„Pamätám si na tú silnú novembrovú atmosféru, ktorú slovami nedokážem opísať. Bola to veľmi silná až intenzívna emócia, ktorá trvala niekoľko dní, a ja som vtedy mala pocit, že všade cítim porozumenie, ústretovosť a prajnosť. Vtedy zo všetkých vyžarovala silná človečina,“ hovorí o časoch spred tridsiatich rokov žena, ktorá vtedy stála v centre diania. Stala sa členkou tímu, ktorý organizoval výjazdy po celom Slovensku, ktorým vtedy hovorili spanilé jazdy. „Vystupovala som naozaj na provizórnych pódiách. Nezabudnem, ako som v treskúcej zime napríklad v Trenčíne mala prejav na vlečke traktora. Tou najväčšou motiváciou na naše spanilé jazdy bol pocit, že potrebujeme zmenu a že cesta späť už neexistuje. Že nie je normálne zostávať za ostnatým drôtom, lebo my tam nepatríme, a že potrebujeme žiť v slobodnom svete. U mňa tú potrebu zmeny nevyvolal len 17. november, cítila som to už dávno predtým. Jednoducho som vedela, že v tej klietke sa nedá žiť donekonečna,“ tvrdí Iveta Radičová, ktorá sa v rozhovore pre novú  EMMU zamyslela aj nad tým, prečo vedenie bývalého režimu proti ľuďom na námestiach nezasiahlo. Policajti aj armáda totiž vtedy boli pripravení na zásah.

Bývalá premiérka a skúsená sociologička si myslí, že komunizmus musel padnúť, že život v klietke bol neudržateľný
Bývalá premiérka a skúsená sociologička si myslí, že komunizmus musel padnúť, že život v klietke bol neudržateľný
Zdroj: Lukáš Kimlička

Prečo bola revolúcia nežná?

„Komunisti nemali jedinú zámienku, aby mohli použiť tvrdú silu. Keď sa pozrieme späť, musíme si uvedomiť, čo sa vtedy dialo v Európe. Padol Berlínsky múr, všetkým bolo jasné, že režim kolabuje, že nemá šancu udržať sa. Československo bolo jednou z posledných krajín, kde sa revolúcia udiala a vedela to aj vtedajšia vláda. Takže začali rýchlo rozmýšľať, ako sa situácii prispôsobiť, a celkom sa im to darilo. Zrazu vznikali ľavicové strany, kde mnohí pokračovali vo svojej politickej kariére. Bolo to prevracanie kabátov v priamom prenose.“ Dodnes si vraj pamätá, že kráčala na katedru sociológie, kde vtedy pracovala, a zrazu si všimla, že prvá, ktorá zmenila tabuľky na dverách, bola katedra marxizmu a leninizmu. Doslova z večera do rána sa z nej stala katedra politológie.

Vystupovala som naozaj na provizórnych pódiách. Nezabudnem, ako som v treskúcej zime napríklad v Trenčíne mala prejav na vlečke traktora. Tou najväčšou motiváciou na naše spanilé jazdy bol pocit, že potrebujeme zmenu a že cesta späť už neexistuje.
Iveta Radičová

„Už vtedy to bol pre mňa trošku šok,“ hovorí o časoch tesne po 17. novembri, no aj tak si myslí, že zmena režimu krajine prospela. „Pravda je taká, že Československo pred rokom 1989 patrilo k najmenej rozvinutým krajinám sveta, len sme si to neuvedomovali, pretože sme žili za ostnatým drôtom. Fungoval tu síce zbrojársky priemysel, lenže Sovietsky zväz bol na kolenách, za tovar nám neplatil, iných odberateľov sme nemali a táto situácia nebola udržateľná. A dnes? Patríme medzi 25 percent najvyspelejších krajín sveta a už to, že sa neporovnávame s chudobnými, ale s tou špičkou, je obrovský posun. A že tu máme neporiadok? Korupciu a nefunkčné inštitúcie? Tak s tým niečo urobme. My predsa dávame politikom moc, čiže nehovorme, ja nič, ja muzikant. Tak sme sa mohli tváriť, keď sme nemali volebné právo. Načo potom bolo mrznutie na námestiach v novembri 1989?“