Obrovská záhrada plná kvetov, stromov, pobehujúcich mačiek a&nbsp;sliepok. Po zemi sú rozložené obrazy, na ktorých slnko vysúša farbu. Ďalšie visia na šnúrach ako čerstvo vyprané plachty. Počas rozhovoru nás maliar Andrej Dúbravský nechal nahliadnuť do svojho ateliéru aj procesu tvorby, jeho ekologického a spoločenského aktivizmu a sčasti aj do súkromného života.

Andrej, písali sme si a dohadovali tento rozhovor, keď si bol vo vlaku na ceste do Švajčiarska. Nebolo pohodlnejšie letieť?

Prepočítavam svoje výlety na sudy s ropou, ktoré môžem ušetriť, ak budem cestovať ekologickejšie. Dosť to riešim v hlave, i keď by som, samozrejme, mohol aj viac. Vo svojej záhrade sa snažím vytvoriť oázu pre hmyz, vysádzam trvalky, sadím veľa stromov, zamýšľam sa nad klimatickou krízou, kolapsom ekosystémov a robím o tom aj výstavy. Niekedy to vidieť jednoznačnejšie, inokedy viac podprahovo. Nechcem byť pokrytec, veď aj to umenie sa predáva všade po svete a treba ho nejako prevážať. A ľudia, čo ho kupujú, sú väčšinou práve tí s najväčšou uhlíkovou stopou. Aj ja lietam, žiaľ, každý rok, no snažím sa skrátka neletieť, keď vyslovene nemusím. Vlakom som tam bol za sedem hodín, aj keď lístok ma stál viac, než by som zaplatil za letenku. A až na to, že si tam nejaký chalan celú cestu púšťal bez slúchadiel videá na TikToku, to bolo veľmi fajn.

<a rel="noopener" href="https://emma.pluska.sk/gal/svetova/maliar-andrej-dubravsky-prezradil-kolko-stoja-jeho-obrazy-co-vravi-nazory-kritikov" target="_blank">Viac Andrejových diel si pozrite vo fotogalérii TU...</a>

Vystavoval si rôzne po svete. Je náročné pre slovenského umelca dostať svoje diela do zahraničných galérií?

Keď som začínal ako mladý dvadsiatnik tvoriť, umelci, ktorí žili mimo, mali len malú šancu zarezonovať v zahraničí. Teraz je to vďaka Instagramu oveľa jednoduchšie. Ja som ani nedúfal v to, že budem môcť žiť na Slovensku v malej obci a vystavovať v cudzine. V mojich začiatkoch fičali blogy o umení. Aj vďaka takémuto blogu ma prišiel navštíviť v roku 2014 do môjho ateliéru v New Yorku jeden nemecký galerista a ponúkol mi samostatnú výstavu v Berlíne, s tou galériou spolupracujem dodnes. To boli pre mňa asi dvere do sveta.

Všímaš si na vernisážach reakcie ľudí na tvoje diela? Pozoruješ, ako sa tvária či na ako dlho sa pristavia pri jednotlivých obrazoch?

Určite. Vždy, keď mám pred otvorením výstavy, je to pre mňa stres, aj keď je už všetko hotové a nainštalované. Nedávno som analyzoval, prečo to tak prežívam, veď to nie je môj koncert, ja už mám odmaľované. Som v napätí možno práve preto, že som zvedavý na tie reakcie, či si ľudia fotia moje diela na mobily alebo seba pred obrazmi. A keď fotia, tak si vravím, že sa im to asi páči. Diváci dávajú mojej práci zmysel. Bez nich by som totiž mohol ísť iba tak vyprážať langoše. Ale keď to dá niekto na sociálne siete, je to merateľný ohlas. Nikto by tam predsa nedával umenie, ktoré ho nezaujíma alebo sa mu nepáči.

POKRAČOVANIE ROZHOVORU NA ĎALŠEJ STRANE...

Veľa umelcov sa zameriava na odbornú verejnosť a vravia, že netvoria umenie pre laikov, ktorí ho ani tak nevedia oceniť. Pri tebe mám však pocit, že vieš osloviť širšie publikum.

Je to pre mňa dôležité a snažím sa výstavy robiť tak, aby mali vau efekt aj pre laickejšieho diváka. Vždy sa tam snažím pridať niečo vzrušujúce, čo zaujme na prvý pohľad, a sprostredkovať divákom intenzívny zážitok, ktorý ich hneď vtiahne. Pretože až keď získaš ich pozornosť, môžeš im zvestovať ďalšie posolstvá a využiť to na takzvané „vznešenejšie ciele“. Od prvej výstavy myslím na úplné detaily. Pamätám sa, že som točil videá o tom, ako sa dostanú do galérie, na ktorú električku majú nasadnúť, lebo ľudia sú vyťažení, majú svoje problémy, a tak im chcem cestu k umeniu čo najviac uľahčiť. Zároveň by som nemaľoval nejaké nezmysly, lebo by sa tak­zvaným laikom mohli viac páčiť. Skôr si myslím, že aj laik divák má vždy na viac a je pomerne chápavý.

Aké témy okrem spomínanej ekológie ešte vo svojich dielach riešiš?

V maľbe sa osveta a aktivizmus nedajú robiť len tak ľahko, ale môžeme ľudí robiť citlivejšími voči niektorým témam. Napríklad, keď uvidia na mojej výstave húsenice, tak sa im to potom naživo nespojí s niečím, čo je odporné a treba to postriekať a zašliapnuť, ale možno to v nich vzbudí kuriozitu, napríklad aký druh motýľa sa z nej asi vykľuje. Lebo čo môžeš ako umelec robiť? Jedine ovplyvňovať k citlivosti. V máji som mal výstavu v Ríme, volala sa Alica a bola o mojej mačke, ktorá sa stratila. Bola to monotematická výstava o našom vzťahu, poväčšine autoportréty mňa s ňou. V Berlíne som mal v apríli zase veľkú výstavu Anxiety of subimago.

Čo je, prosím ťa, subimago?

Všetci sa ma na to pýtajú. (Smiech.) Poznáš podenku? Ten hmyz, čo žije len jeden deň? Podenky žijú v rieke niekoľko rokov, potom sa na deň vyroja z vody, lietajú, majú sex, nakladú vajíčka a umrú. A kým nymfa je názov pre larvu a imago je dospelý jedinec, tak subimago je zaujímavý medzistupeň, keď je už skoro dospelá, ale ešte nie celkom. A to je trochu aj môj životný pocit, že som také subimago. A čo sledujem ľudí v mojom veku, tak to majú podobne. Z toho stavu neraz pramenia rôzne úzkosti a presne o týchto pocitoch boli podprahovo tie obrazy. Moje námety sa však, samozrejme, rokmi menili. Keď som bol mladší, riešil som v tvorbe oveľa viac sex. V dvadsiatke bolo pre mňa všetko nové, randenie so staršími mužmi alebo nejaký výlet do Viedne, byť objektom záujmu a zároveň si to užívať. Vtedy som mal potrebu to riešiť a maľovať. Jasné, občas som aj nejaký ten lesík namaľoval, lebo som doň chodil, aj som tam mal sex s tými staršími mužmi. (Smiech.) Ale teraz ma skrátka zaujímajú viac iné veci.

Nakoľko ťa v tvorbe ovplyvňujú názory druhých ľudí? Či už z tvojho blízkeho okolia, alebo od kritikov.

Umelci väčšinou hovoria, že sú totálne autonómni a do ateliéru si nepúšťajú cudzie názory. Ale to je podľa mňa úplná hlúposť. Tie názory umelca veľmi formujú. Nemám pocit, že robím v tvorbe nejaké kompromisy, ale keď ťa niekto chváli, tak neprídeš do ateliéru a nezačneš robiť zrazu niečo úplne iné a inak. No keď mám pocit, že už ma daná téma nebaví, tak ju nerobím, aj keď je po nej dopyt. Veľmi si však vážim názory svojho frajera (režisér Peter Bebjak, sú spolu dvanásť rokov, pozn. red.) Máme podobný vkus, stále chodíme na nejaké výstavy a je pre mňa veľmi cenné mať niekoho blízkeho, s kým sa viem porozprávať o umení. Keď pred ním napríklad rozložím päť obrazov včiel, tak sa vieme baviť o tom, prečo je tento o niečo lepší ako ten druhý, tretí...

Mal si od začiatku podporu na tejto umeleckej ceste aj v rodine? Veľa rodičov totiž, aj keď vidí u dieťaťa talent, predsa len ho tlačí do niečoho, čo ho, takpovediac, lepšie uživí.

Strašne mi je ľúto, keď počujem takéto prípady. Tým deťom môžu zničiť život. Ale rovnako si za to môžu tie decká samy, lebo keď sa rozhoduješ, čo budeš študovať na vysokej škole, tak už si dospelý človek a nemusíš predsa nasledovať ich rady. Obaja moji rodičia robia niečo iné, než vyštudovali, čiže mne vraveli, nech si študujem to, čo ma baví. Najmä mama mi bola super nápomocná, pomáhala mi prevážať diela, venovala mi veľa času, energie aj trpezlivosti. Keď som robil sochy z polystyrénu v detskej izbe, to si nevieš predstaviť, ako náš byt vyzeral. Všetko bolo od farby – kúpeľňa, vypínače... Keď som sprejoval alebo som si kúpil syntetické farby a všade to smrdelo. Jej podpora bola pre mňa veľmi dôležitá.

Aj by som sa opýtala, odkiaľ čerpáš inšpiráciu, ale potom sa rozhliadnem po tvojej záhrade, kde práve sedíme, a je mi to jasné. Prečo si sa však usídlil práve v Rastislaviciach?

Moja babka žila v Poľnom Kesove, čo je dedina hneď vedľa. Je tam inak super akvapark, kde som sa naučil plávať. Babka bola spolu s mamou veľmi dôležitá osoba v mojom živote. Ony a toto prostredie ma dosť formovali. Chodieval som k nej na víkendy a na prázdniny. Mala dom, sliepky, chodievali sme zbierať byliny a huby. Hubačka je dodnes moje najväčšie hobby. Chcel som sa prinavrátiť do tohto regiónu, ktorý som dôverne poznal, tak som si tu pred ôsmimi rokmi kúpil „letné sídlo“. Trvalo mi celkom dlho, kým som sa naučil ako-tak udržiavať domácnosť a záhrada mi stále dáva zabrať. Našťastie, každú jar ti dá novú šancu začať takmer odznova, všetko sa v nej mení a rastie. Čiže ak som pred piatimi rokmi zle ostrihal ovocný strom, dnes už je to opravené. Jedine dom sa sám neopraví ani neuprace, žiaľ.

Pracuje sa ti tu asi dobre, však?

Áno, aj keď občas je ťažké plne sa sústrediť, keď robím z domu. Začnem maľovať a do toho mi doperie práčka, potom musím ísť do obchodu, navariť, sliepkam dať vodu, potom zistím, že majú špinavý kurín a treba ho vyčistiť... Už päť rokov sa tu snažím postaviť poriadny ateliér, lebo zatiaľ maľujem hlavne vonku. Aj diela, ktoré tu vznikajú, sú iné. Neraz mi po nich kohúty a mačky pobehajú, majú taký iný kontext. Tie úplne čisté a veľké diela by som tu nemaľoval. V ateliéri v Bratislave ma rozptyľuje menej vecí a som tam asi aj viac produktívny počas zimných mesiacov.

Podarí sa ti niekedy namaľovať obraz na jeden šup?

Nosím prsteň, ktorý mi meria fyzickú aktivitu, tep, dych, spánok, a ráno mi vždy príde do aplikácie štatistika. Keďže maľujem hlavne večer a v noci, tak ma ten prsteň posiela do postele a ja s ním bojujem, že ešte nie, ešte jeden obraz. Namaľovať dobrý obraz mi niekedy trvá hodinu a zlý aj týždeň. Väčšinou čím rýchlejšie to je, tým je to v mojom prípade lepšie. Moja technika je akrylová farba na surovom bavlnenom plátne, čo si môžete predstaviť ako maľovanie vodovkami na papier. Je to ľahký náter a dobré obrazy často vzniknú práve na jeden šup. Ale, samozrejme, že to mám dopredu premyslené, farby namiešané, tému som si už natrénoval na iných obrazoch alebo si dokonca spravím skicu v počítači. Nie je to také spontánne, preto to môže byť niekedy rýchle. Som ako atlét, ktorý dlho trénuje a potom dá ten jeden skok.

Veľa ľudí si myslí, že umenie je extrémne drahé a nikdy si ho nebudú môcť dovoliť. V akej cenovej kategórii sa pohybujú tvoje obrazy. Prezradíš to?

Cena tých väčších sa vypočíta podľa koeficientu, ktorý je rovnaký všade na svete. Zrátaš si výšku obrazu a jeho šírku v centimetroch a vynásobíš číslom 44. To je koeficient, ktorý si určíš so všetkými galériami na svete, aby bola cena všade rovnaká. Zberatelia sú globálni, takže ak si profesionálny umelec, nemôžeš si hádzať ceny len tak od oka, lebo by sa mohli cítiť oklamaní. Nemôžeš jednému predať obraz za dvetisíc a druhému za desaťtisíc. Môžem sa iba rozhodnúť, že mu nič nepredám, keď je to napríklad nejaký politik s názormi, ktoré sú pre mňa problematické. Ale keďže s tým umením obchodujú aj galérie, nemám na to úplne dosah. Ale určite sú ľudia, s ktorými by som mal problém a ktorým by som doslova nič nepredal. Diela na papieri, napríklad kresby alebo grafiky, sú však oveľa dostupnejšie ako maľby na plátne.

Máš doma diela aj iných umelcov? Si zberateľ?

Zbieram, vymieňam aj kupujem. Mám ich veľa. Naposledy som si kúpil obraz Erika Bindera z jeho poslednej výstavy, ktorú stihol otvoriť pred svojou smrťou. Dlho sme si plánovali obrazy vymeniť, ale, žiaľ, nestihli sme to. Tak som si ho proste kúpil. Je to asi najväčší obraz, čo mám. Má vyše dvoch metrov. V spálni mám obraz od Juliany Mrvovej, robí mi radosť každý deň, keď vstávam. Nejaké obrazy som nakúpil cez galérie, ale čím viac si cool, tým radšej s tebou iní umelci chcú diela vymeniť. Niektoré mi visia na stenách, iné mám v sklade a veľa aj od zahraničných umelcov mám v Bratislave u frajera. Lebo tu v dome, kde sú staré elektrické rozvody, sa bojím, že by raz mohli zhorieť.

Vzdávaš sa svojich obrazov ťažko? Sú nejaké, ktoré si vyslovene nechávaš pre seba a nechceš ich predať?

Vždy si vravím, že si nejaké odložím na dôchodok a potom ich vymením za vilu v Chorvátsku, no tie najlepšie vždy niekto kúpi. Ale nie je v tom nič sentimentálne. Veľmi sa teším, keď si obraz kúpi niekto na Slovenku, dá si ho na stenu a prípadne mi potom pošle fotku, že aha, tu sme s tvojím obrazom. Tá maľba je akýsi špión v ich domácnostiach. V poslednom čase ľudia kupujú moje obrazy ako darček, keď ich žena porodí dieťa. A potom je veľa zberateľov, najmä v zahraničí, ktorí zbierajú veľa a majú tie obrazy v skladoch. To je tiež v pohode, no nie je to pre mňa také roztomilé, ako keď má niekto ten obraz doma a žije s ním.

<a rel="noopener" href="https://emma.pluska.sk/gal/svetova/maliar-andrej-dubravsky-prezradil-kolko-stoja-jeho-obrazy-co-vravi-nazory-kritikov" target="_blank">VIAC ANDREJOVÝCH DIEL SI POZRITE VO FOTOGALÉRII TU...</a>

Maliar ANDREJ DÚBRAVSKÝ prezradil, koľko stoja jeho obrazy! A čo vraví na názory kritikov?

Výber pre vás

Maliar ANDREJ DÚBRAVSKÝ prezradil, koľko stoja jeho obrazy! A čo vraví na názory kritikov?

Súvisiace články

Známej slovenskej speváčke sa vrátila RAKOVINA: FOTO z nemocnice a jej slová vás rozcítia!

Petra a Lula tvoria pár v súkromí aj v práci:Robia netradičný biznis, TOTO ste určite nevedeli!

MÓDNA POLÍCIA: Víťazky Miss Slovensko predviedli svoje štíhle nohy v ultra mini sukniach!

Z najkrajšieho muža v Taliansku bude kňaz: Edoardo sa chystá vymeniť mólo za kostol!

Speváčka Billie Eilish prišla zo dňa na deň o stotisíc followerov. Naozaj kvôli tomuto?!

Výber pre vás