Každú chvíľu sa môžu otvoriť masívne, drevené dvojkrídlové dvere. Za nimi sedí človek, ktorý rozhodne o tom, či bude mať na hypotéku alebo pôjde predávať koláče do kaviarne. Koláče sú fajn, celý gastrobiznis v jej krajine už menej. Vlastne úplne na hovno. Nezarobí si v ňom pomaly ani na slanú vodu, ako by povedala jej mama. Musí získať tento džob, inak… Ani nevie, čo inak. Nemá plán B. Nesmie na to myslieť! Zachovať pokoj, nádych – výdych. Ako to písali v múdrej knihe? Nechaj plynúť. Napíše autorovi, pošle mu svoje číslo účtu a nechá plynúť. Jasné, rozumie princípu. Prežije. Sťahovať sa do do spoločného bytu a ráno potom upratovať po cudzích ľuďoch hajzeľ – stačilo posledné tri roky. V absolútnom tichu počuje každé svoje prehltnutie slín. Búšenie srdca musia počuť aj v kancelárii, do ktorej by ju mali čochvíľa zavolať. Zhlboka sa nadýchla a prerušovane vydýchla. Obomkla pravou rukou prsty na ľavej a zovrela. Snaží sa stlmiť triašku, aj keď vie, že zbytočne. Kým nebude mať za tým, nič nepomôže. Oprela sa dozadu o stenu a mierne uvoľnila napätie v chrbte. Dvihla oči a prvý raz, odkedy prišla, sa pozorne obzrela okolo seba. Chodba nie je až taka sterilná, ako sa jej javilo. Na stenách viseli veľké obrazy, vážne monumentálne diela. Hýrili bláznivými farbami, miešali sa medzi sebou, prelínali jedna do druhej, niekde splývali do harmónie, na inom mieste tvorili podľa nej totálny nesúlad. Autor sa poriadne vybláznil, použil asi všetky odtiene, ktoré dokázal kúpiť aj namiešať. Sedela na dlhej chodbe, čakala, kým ju zavolajú dovnútra kancelárie číslo 66. Privrela oči a vidí maliara, ako stojí nad plátnom. Takéto megarozmery určite maľuje na zemi.

Miluje galérie. Galeristi sú pre ňu vzácna sorta intelektuálnych indivíduí. Vyzerajú inak. Hovoria inak. Ponorení vo svete farieb, obrazov, sôch a peňazí. Mnohí s perfektným nosom na to, čo sa oplatí kúpiť, vystaviť. Jej kamarát architekt obchádza galérie maličké, väčšie aj tie úplne naj. Občas ide s ním. Stále sa nevyzná, ale už nepozerá na obraz iba podľa farebného spektra. Nikdy by si nekúpila dielo odporúčané deviatimi galeristami z desiatich, keby sa pred ním nemala chuť posadiť na zadok a zízať. S impresionistami dokáže zabudnúť na čas, občas aj sama na seba. Pred rokom v lete objavila maličkú galériu v jednom starom, zastrčenom dvore pod Hradom. Vracala sa z prechádzky, sedel na takom malom drevenom šamrlíku, fajčil cigaru a pekne sa na ňu usmial. „Mračíte sa,“ zahlásíl jej smerom a potiahol si. Majiteľ sa vyznal. Nie iba v umení. Čítal ľudí. Asi aj preto sa mu darilo, presne vedel, čo komu povedať, čo ponúknuť. „Fakt? Nechcem mať vrásky,“ odvrkla a chcela pokračovať ďalej. Vstal, dvomi dlhými krokmi bol pri nej a jemne sa jej dotkol ruky. „Poďte na pohárik vína, nebojte sa ma, iba tu na ulici si pripijeme, a keď budete chcieť, môžete mi porozprávať, čo vám robí vrásky na čele.“

Pokračovanie na ďalšej strane.