaskáde v Nízkych Tatrách. Keď počas vojny nad vodnou elektrárňou krúžili vojenské lietadlá a zhadzovali parašutistov a zásoby, bývala v areáli aj Božena. Dcéra strojníka. Vtedy bola elektráreň strategickým miestom a rodiny, ktoré tu žili, u seba schovávali partizánov, varili im, Božena dokonca rozstrihala svadobnú výbavu a robila z nej obväzy pre zranených. Lenže potom to zistili Nemci, ktorí okolie elektrárne zamínovali. Boženu zobralo gestapo a jej od hrôzy sčernel prameň blond vlasov. Mladý nemecký veliteľ ju presviedčal – pomáhali ste partizánom, ale hovoríte po nemecky, viete písať na stroji, môžete so mnou odísť. Ona to odmietla. Keď Nemci na ústupe rozstrieľali potrubie vodnej elektrárne, gejzír vody vraj striekal do výšky 30 metrov. Jeden z vojenských padákov si odložila a po vojne si z neho ušila svadobné šaty. Príbeh Boženy Palackovej sa tak spája s príbehom vodnej elektrárne v Jasenej doline. Aj keď je to významná technická pamiatka, na Slovensku ju skoro nikto nepozná.

O ničom takom som netušila. Ešteže tu máme Čierne diery, ktoré o nich ľuďom hovoria, píšu a pripomínajú…

My sa to snažíme robiť tak, aby v príbehoch nebol žiadny nános národniarstva. Veď kopa pamiatok, o ktorých píšeme, má súvislosť s maďarskými susedmi alebo mali možno židovských majiteľov. Nepozeráme sa na ne cez patetickú lásku k Slovensku, skôr je to o úcte k našim dejinám a k okoliu. Netvárime sa, že sme niekto viac, ani sa nad nikoho nevyvyšujeme, to určite nie, skôr by sme chceli medzi ľuďmi šíriť, aké neobjavené a vzácne miesta sa u nás skrývajú. Taký prirodzený vzťah ku krajine, kde sme doma, nie je na škodu.

Chalan z čiernej diery: Za (ne)obyčajnými farebnými obrázkami sa skrýva veľký príbeh

Výber pre vás

Chalan z čiernej diery: Za (ne)obyčajnými farebnými obrázkami sa skrýva veľký príbeh

Súvisiace články

Ostrovy či jazerá v tvare srdca? Toto je 10 najromantickejších prírodných úkazov na svete

Na tento výlet nezabudnete: Bude jeden z najlacnejších, aký ste kedy zažili!

Spoločná kasa, áno či nie? Pozor, rozhádalo to už veľa manželstiev

Toto je môj hood: Ktoré slovenské mestá milujú naše celebrity?

Eva sa musela zmieriť s tým, že jej dcéra je iná ako ostatní. Ako odhalíte autizmus u detí?

Výber pre vás