Fakty hneď na úvod. Akvabely začínajú v&nbsp;šiestich rokoch a&nbsp;takzvanými veteránkami sa stávajú už po dvadsiatke. Ako to bolo vo Veronikinom prípade? Pri pohľade na jej krásne vyšportované telo, tvár ako z&nbsp;titulných stránok a&nbsp;bezhraničný optimizmus v&nbsp;očiach máte pocit, že v&nbsp;tomto športe vymazala vekové hranice. „Ja som začala pomerne neskoro – v&nbsp;desiatich rokoch. Predtým som sa venovala ľudovým tancom. Mama zo mňa chcela mať tanečnicu z&nbsp;Lúčnice, ale osud to zariadil inak,“ spomína s&nbsp;úsmevom Veronika. Bývala v&nbsp;bratislavskej Dúbravke, kde kedysi IUVENTA bola sídlom viacerých krúžkov pre deti. A&nbsp;tam sa začal aj jej príbeh. „S&nbsp;kamarátkou sme sa chceli prihlásiť na nejaký krúžok. Vybrali sme si windsurfing a&nbsp;akvabely.“ Tušíte správne, časom zostali len akvabely.

„Obdivovala som na tréningoch staršie dievčatá, čo všetko vo vode dokážu. A&nbsp;presne to som chcela vedieť aj ja,“ hovorí o&nbsp;svojich začiatkoch. Ale nemyslite si, že stať sa akvabelou môže každá pekná tvárička. „Na najvyššej úrovni je dôležitá mentálna stránka, osobnostné črty a&nbsp;kvality, húževnatosť, vášeň, flexibilita a&nbsp;prispôsobivosť. U&nbsp;malých detí sú vítané základy gymnastiky, baletu a&nbsp;flexibilita,“ hovorí dnes už aj úspešná trénerka. „Talent je dôležitý, ale pravda je, že bez tvrdého tréningu sa na vrchol nedostanete,“ dodáva. Život športovca je jednoducho drina. A&nbsp;o&nbsp;tom vie svoje aj Veronika, ktorá musela pre tento šport obetovať veľmi veľa. Čo najviac? „Takmer všetok voľný čas. Dlhé tréningy a&nbsp;sústredenia cez prázdniny boli azda najhoršie. Asi každý športovec prechádza nejakou krízou, keď opäť musí nájsť silu bojovať, ale ja som bola celkom vytrvalá a&nbsp;vydržala som do dvadsiatich šiestich rokov.“

Jedlá želatína na vlasy ako beauty trik

A&nbsp;čo pri tomto športe „bolí“? „Cvičiť na kyslíkový dlh je náročné, ale je za tým veľa tréningových hodín s&nbsp;cvičeniami. Za mňa je asi najťažšie zvládať tie dlhé hodiny tréningov a&nbsp;studenú vodu v&nbsp;bazéne, čo je okolo 26 stupňov, kde musia akvabely vydržať tri až štyri hodiny. A&nbsp;štipec? Ten nie je nočnou morou akvabel, ale nevyhnutnou súčasťou. Morou je skôr predstava, že spadne počas zostavy. Pre tento prípad má každá akvabela ukrytý jeden náhradný štipec v&nbsp;plavkách,“ usmieva sa Veronika. Hoci sa bežnému smrteľníkovi môže zdať tento šport ľahký, opak je pravda. Bežný deň vrcholovej akvabely sa začína trojhodinovým tréningom vo vode od šiestej ráno, potom ide do školy a&nbsp;poobede má hodinový tréning na suchu a&nbsp;opäť tréning vo vode dve až tri hodiny. Pri sledovaní fascinujúceho predstavenia akvabel sa nedá nevšimnúť ich dokonalá vizáž aj samotný styling. A&nbsp;nás ako módny magazín to zaujímalo dvojnásobne. „Na súťažiach sa líčime samy alebo navzájom. Vo vode by to mal byť trochu výraznejší mejkap. Používajú sa mastné vodoodolné tiene či špirála a&nbsp;výrazný rúž. Plavky, čepce a&nbsp;čiapky na tréningy nám navrhuje bývalá olympionička Janka Labáthová. A&nbsp;trik, o&nbsp;ktorom neviete, je asi želatína na vlasoch, aby vo vode počas zostavy nespadli. Je to normálna jedlá želatína, ktorá sa uvarí v&nbsp;pomere 1 : 1 a&nbsp;štetkou nanesie na vlasy. A&nbsp;tá keď zaschne, je z&nbsp;toho poriadne lepidlo,“ odhaľuje Veronika beauty vychytávku akvabel. Nemáte za čo.

Dcéra pokračuje v&nbsp;jej šľapajach 

Slovensko dlho nepatrilo v&nbsp;synchronizovanom plávaní k&nbsp;svetovej špičke, no aj vďaka Veronike sa mapa úspechov začala rozširovať. „V&nbsp;súčasnosti slovenské synchronizované plávanie dosiahlo finálové umiestnenia na majstrovstvách sveta, máme medailu zo svetovej série, takže do špičky sa už dostávame. Jediné, čo nám chýba, je olympijská miestenka,“ pripomína Veronika, ktorej vrcholom však samotná olympiáda bola. „Za svoj najväčší úspech určite považujem práve olympijskú kvalifikáciu, keď sme sa v&nbsp;páre spolu s&nbsp;Katkou Benek Havlíkovou priamo kvalifikovali na OH v&nbsp;Aténach.“ Na tie aj dodnes spomína. „Olympijské hry a&nbsp;otvárací ceremoniál s&nbsp;najlepšími športovcami sveta. To bol pre mňa taký silný moment, na ktorý len tak nezabudnem. Vždy keď si spomeniem na to, ako sme vchádzali tunelom na hučiaci olympijský štadión, nabehne mi husia koža.“ Áno, olympiáda je snom každého športovca a&nbsp;Veronike sa to podarilo splniť.

„Na druhej strane, bolo to náročné obdobie s&nbsp;ťažkými sústredeniami, už sme toho mali ku koncu dosť. Po olympiáde som sa rozhodla ukončiť kariéru,“ priznáva. Na šport však nezanevrela a&nbsp;neskôr sa k&nbsp;súťaženiu vrátila na úrovni masters, kde sa jej podarilo získať v&nbsp;tíme aj v&nbsp;páre zlatú medailu na majstrovstvách sveta. A&nbsp;nielen to! Veronika má tri deti (je to vôbec možné pri jej postave?!) a&nbsp;celá jej rodina žije športom. „Syn Jakub hrá aktívne futbal, futsal, padel, v&nbsp;minulosti aj hokej. Najmladší Jonáš je lyžiar. A&nbsp;Žofia je akvabela, ktorá už cvičí lepšie ako ja. Takže máme celkom dobrý prehľad o&nbsp;športoviskách,“ vtipkuje. Pri Žofii, ktorú k&nbsp;tomuto športu priviedla, ešte zostaneme. „Trénovala som ju do jej dvanástich rokov, potom som ju posunula rovno do reprezentácie. Robila mi nervy,“ pokračuje so svojím povestným humorom Veronika, ktorej dcéra minulý rok obsadila úžasné 8.&nbsp;miesto na&nbsp;miesto na majstrovstvách sveta v&nbsp;Aténach. Ako sa to hovorí? Aká matka, taká Žofia?

Želatína vo vlasoch, štipec na nose a kyslíkový dlh: Toto sú "tajomstvá" života akvabel!

Výber pre vás