1. deň

Majka je z dedinky pri Poprade, je to tak hodinka autobusom, a v Bratislave nebola po prvý raz. Začiatkom septembra jej cesta z vlakovej stanice smerovala priamo na fakultu informatiky Slovenskej technickej univerzity. „Tešila som sa viac, ako som sa bála.“ Od rodičov dostala 70 eur a radu, že sa treba zaradiť do radu a ísť s davom. Sestry, čo už na výške študujú, dodali: Nájdi v škole na dverách svoje meno, postav sa a čakaj. „Tak som zvládla prvý deň v škole.“ A potom sa dozvedela, že jej naozaj ten internát nepridelili. „Koncom leta mi zo školy napísali, že internát mi nepridelili, ale že ešte budú nejaké miesta. Kamaráti má upokojovali, že neexistuje, aby som ja nedostala izbu. Chcelo sa mi veriť im. Až keď som začala chodiť do školy naostro, až vtedy ma prepadla panika, že nemám kde bývať!“

Tak a kde teraz budem bývať?Táto dilema trápi nejednu vysokoškoláčku.
Tak a kde teraz budem bývať?Táto dilema trápi nejednu vysokoškoláčku.
Zdroj: Shutterstock

1. týždeň

Najskôr spala u mníšok v kláštore, vybavila jej to teta. „Hľadanie nocľahu, to bol príšerný stres. Keď som videla ceny privátov, od 150 do 230 euro za izbu, jeden deň som len preplakala. Nenašla som nič. Musela som sa vrátiť domov. V jednej chvíli som stála s kufrom v strede ulice a nevedela, kam sa pohnúť. Povedala som si, že kašlem na celú školu, vraciam sa domov, pôjdem na úrad práce a na podporu.“ Krátkodobý podnájom u známej v dedinke pri Bratislave jej napokon pomohol nájsť frajer jej sestry. „Internát stojí okolo 60 euro, ideálne, ale povedali mi, že najskôr v januári. Ak nepoznáte ľudí, nedostanete sa doňho ani načierno. Ja tu nepoznám nikoho. Samozrejme som sa pýtala spolužiačok, či sa u nich nenájde miesto, ale všetky sa tvárili, že nie.“ A historky chlapcov, ktorí hľadali použiteľný podnájom a parťákov, aby ho utiahli, ju tiež nenaplnili optimizmom. Jeden z nich hovoril, ako žijú natlačení šiesti v trojizbovom byte. Úsporné opatrenia majiteľa sú šialené. V záchode strčené zaváraninové poháre plné vody, aby sa toľko nenapúšťalo vody pri splachovaní. V kúpeľni chýba zrkadlo, aby sa tam dlho nezdržiavali a šetrili svetlo. Rýchlovarná kanvica zakázaná. Rovnako ako všetky elektronické pristroje. Na stenách nápisy: ŠETRI ELEKTRIKU! ZHASÍNAJ NA WC! NEDUPAŤ! NEPÚŠŤAJ RADIATOR! ZÁKAZ RÁDIA! TELEVÍZOR IBA ZA PRÍPLATOK 20 eur/mes. Platili za to tri stovky mesačne.

2. týždeň

„Zrazu to bol život zo dňa na deň. Žiadne plánovanie. Myslím, že až druhý týždeň som začala vnímať mesto. Dovtedy to bolo len o škole a o bývaní. Na cestovanie som bola pripravená. Trvá dlhšie, kým sa zorientujete. Ešte sa mi nepodarilo zablúdiť, ale čakám, že to príde a som pripravená nezačať zmätkovať, keď nastúpim a zistím, že električka ide opačným smerom.A tiež treba nabehnúť na istú rýchlosť a zrýchliť reakcie. Prišla som z dediny, tam je ticho, ste veľa sami. Tu je zrazu okolo mňa kopa ľudí, všetci sa niekde ponáhľajú, majú výraz štvaných zvierat.“ Či už počula výraz „cépečkárka“? „Áno,“ usmeje sa Majka nad skratkou CP (CezPoľní) ako Bratislavčania s obľubou pomenúvajú tých zvonku. Ale ona sa za to, že sa narodila na východnom Slovensku, vôbec nehanbí. Nakoniec, aj tak by ju prezradil prízvuk.V škole je to zatiaľ najmä o škole, ale začínajú sa rysovať aj nejaké aktivity pomimo. „Rozmýšľam, že sa dám na divadený krúžok, je to niečo celkom iné, čím som žila doteraz. Fascinuje ma, že je tu také množstvo nových ľudí, ktorých môžem spoznávať. Aj keď, zabavím sa aj sama. Rada kreslím, už som rozmýšľala, že si pôjdem kresliť do Starého mesta. Rada sa tam prechádzam.“

Odísť od rodičov  a starať sa zrazu sama o seba je pre mladých ľudí ťažká skúška.
Odísť od rodičov a starať sa zrazu sama o seba je pre mladých ľudí ťažká skúška.
Zdroj: Shutterstock

3. týždeň

„Konečne som pochopila, že tu lacnejšie nenakúpim, a ani si nesadnem do kaviarne na kávu. V Poprade to ide v pohode. Hocikde. Všade sú približne rovnaké ceny. Tu nie. Tam, keď som šla na bežný nákup na týždeň pre jednu osobu, zaplatila som desať eur. Tu zaplatím dvadsať, a to ani nič nekúpim. Rada by som vyrazila niekam, ale na zábavu mi tento mesiac nezvýšilo.“ Namiesto toho chodí akurát tak s vopred pripravenou desiatou do školy. „Rozhodne však nehladujem,“ usmeje sa. Sama si varí, ak má čas, a v študentskej jedálni to tiež nie je až také drahé. Majka chce požiadať o sociálne štipendium. „To je moja šanca ako prežiť, vybavenie však trvá dva mesiace a dovtedy mi musia pomôcť rodičia.“ Práca? „Neviem, zatiaľ si myslím, že popri škole by som to nestíhala. Spolužiaci čo sa minulý rok pokúšali takto fungovať, v škole skončili. Museli si vybrať - buď robota alebo škola. Firmy ťa chcú celého,“ hovorí svoj názor a dodáva, že v prípade núdze jej mestaznalejší odporúčali brigádovať ako stojaci hotdog pri fastfoode, čašníčka, opatrovateľka detí alebo rozdávačka letáčikov. Kým sa na toto neodhodlá, bude po peniaze cestovať domov. „Budem chodiť asi každý tretí týždeň. Závisí to aj od toho, kedy otec dostane výplatu. Mne nestačí, ako niektorým mojím spolužiakom, zavolať, aby mi rodičia doplnili účet, že som všetko minula. Čo keby mi poslali sms, že nemajú? Čo by som robila potom?“

 

Vrátim sa domov k rodičom alebo im dokážem, že sa o seba viem postarať?
Vrátim sa domov k rodičom alebo im dokážem, že sa o seba viem postarať?
Zdroj: Shutterstock


4. týždeň

„Asi sa nado mnou zľutovalo nebo, lebo žena, u ktorej som doteraz bývala mi našla u známeho dlhodobý podnájom. Izbu len za 100 euro mesačne! Prisahám, že jej prídem opatrovať deti, kedykoľvek bude potrebovať.“ Neľutujem, že som v Bratislave. Skúšam. Keď mi to pôjde, budem len rada. A keď našetrím vyrazím na diskotéku. Je tu toľko klubov, kam sa dá ísť,“ hovorí Majka, ktorá do toho padla naplno a mestský život ju už pohltil. Ešte si uloviť nejakého frajera, ideálne bohatého a domov sa viac nevráti. Jedine na návštevu. Lebo takto to vo „veľkom“ meste s mladými študentkami chodí veľmi často.