Láska je láska, když choděj kluci s&nbsp;klukama, holky s&nbsp;holkama... Spievala už v&nbsp;roku 1992 Lucie Bílá. Napriek tomu, že na tú dobu dosť pokrokový videoklip bol divákmi aj odbornou porotou vyhlásený za najlepší klip roka, istý čas ho v&nbsp;televízii zakázali a&nbsp;označili za zvrátený a&nbsp;neetický. A&nbsp;verili by ste, že až v&nbsp;spomínanom roku Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) vyradila homosexualitu z&nbsp;medzinárodnej klasifikácie chorôb? A&nbsp;tak sa zamýšľam, kam sme sa za tých tridsať rokov ako spoločnosť posunuli. A&nbsp;neprešľapujeme náhodou stále na tom istom mieste? Podobu romantickej lásky si totiž väčšina populácie u&nbsp;nás stále automaticky predstavuje v&nbsp;tradičnom zložení muž – žena. Lenže táto schéma už dávno nie je jediná. A&nbsp;vlastne nikdy ani nebola.

Mohla by som zaloviť v&nbsp;dávnej minulosti a&nbsp;spomínať tu Grékov, Rimanov či napoleonské Francúzsko, kde sa homosexualita považovala za niečo úplne bežné. Ale túto históriu už iste poznáte. Stále preto nechápem, kde sa to celé zaseklo, že ešte aj v&nbsp;dnešnej modernej dobe sa stále robia rozdiely medzi ľuďmi na poli lásky. Ako Československo sme náhodou kedysi patrili k&nbsp;celkom pokrokovým krajinám. Trestnosť homosexuálneho pohlavného styku medzi dospelými osobami sme zrušili ešte skôr ako Nemecko, Anglicko či Rakúsko. Jasné, že obdobie socializmu tejto komunite neprialo, no po registrovaných partnerstvách u&nbsp;nás LGBT+ ľudia volajú prakticky od začiatku vzniku samostatnej Slovenskej republiky a&nbsp;stále sa ich nedočkali. „O&nbsp;potrebe registrovaných partnerstiev hovorili aktivisti na Slovensku už v&nbsp;roku 1993. Je to dôležitá požiadavka, pretože zrovnoprávňuje lesbické a&nbsp;gejské páry pred zákonom, tak ako je to umožnené párom heterosexuálnym,“ hovorí pedagogička a&nbsp;výskumníčka Veronika Valkovičová, PhD., z&nbsp;Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v&nbsp;Bratislave.

Aj z&nbsp;dostupných prieskumov na túto tému môžeme ľahko nadobudnúť pocit, že v&nbsp;rámci zrovnoprávnenia LGBT+ spravíme na Slovensku jeden krok vpred a&nbsp;dva vzad. Rovnako to cíti aj Veronika Valkovičová: „Nie som si istá, či môžeme na Slovensku vôbec hovoriť o&nbsp;nejakom progrese. Na porovnanie, v&nbsp;roku 1996 podľa celonárodného prieskumu každý druhý Slovák a&nbsp;Slovenka nesúhlasili s&nbsp;tým, aby bolo párom rovnakého pohlavia umožnené žiť vo zväzku rovnocennom s&nbsp;manželstvom. Podľa prieskumu Eurobarometer z&nbsp;roku 2019 (čo je o&nbsp;23 rokov neskôr) s&nbsp;tým, že by bolo párom rovnakého pohlavia umožnené sa brať, nesúhlasí až 70 percent Slovákov a&nbsp;Sloveniek, čiže približne o&nbsp;20 percent viac.“ Pritom registrované partnerstvo je len taká light verzia manželstva a&nbsp;uľahčila by život nielen párom rovnakého pohlavia, ale aj heterosexuálnym dvojiciam.

V&nbsp;zahraničí je úplne bežné, že takéto partnerstvo uzatvára aj muž so ženou. Veď si len predstavte, že s&nbsp;niekým žijete v&nbsp;partnerstve desať rokov, no keď sa niečo stane, ani vás k&nbsp;nemu nepustia do nemocnice, lebo nie ste rodinný príslušník. Nemôžete vlastniť majetok v&nbsp;bezpodielovom spoluvlastníctve či hoci len prevziať za partnera obyčajnú doporučenú zásielku.

Keď sa v&nbsp;súvislosti s&nbsp;pármi rovnakého pohlavia začne hovoriť navyše o&nbsp;prípadných adopciách detí či ich výchove, názory verejnosti bývajú ešte rozpačitejšie. Pritom na Slovensku takto žije a&nbsp;vychováva deti v&nbsp;harmonických dúhových rodinách už množstvo párov rovnakého pohlavia. Adela a&nbsp;Maťa sú spolu už 16 rokov a&nbsp;v&nbsp;dedinke pri Bratislave spokojne žijú aj so svojimi dvoma malými dcérkami Zarou (5) a&nbsp;Stellou (2,5). „Rozhodnutie, že budeme mamy, prišlo úplne prirodzene, pretože sme mali desaťročný vzťah, ktorý je pripravený založiť si rodinu. Keď sme získali povolenie na stavbu domu, vedeli sme, že chceme, aby sa v&nbsp;ňom ozýval detský smiech,“ vraví Adela, ktorá obe dievčatká porodila po umelom oplodnení.

Ktorá z&nbsp;dvojice si tehotenstvo „odkrúti“, vraj bolo u&nbsp;nich od začiatku úplne jasné. „Genderové úlohy máme prirodzene rozdelené a&nbsp;aj prah bolesti mám jasne vyšší ja než Maťa,“ smeje sa Adela. Dcérkam sa obe naplno venujú, aj keď na oficiálnej materskej dovolenke je práve ich biologická matka. Dievčatká majú naozaj krásne a&nbsp;zábavné detstvo plné dobrodružstiev a&nbsp;zážitkov, o&nbsp;ktoré sa ich mamy delia s&nbsp;verejnosťou na instagramovom profile @dve_maminy. Inšpiroval ich profil českej rodiny @dva_tatove, ktorý môže byť v&nbsp;mnohých ohľadoch vzorom aj pre heterosexuálne páry. „S&nbsp;dcérami sa bláznime, staviame pieskové hrady a&nbsp;puzzle, hráme sa s&nbsp;niečím alebo na niečo, zarábame cesto na bublaninu, kreslíme, maľujeme rady a&nbsp;s&nbsp;oduševnením, veľa času trávime predovšetkým vonku. Z&nbsp;prechádzky prinesieme druhej mamine kyticu poľných kvetov,“ vymenúva Adela a&nbsp;priznáva, že keby mali s&nbsp;Maťou o&nbsp;pár rokov menej, trúfli by si aj na tretie dieťatko. Deti sú podľa nich každodenný zmysel života.

Pokračovanie článku na ďalšej strane.

Iniciatíva Cesta k&nbsp;prijatiu si na základe spomínaných a&nbsp;nie príliš priaznivých výsledkov prieskumu Eurobarometer dala tento rok vypracovať podrobnejší prieskum, kde sa zaujímali aj o&nbsp;to, čo presne ľuďom vadí na spolužití partnerov rovnakého pohlavia a&nbsp;prípadnej výchove detí v&nbsp;takýchto rodinách. Najčastejšie obavy sa týkali toho, že u&nbsp;takto vychovávaného dieťaťa by bola väčšia šanca, že z&nbsp;neho bude gay alebo lesba, a&nbsp;prevládali tiež obavy, že by mohlo byť diskriminované. To sú predsudky, s&nbsp;ktorými sa, žiaľ, dúhové rodiny stretávajú. „Čo v&nbsp;skutočnosti ľudí poburuje? Že deti vyrastajú v&nbsp;zrelých a&nbsp;láskyplných rodinách? V&nbsp;našich prípadoch je počatie dieťaťa dlhodobý a&nbsp;uvážlivý proces. Muž aj žena majú v&nbsp;živote detí nezastupiteľné miesto, o&nbsp;tom nikto nepochybuje. Obaja učia deti iným zručnostiam. My máme však obrovské šťastie, že Maťa všetky tieto mužské prvky v&nbsp;sebe má a&nbsp;prirodzene zastupuje mužské ego. A&nbsp;potom, žijeme v&nbsp;úzkom kontakte so starými rodičmi, dcérky veľmi ľúbia oboch dedov,“ vysvetľuje Adela.

Od staršej dcéry sa už dočkali aj otázky: „Mami, a&nbsp;ja nemám ocina?“ Adela s&nbsp;Maťou jej to však veľmi priamo a&nbsp;jednoducho vysvetlili tak, že akékoľvek ďalšie otázky neboli potrebné. Že štandardne sú rodičia mama a&nbsp;ocko, ale sú aj rodiny, kde sú dve maminy alebo dvaja ockovia. A&nbsp;dokonca aj rodiny, kde majú deti z&nbsp;rôznych dôvodov iba jedného rodiča. „A&nbsp;my sme kompletná rodina. Buď na to hrdá.“ Zarka asi dve sekundy nechala doznieť myšlienku a&nbsp;s&nbsp;pochopením začala vymenúvať ďalších členov ich početnej famílie. Lebo v&nbsp;konečnom dôsledku nie je nič dôležitejšie než to, aby dieťa vyrastalo v&nbsp;harmonickom prostredí, kde cíti lásku, re­špekt a&nbsp;súdržnosť. Keby také šťastie mali aj všetky deti heterosexuálnych párov, no nie? Žiaľ, dobre vieme, že realita je často iná.

Spoločenské naladenie v&nbsp;súvislosti s&nbsp;LGBT+ si tieto dve maminy príliš nevšímajú, lebo ako samy hovoria, žijú celkom normálny, bežný, krásny život, ktorý nie je zaškatuľkovaný žiadnymi nálepkami. Aj ich však trápi, že niektoré záležitosti nemáme na Slovensku stále legislatívne vyriešené. „Ak by sme sa dostali do hraničnej situácie, že by sa napríklad biologickej matke niečo stalo, druhá mama by nemala na deti právne žiaden dosah. Je to hrozivá situácia, keď si predstavíte, že rodič, ktorý detičky vychováva, by podľa slovenských zákonov nemal právo ďalej sa o&nbsp;ne starať. Je to čisté šialenstvo a&nbsp;to isté platí aj o&nbsp;možnosti pozrieť si zdravotné dokumenty. To sú dva najkľúčovejšie momenty, ktoré by sme ako partnerky a&nbsp;rodičia chceli právne vyriešiť,“ vraví Adela s&nbsp;nádejou, že raz aj u&nbsp;nás budú registrované partnerstvá samozrejmosťou ako v&nbsp;ostatných štátoch EÚ.

Priekopníkmi boli Dáni, ktorí uzákonili registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia už v&nbsp;roku 1989. A&nbsp;napríklad v&nbsp;Česku vstúpil takýto zákon do platnosti v&nbsp;roku 2006. Podľa Veroniky Valkovičovej pritom nejde len o&nbsp;práva týchto žien či mužov, ale aj o&nbsp;to, v&nbsp;akej pozícii sa nachádza dané dieťa a&nbsp;kde sú jeho práva. „Na Slovensku zatiaľ stále odmietame uznať, že takéto rodiny a&nbsp;deti existujú a&nbsp;takisto potrebujú nejaké istoty,“ dodáva pedagogička. A&nbsp;ktoré ďalšie legislatívne úpravy by LGBT+ komunite výrazne uľahčili život? Jednoznačne právo na autentický život pre transrodových ľudí. „Vrátane toho, aby lekári a&nbsp;lekárky nezasahovali do ich tela, ak to nie je medicínsky nevyhnutné. Na Slovensku sme mali ešte od čias bývalého režimu nariadenie ministerstva zdravotníctva, ktoré umožňovalo podrobovať transrodových ľudí veľmi škodlivým metódam ako sterilizácia alebo kastrácia. Pritom moderná medicínska prax takéto invazívne a&nbsp;zriedka dobrovoľné zákroky už dnes odmieta a&nbsp;hovorí o&nbsp;tom, že naozaj nie sú nevyhnutné pre tranzíciu,“ vraví Valkovičová.

Vnútornou dilemou, keď sa človek narodí v&nbsp;tele, s&nbsp;ktorým nie je stotožnený, prešiel aj 23-ročný Zane z&nbsp;obce pri Hlohovci. Ešte pred pár rokmi ho okolie poznalo ako Zuzanu. „Už od skorej puberty som sa cítil ako chlapec, no bol som zmätený a&nbsp;radšej som to nikomu nehovoril, lebo som sa bál, že ma v&nbsp;škole budú šikanovať. Snažil som sa oklamať svet, že som dievča, nosil som dlhé vlasy aj mejkap a&nbsp;obliekal sa žensky, no dosť som si tým ubližoval, Až tak, že som trpel úzkosťami,“ spomína na ťažké obdobie, ktoré postupne viedlo k&nbsp;tomu, že ako druhák na strednej škole už nevydržal a&nbsp;zdôveril sa mame, že je transsexuál.

„Začala plakať a&nbsp;nechápala, prečo som jej to nepovedal skôr a&nbsp;tak dlho to v&nbsp;sebe dusil. Bolo jej ľúto, že mi nemohla pomôcť skôr, nie to, čo som jej povedal. Ďalej to išlo postupne od brata – dvojčaťa cez blízku rodinu a&nbsp;kamarátov. Všetci ma veľmi podporili, mal som šťastie, že ma prijali takého, aký som. Stále som to ja, len otvorenejší a&nbsp;šťastnejší než predtým. Zatiaľ som nemal ani jednu zlú skúsenosť,“ teší sa Zane, ktorý zmenu vizuálnej stránky, hormonálnu liečbu a&nbsp;zmenu mena a&nbsp;rodu v&nbsp;dokladoch podstúpil až po maturite. „Hormonálnu liečbu budem brať celý život, keďže mám biologicky ženské telo, ktoré nevie produkovať dostatočnú dávku testosterónu. Prvý rok som bral injekcie každé tri týždne, teraz prechádzam na iný typ, ktorý stačí podávať raz za tri mesiace. Hormonálna liečba je čosi podobné ako chlapská puberta. Do roka, dvoch sa začne všetko meniť. Ako prvá prišla zmenu hlasu, potom sa mi zmenili črty tváre, ochlpenie, textúra vlasov, pokožky, tukové rozloženie, ľahšie som naberal svaly, čo som zistil pri cvičení. V&nbsp;podstate sa všetko mení zo ženského na mužské, až na genitálie a&nbsp;hruď, tie sa musia zmeniť chirurgicky,“ opisuje sympatický mladík, ktorý sa v&nbsp;blízkej budúcnosti chystá podstúpiť aj tieto operačné zákroky. Rozhodne však nie na Slovensku, kde s&nbsp;tým vraj ešte lekári nemajú toľko skúseností ako v&nbsp;zahraničí. „Všimol som si, že som teraz oveľa pokojnejší, rozvážnejší, šťastnejší a&nbsp;viac extrovertný, lebo konečne žijem svoj život, ako mám.“

Zane je jeden z&nbsp;tých šťastných, ktorého otvorenosť okolie prijalo pozitívne. „Na začiatku to iba bolo ťažké pri zmene oslovovania zo Zuzky na Zana (čo je, mimochodom, litovský variant mena Zuzana), ale nerobil som z&nbsp;toho vedu, sme len ľudia a&nbsp;zabudneme sa. Ja sám som sa často mýlil, no žiada si to len čas a&nbsp;trpezlivosť,“ vraví s&nbsp;úsmevom. Dôležité podľa neho je aj to, ako sa transrodový človek prezentuje. „Ak ľudia vidia, že som obyčajný normálny chalan ako každý iný, nikto to nerieši. Ak z&nbsp;toho nerobím haló, ani oni to potom nerobia, nehovorím to každému na počkanie. Ale snažím sa byť k&nbsp;ľuďom otvorený a&nbsp;keď vidím, že človek je rozumný, len to celkom nechápe, lebo, úprimne, nemá ako, len mu to slušne vysvetlím. A&nbsp;opíšem, ako takáto premena vyzerá.“ Ľuďom, ktorí prežívajú to, čo v&nbsp;minulosti on, odkazuje, aby sa nebáli a&nbsp;čím skôr začali žiť svoj pravdivý život. Treba vraj byť hlavne pozitívny, pretože všetko sa dá vyriešiť. A&nbsp;drží palce všetkým, aby mali šťastie na takú chápavú a&nbsp;milujúcu rodinu, ako má on.

Podľa Martina Macka z&nbsp;Iniciatívy Inakosť je veľmi dôležitá práve osobná skúsenosť, a&nbsp;preto je dobré, ak sú ľudia z&nbsp;komunity otvorení a&nbsp;ochotní o&nbsp;tejto téme hovoriť. „Keď ľudia z&nbsp;väčšinovej populácie osobne spoznajú niekoho z&nbsp;LGBT+ komunity, či už vo svojej rodine, v&nbsp;práci, alebo v&nbsp;škole, získajú aj lepší postoj ku komunite, jej právam, k&nbsp;jej rešpektovaniu. A&nbsp;to sa veľmi zmenilo v&nbsp;posledných rokoch. Mladí ľudia z&nbsp;väčšinovej spoločnosti už osobne po­znajú veľa LGBT+ ľudí medzi svojimi rovesníkmi, a&nbsp;preto ich ochotnejšie prijímajú.“

Práve dúhové pochody sú podľa Veroniky Valkovičovej jedným z&nbsp;mála miest, kde si mnohí LGBTIQ+ ľudia pripadajú slobodní a&nbsp;majú pocit, že aj oni sú obyvateľmi a&nbsp;obyvateľkami svojho mesta. „To je podstata pride pochodov už od ich začiatku, keď pred vyše päťdesiatimi rokmi vznikli. Že môžu byť viditeľní a&nbsp;videní, ísť slobodne mestom a&nbsp;že sú autentickí.“ Viete, ako sa táto tradícia pochodov vôbec začala? Odštartovala ju násilná policajná razia v&nbsp;roku 1969 v&nbsp;newyorskom podniku Stonewall Inn, ktorý vyhľadávali homosexuáli. To vyvolalo vlnu protestov, začali sa zakladať prvé organizácie na podporu sexuálnych menšín a&nbsp;rok po incidente sa prvýkrát konali spomienkové sprievody gayov a&nbsp;lesieb v&nbsp;New Yorku, Chicagu a&nbsp;Los Angeles.

V&nbsp;Bratislave sa toto leto konal už 12. ročník dúhového pridu a&nbsp;každý rok sa k&nbsp;nemu pripája čoraz viac členov nielen z&nbsp;LGBTIQ+ komunity, ale aj ľudia z väčšiny, ktorí im prichádzajú vyjadriť podporu. „Prvý bratislavský pride bol skôr len demonštráciou za rovnaké práva v&nbsp;spoločnosti. Prišlo tam oveľa menej ľudí, ako chodí dnes, a&nbsp;najväčší problém nastal, keď na pride zaútočili extrémisti. Keby sa niečo také stalo iným menšinám alebo na iných podujatiach, páchatelia by boli exemplárne potrestaní a&nbsp;spoločnosť aj vrcholoví politici by takéto násilné konanie jednoznačne odmietli. To sa vtedy neudialo, preto sa s&nbsp;nami roky ťahá bezpečnostná otázka. Bojujeme s&nbsp;tým celé desaťročie, ale posledné roky je pride oveľa otvorenejšie podujatie, má skôr festivalový charakter aj bohatší kultúrny program a&nbsp;bude to čím ďalej, tým lepšie,“ tvrdí Martin Macko, výkonný riaditeľ Inakosti. Uvedomuje si, že nevymožiteľnosť niektorých práv na Slovensku môže viesť k&nbsp;depresii či pasivite, preto sa vraj organizátori snažia vystupovať v&nbsp;optimistickom tóne a&nbsp;povzbudiť ľudí z&nbsp;komunity, aby sa snažili situáciu u&nbsp;nás zlepšiť aj sami. Aj tým, že o&nbsp;tejto téme budú viac hovoriť.

Spomínali sme tu už osobnú skúsenosť, ktorá človeku najlepšie formuje jeho názory. A&nbsp;týka sa to aj skúseností v&nbsp;rámci vlastných vzťahov a&nbsp;sexuality. Preženiem to možno teraz trochu do extrému, no kto z&nbsp;vás si ešte od staršej generácie nevypočul – ach, tí mladí už dnes nevedia, čo od dobroty? Je pravda, že dnešní dvadsiatnici experimentujú so svojou sexualitou viac než ktorákoľvek generácia pred nimi. Nie je už žiadne tabu, ak máte sexuálnu či partnerskú skúsenosť s&nbsp;mužom aj so ženou alebo s&nbsp;viacerými osobami, pokojne aj naraz. A&nbsp;možno to niekoho môže pohoršovať, ale časy sa zmenili a&nbsp;je naivné myslieť si, že sa budeme riadiť rovnakými normami ako naši rodičia či starí rodičia. „Dnes sa oveľa väčší dôraz prikladá na práva, zatiaľ čo v&nbsp;minulosti boli dôležitejšie povinnosti. S&nbsp;generáciou new age nastal boom v&nbsp;možnostiach a&nbsp;v&nbsp;tom, že ich treba využiť a&nbsp;vyskúšať. Je prirodzené, že mladšia generácia je uvoľnenejšia a&nbsp;nemá problémy s&nbsp;prejavmi sexuality a&nbsp;voľnosťou v&nbsp;oblasti lásky. Dokonca sa zdá, akoby už prevládal ten opačný trend, že všetko je dovolené a&nbsp;je potrebné to vyskúšať,“ zamýšľa sa psychologička Mgr. Helena Šaldová.

Kým pred rokmi nebol taký otvorený priestor na sebapoznanie a&nbsp;experimentovanie, dnes je to legitímne. A&nbsp;čo nie je zakázané, je predsa dovolené, no nie? „Ak sa dvaja ľudia rozhodnú vo vzťahu na čomkoľvek a&nbsp;je to dobrovoľné, potom je všetko v&nbsp;poriadku. A&nbsp;môžu mať trebárs aj viacero partnerov naraz. Či už citovo, alebo sexuálne. Dnes môžeme na poli vzťahu a&nbsp;sexuality fungovať oveľa slobodnejšie aj hovoriť o&nbsp;tom s&nbsp;takou otvorenosťou, aká bola ešte pred 50 rokmi vo verejnom priestore nemysliteľná,“ dopĺňa skúsená psychoterapeutka. Ide však o&nbsp;prirodzenú zvedavosť? Alebo nás skôr láka to široké pole možností, ktoré odrazu máme? Či dokonca nerozhodnosť vzhľadom na vlastnú orientáciu? „Možno to veľmi zovšeobecním, ale experimentovanie a&nbsp;otvorenosť vo vzťahoch a&nbsp;v&nbsp;sexualite sú prirodzená zvedavosť. Morálne normy neodsudzujú skúšať vzťahy s&nbsp;kýmkoľvek na akýkoľvek čas. Je to veľmi individuálna vec a&nbsp;dokonca chránená právami. Každý to právo máme. Prikláňam sa k&nbsp;tomu, že to nie je žiadna nerozhodnosť a&nbsp;už vôbec nie nedostatok morálnych hodnôt, to ani náhodou,“ upozorňuje Helena Šaldová.

Takže nevnímajme takéto experimentovanie ako niečo zlé, práve naopak. Je to cesta k&nbsp;tomu, aby sme sa lepšie poznali, tak si toto právo užívajme. Veď ak by túto možnosť mali staršie generácie pred nami, možno by v&nbsp;nefunkčných vzťahoch žilo oveľa menej nešťastných ľudí, ktorí v&nbsp;nich zostávali len preto, že sa to patrí. My máme šťastie, že môžeme byť sami sebou, lebo máme slobodu, o&nbsp;akej sa našim starým rodičom ani nesnívalo. A&nbsp;ak máte obavy, ako to prijme okolie, spomeňte si na dve maminy Adelu a&nbsp;Maťu alebo na Zana. A&nbsp;kopu ďalších ľudí, ktorí zahodili obavy z&nbsp;predsudkov za hlavu a&nbsp;žijú život, po akom vždy túžili.

LGBT – lesby, gayovia, bisexuálni a transrodoví ľudia. Termín, ktorý združuje ľudí menšinových sexuálnych orientácií. Používa sa aj v podobe LGBTI (+intersexuálni ľudia) či LGBTIQ (+queer)

Cisrodovosť – stav, v ktorom sa osoba stotožňuje s rodom, ktorý jej bol pripísaný pri narodení

Coming out – proces prijatia a zverejnenie vlastnej identity, takisto verejné vyjadrenie svojej orientácie, ktorá je iná než heterosexuálna

Transrodovosť – stav, v ktorom sa osoba nestotožňuje s tým, aký rod jej bol pripísaný pri narodení

Tranzícia – proces vyjadrenia vlastnej rodovej identity, môže zahŕňať coming out, zmenu obliekania, rodu, mena, užívanie hormónov, operatívne zákroky a pod.

Úprimné vyznania ľudí z LGBT+ komunity. Presvedčia vás, že LÁSKA má veľa podôb

Výber pre vás