<br>Nebudem to tajiť, už roky ma lákalo preniknúť za kláštorné múry. Vidieť, čo sa za nimi skrýva, spoznať tých, čo sa tu "ukryli" pred civilizáciou a bežný život vymenili za modlitby a rozjímanie. Lenže rádové sestry a mnísi vytrvalo odmietali vpustiť medzi seba niekoho nepovolaného. Zrejme mali strach odhaliť pred novinármi svoj tajomný svet. Samozrejme, majú na to právo, no ak je niečo nedostupné, láka to ešte viac. A keď sa ku mne dostala informácia, že na Slovensku existuje kláštor, ktorý ponúka akúsi "dovolenku" či očistný duchovný pobyt aj pre záujemcov zvonku, vedela som, že prišiel môj čas. <strong>"V poriadku, môžete prísť,"</strong> reagovala Matka Predstavená, keď som jej v telefóne povedala, že mám v pláne napísať o nich reportáž. Moje nadšenie však netrvalo dlho. "Viete, prelistovala som si váš časopis a nechcem, aby ste o nás písali," schladili ma na druhý deň jej slová. Uznávam, EMMA nepatrí práve k náboženským titulom, lenže móda, krása, vzťahy či sex, o ktorých píšeme, sú súčasťou života, tak prečo sa tváriť, že neexistujú? <strong>"Nie, nebolo by vhodné, aby sme sa objavili v takom typu časopisu, ako je váš, ale ak chcete, môžete k nám prísť,"</strong> povolila nakoniec a tak som sa o pár dní ocitla na mieste činu.

Keď som vo štvrtkové popoludnie klopala na starú drevenú bránu, nebolo mi všetko jedno. Kláštor z pätnásteho storočia totiž vyzeral dosť chladne a hrozivo. Tmavé steny, vysoká veža so zvonicou, priestor obohnaný vysokým múrom. Ale sympatická mladá žena v&nbsp;civile môj strach odzbrojila úsmevom. Viedla ma po dlhých nabielo vymaľovaných chodbách s vysokými klenbami, ktoré zdobili obrázky svätých. Z každého kúta sa na mňa pozerali malé sošky aj obrovské sochy a všade bolo cítiť vôňu pripomínajúcu kadidlo. Presne tak, ako som si kláštor zvnútra predstavovala. "Tu je rozpísaný program na každý deň", navigovala ma Elena do mojej izby. Mám si urobiť pohodlie, môžem sa tu poobezrať a o šiestej sú v kaplnke vešpery. Nevadí, že netuším, čo to je, no zrejme to súvisí s večernými modlitbami. Medzitým sa stihnem zoznámiť s niektorými obyvateľmi kláštora. Juraj, Ivan, ktorý sa necháva oslovovať cirkevným menom, Zuzka, Monika, Vierka, ohromady ich tu žije desať. Muži aj ženy pod jednou strechou. "<strong>My nie sme klasický cirkevný rád, ale komunita. Nežijeme ani klasickým rehoľným spôsobom, no náš život je založený na rozjímaní a eucharistickej adorácii. Máme svoje pravidlá schválené Vatikánom, ktoré každý člen rešpektuje,</strong>" dozvedám sa od Matky Predstavenej. Ako jediná chodí oblečená v "mníšskom" habite, ostatní sú v civile. No keď v stanovený čas vchádzam do kaplnky, čaká ma prekvapenie.

Všetci majú na sebe akési biele sutany, ženy si okolo tváre omotali šatky.Prekvapenie druhé, za kazateľnicu sa v kňažskom rúchu postaví Juraj. Sympatický a stále usmiaty mladík, s ktorým som sa len pred chvíľou zoznamovala a vôbec by som nepovedala, že je kňaz. Vraj si v komunite potrebuje na pár mesiacov oddýchnuť od náročných povinností. Po omši všetci mierime do veľkej kuchyne. Čaká nás večera, ktorú pripravujeme spoločne. Treba nachystať taniere, poháre, príbory, nakrájať chlieb, zeleninu... Tu sa vo štvrtok večer začína pôst, takže jedlo je jednoduché. Polievka od obeda a chlieb so syrom. Pri stole sedím vedľa mladučko vyzerajúcej Zatiaľ sa stihnem zoznámiť s mladučko vyzerajúcou Jankou. Býva tu len pár dní, no je je žiadny nováčik. Pvýkrát sem prišla sem v lete na akúsi "duchovnú očistnú kúru" no to už vedela, že sa vráti. <strong>"Robím si doktorandské štúdium, ale prerušila som školu, aby som sem mohla prísť. Zostanem tu rok a potom sa uvidí."</strong>

Takýmto pobytom sa v komunite hovorí škola života. Je otvorená pre každého, bez ohľadu na vek, bez ohľadu na rodinný stav. Stačí si dohodnúť akýsi vstupný pohovor a ktokoľvek tu môže zostať. Pol roka či rok a potom sa vráti domov. S čistejšou hlavou, s upratanými myšlienkami a určite aj s novými plánmi. A ak niekto zatiaľ života zistí, že tunajší duchovný život je pre neho to pravé orechové? Tak tu môže zostať a po troch rokoch má šancu stať sa členom komunity. To znamená spoločnú prácu, spoločné modlitby, vlastné rozjímanie a predovšetkým veľkú dávka tolerancie k ostatným. Čo niekedy dá zabrať, najmä keď si predstaíte, že títo ľudia žijú pod jednou strechou dvadsaťštyri hodín denne ako jedna veľká rodina. "<strong>Pred pár rokmi sme tu mali istého mladíka, ktorý prišiel do školy života, zostal tu ďalšie dva roky, ale nakoniec sa rozhodol odísť. Postupne zistil, že takýto spôsob života by asi nezvládol a dnes je šťastne ženatý. Občas sa nám príde ukázať aj s rodinou," spomína Matka Predstavená a hovorí, že do komunity prichádzajú predovšetkým mladí a slobodní.</strong> "Ale podmienkou je, aby aspoň rok pracovali a spoznali bežný život. Určite nechceme, aby pobyt u nás brali ako útek pred realitou," dozvedám sa pri večeri. Po nej nastáva hromadé upratovanie kuchyne. Trom mužom vôbec nepripadá zvláštne, že umývajú taniere a utierajú príbory. Delenie na typicky mužské a ženské práce tu síce funguje, ale kuchyne sa netýka.Štvrtky v komunite patria nočnej adorácii. V kaplnke sa vyloží sviatosť oltárna, pri ktorej treba, laicky povedané, celú noc držať stráž. Každý má hodinovú službu, tak sa do zoznamu píšem tiež. Na desiatu večer. V kláštore je už prítmie, na chodbách blikajú len tlmené svetlá a som v kaplnke sama. Zbytočne sa presviedčam, že tu ni naozaj nič zlé nehrozí, sväté obrázky na stenách a sviečky robia svoje. Neviem sa zbaviť pocitu úzkosti. Toto by mal byť vhodný čas na rozjímanie, pretože prítomnosť niečoho silného, akejsi zvláštnej energie, tu cítiť na každom milimetri. Až postupne si uvedomujem, že takto sama so sebou som si už poriadne dlho "nepokecala". Akosi na to nikdy nie je čas. Ešte dlho do noci potom nemôžem zaspať.

Päť minút pred ôsmou sa chodbami ozve zvonenie zvončeka - signál, že začínajú ranné chvály. Tunajšie bohoslužby nie sú len verklíkovaním naučených modlitieb, každý má možnosť poďakovať sa Najvyššiemu. Za čokoľvek. Keď osadenstvo komunity dá zo seba dolu habity, ktoré si obliekajú vždy pred vstupom do kaplnky, ide sa na raňajky, po ktorých má každý zadelenú prácu. Vierka má dnes na starosti práčovňu, Hanka sa zatvorí do malej dielničky, kde sa zdobia sviečky, maľujú ikony, ktoré komunita predáva a vylepšuje si tak skromný rozpočet. Chlapi pracujú v záhrade, Matka Predstavená vo svojej pracovni pripravuje príspevok na prednášku a odpovedá na maily. Nuž, ani v starom kláštore sa nebránia výdobytkom modernej doby. Ja pomáham pri varení obeda. Čistím zeleninu do polievky, šúpem jablká na koláč a vyzvedám, prečo Elena, ktorej už prischla akási neoficiálna úloha panej domu, zapustila svoje korene v kláštore.

"<strong>Aj ja som sa kedysi chcela vydať, túžila som po veľkej rodine, ale Božie volanie bolo silnejšie. Tu som už sedem rokov a tento spôsob života mi dáva zmysel,"</strong> rozhovorí sa sympatická tridsiatnička. Vyžaruje z nej pokoj a stále sa usmieva. "To je moja deformácia. Už veľakrát sa mi stalo, že ma na ulici zdravia neznámi ľudia. Myslia si, že keď som sa na nich usmievam, znamená to, že ich poznám.“ Keď jej tak vyhovuje život s modlitbami a rozjímaním, prečo potom nevstúpila do rádu? <strong>„Na to, aby som slúžila Bohu a&nbsp;ľuďom, nepotrebujem habit. Radšej som zostala v&nbsp;civile,“</strong> ukazuje na svoju dlhú sukňu a&nbsp;biele tričko. Toto je akási nepísaná uniforma žien z&nbsp;komunity. Väčšina z&nbsp;nich sú moje rovesníčky. Mladé, sympatické, vzdelané. Mohli by si nájsť partnerov, založiť rodiny, vychovávať deti, zabávať sa s priateľmi. Ale čo ich sem priviedlo? Prečo normálny život vymenili za stereotypnú existenciu na kláštornej pôde? Každá má na to svoj dôvod, ale spája ich jedno. Chcú nájsť svoj vnútorný pokoj, duševnú rovnováhu a&nbsp;žiť bližšie k&nbsp;Bohu aj k samej sebe. No&nbsp;nechýba im pri tom kontakt s&nbsp;okolím? <strong>„Tí, čo prišli do kláštora na školu života, môžu odísť kedykoľvek, ak cítia, že to potrebujú. My z komunity sme tu stále, ale určite sa necítime odrezaní od sveta,"</strong> oponuje Elena a tvrdí, že tu majú stále rušno. <strong>"Prichádzajú k nám víkendové návštevy, organizujeme duchovné semináre, cestujeme do farností, kde robíme prednášky, takže kontak s ľuďmi nám nechýba. Ja som vyrastala vo veľkomeste, ale dnes by som tam už nevedela žiť. Chodím tam raz do roka, keď mám v lete dovolenku a to mi úplne stačí. Tunajší pokoj mi vyhovuje viac a mám tu všetko, čo potrebujem."</strong>

Nuž, je pravda, že tunajší obyvatelia toho veľa nepotrebujú, lebo tu sa žije skromne. Najlepšou zásobarňou je vlastná záhrada, občas im čosi prinesú ľudia z okolia, ani na kozmetiku či oblečenie veľa nemíňajú. Aj ja sa cítim trošku hlúpo medzi dievčataami bez stopy šminiek na tvár, ktoré robí krásnymi len úsmev. Na zvyšné dni preto mejkap zo svojich ranných rituálov vynecháva, aj keď natrvalo by som sa ho asi nevedela vzdať. „<strong>To je zvyk. Ja som si tiež zo začiatku nevedela predstaviť, ako tu vydržím bez čokolády. Ale život je aj o&nbsp;odriekaní. Mám tu pokoj, čas na vlastné myšlienky, tak tomu treba niečo obetovať. A&nbsp;dnes mi už sladkosti nechýbajú,“</strong> priznáva Elena, no to už prichádza poludnie. Tradičný čas na omšu v kaplnke. Po nej nasleduje obed, dokonca sa pri ňom rozprávajú vtipy. Nuž, obyvatelia kláštora nie sú žiadnu suchári, ale dokážu sa zabávať. Stačí klavír, gitara a&nbsp;hneď je v&nbsp;jedálni veselo. Po obede má každý chvíľu pre seba. Dievčatá sedia v&nbsp;záhrade nad &nbsp;knihami, Matka Predstavená v&nbsp;šiltovke a&nbsp;nohaviciach relaxuje pri trhaní buriny. Večer je opäť stretnutie v kaplnke. Modlenie a spoločné sväté omše trikrát za deň sú pre mňa dosť silné sústo, ale to sa dalo čakať. Som predsa v kláštore. Lenže mne stále uniká ich zmysel a chýba mi nadšenie pre tieto rituály. Zatiaľ.



      <div class="drag-and-drop uploaded snippet-cb snippet-image" contenteditable="false">
          <div class="row ">
              <div class="file">
                  <div style="float:left; margin-right:10px;" class="image">
                      <img src="https://damadmin.nmhmedia.sk/image/1a09a3d8-cb25-4fa7-8955-750d1308fabd_kunc-cerveny-klastor-68.jpg/320/180" alt="" data-media-id="15161784" data-embed-id="9166117">
                  </div>
                  <div class="meta-info">
                      <span class="imageCaption">Prichádza poludnie. Tradičný čas na omšu v kaplnke. Po nej nasleduje obed, dokonca sa pri ňom rozprávajú vtipy. Nuž, obyvatelia kláštora nie sú žiadnu suchári, ale dokážu sa zabávať. Stačí klavír, gitara a hneď je v jedálni veselo.</span>
                      <strong>
                          <span class="imageAuthor">archív</span>
                      </strong>
                      <div class="center-helper">
                          <button class="btn cb-image-btn update-image-info">
                              <em class="fa fa-refresh" aria-hidden="true">&nbsp;</em>Edit
                          </button>
                          <button class="btn cb-image-btn remove-image">
                              <em class="fa fa-trash" aria-hidden="true">&nbsp;</em>Remove
                          </button>
                      </div>
                  </div>
              </div>
              <div class="controls">
                  <button class="btn green cb-image-btn cb-search-img-btn">Vybrať z banky</button>
                  <button class="btn cb-image-btn cb-upload-img-btn"><em class="fa fa-upload" aria-hidden="true">&nbsp;</em>Nahrať z PC</button>
                  <button class="btn cb-image-btn cb-upload-by-link-img-btn"><em class="fa fa-link" aria-hidden="true">&nbsp;</em>Nahrať z URL</button>
              </div>
              <div class="icons">
                  <em class="fa fa-trash" aria-hidden="true">&nbsp;</em>
              </div>
          </div>
      </div>
    


Aj tu sa v sobotu upratuje. Treba povysávať, pozmývať dlhočizné chodby, vydrhnúť spoločné kúpeľne a v záhrade je tiež práce dosť. Dnes tu nie som jediná návšteva. Na víkend sem prišel Igor z&nbsp;Oravy, ktorého vždy stretávam s&nbsp;Bibliou v&nbsp;ruke, aj mladá rodina s&nbsp;dvoma deťmi, ktorá sem prišla nabrať duševné sily. Teda predovšetkým rodičia, lebo ich malé ratolesti si ani neuvedomujú, že víkendujú v&nbsp;kláštore. Zabávajú sa so psami, behajú po záhrade a&nbsp;kým mama s&nbsp;otcom rozjímajú v&nbsp;kaplnke, niekto z&nbsp;komunity im bez problémov pustí rozprávku na videu. Ďalší dôkaz, že technickému pokroku sa tu nebránia. Ja sa objednávam na rozhovor u&nbsp;Matky Predstavenej. Chcem ju presvedčiť, aby mi dovolila napísať reportáž, kvôli ktorej som tu. Kvôli ktorej tak poctivo navštevujem kaplnku a snažím sa upratať si myšlienky. To sa mi však nedarí. <strong>„Ale to je cekom prirodzené, veď na nejaké zmeny tri dni nestačia,"</strong> utešuje ma Matka Predstavená a tvrdí, že niektorým sa to nepodarí ani do konca života. Sama s&nbsp;tým má dosť skúseností, veď k&nbsp;viere sa dostala zložitým spôsobom. Študovala na vysokej škole, pracovala ako učiteľka, dokonca pred rokmi vstúpila do strany. Ale postupne zistila, že pre ňu existuje len jedna cesta. <strong>„Trvalo mi roky, kým som ju našla a tiež ma občas zaskočia vlastné pochybnosti. Rozmýšľam, či robím všetko tak, ako mám, váham nad svojimi rozhodnutiami. Ale to je predsa ľudské, veď aj rádová sestra je len človek,"</strong> usmeje sa a ja po tomto rozhovore odchádzam o čosi spokojnejšia. Nielen preto, že mám povolenie písať.



      <div class="drag-and-drop uploaded snippet-cb snippet-image" contenteditable="false">
          <div class="row ">
              <div class="file">
                  <div style="float:left; margin-right:10px;" class="image">
                      <img src="https://damadmin.nmhmedia.sk/image/6a7f7fc3-1f4b-48c9-a557-636b1bc025b3_kunc-jasov-klastor-29.jpg/320/180" alt="" data-media-id="15161785" data-embed-id="9166118">
                  </div>
                  <div class="meta-info">
                      <span class="imageCaption">Dnes tu nie som jediná návšteva. Na víkend sem prišel Igor z Oravy, ktorého vždy stretávam s Bibliou v ruke, aj mladá rodina s dvoma deťmi, ktorá sem prišla nabrať duševné sily. Teda predovšetkým rodičia, lebo ich malé ratolesti si ani neuvedomujú, že víkendujú v kláštore.</span>
                      <strong>
                          <span class="imageAuthor">archív</span>
                      </strong>
                      <div class="center-helper">
                          <button class="btn cb-image-btn update-image-info">
                              <em class="fa fa-refresh" aria-hidden="true">&nbsp;</em>Edit
                          </button>
                          <button class="btn cb-image-btn remove-image">
                              <em class="fa fa-trash" aria-hidden="true">&nbsp;</em>Remove
                          </button>
                      </div>
                  </div>
              </div>
              <div class="controls">
                  <button class="btn green cb-image-btn cb-search-img-btn">Vybrať z banky</button>
                  <button class="btn cb-image-btn cb-upload-img-btn"><em class="fa fa-upload" aria-hidden="true">&nbsp;</em>Nahrať z PC</button>
                  <button class="btn cb-image-btn cb-upload-by-link-img-btn"><em class="fa fa-link" aria-hidden="true">&nbsp;</em>Nahrať z URL</button>
              </div>
              <div class="icons">
                  <em class="fa fa-trash" aria-hidden="true">&nbsp;</em>
              </div>
          </div>
      </div>
    


Kláštorná atmosféra ma stále necháva chladnou a vôbec nič sa so mnou nedeje, no podľa Matky Predstavenej je to celkom normálne. Uf, som teda v poriadku. Večer je kaplnka preplnená, lebo v sobotu sem chodia aj ľudia z okolia. Ktovie, možno aj preto, že dnešné bohoslužby majú navyše "bonus". Možnosť "súkromnej" modlitby. Môže o ňu požiadať každý, kto chce a potrebuje. Tak prečo to neskúsiť? Postavím sa medzi Elenku a Zuzku,ktoré na mňa položia svoje ruky a začnú hovoriť. Nie je to žiadne odriekavanie naučených modlitieb, sú to ich slová a prosby. Prosby len pre mňa. Aby som v sebe našla silu, aby som rozoznala správne od nesprávneho, aby sa mi vo vlastnom tápaní podarilo nájsť samú seba....Ten pocit, že dvom, donedávna úplne neznámym ženám stojím za to, aby sa za mňa, hriešneho neveriaceho Tomáša, prihovárali tam hore, mi ženie slzy do očí. Som nabitá emóciami, telom mi preniká nedefinovateľný prúd energie a viem, že na túto chvíľu len tak ľahko nezabudnem. Akoby som práve prešla očistným rituálom. Keby som to nezažila na vlastnej koži, neuverím. Možno sa konečne vo mne čosi pohlo.

Dni sa tu jeden druhému celkom podobajú. O ôsmej ranné chvály, po nich raňajky, práca v kláštore podľa potreby, na poludnie svätá omša, obed, voľno, potom, opäť stretnutie v kaplnke... Na prvý pohľad dosť monotónny život, ale všetci tu majú k dsipozícií jeden skutočný luxus. Čas. Veď to poznáte, na to, aby sa človek zastavil, nikdy nie je čas. Lenže tu sú z neho celé zásoby. Televízia sa v kláštore celkom pochopiteľne nepozerá, večery tu radšej trávia čítaním Písma, pri biblických tancoch a zoči -voči vlastným myšlienkam. Aj ja sa pristihujem, že počas týchto dní veľa premýšľam. O sebe, o zmysle živote, o týchto ľuďoch, ktorí ma k ničomu nenútia, len nenápadne ukazujú, že sa to dá aj ináč. A pokorou, s láskou, s vierou v seba aj v druhých. Dnes je nedeľa a moja návšteva sa končí. Lúčime sa ako starí známi a s hrčou v hrdle priznávam, že mi narobili malé zemetrasenie v duši. Samozrejme, nikto odo mňa nečaká, že sa odteraz zo mňa stane nadšený šíriteľ viery, ani že radikálne zmením svoj spôsob života, lebo, ako sa hovorí, starého koňa novým kúskom nenaučíš.

Takáto "dovolenka" v kláštore však pomôže stíšiť svoje tempo, človek je tu v tichu, len sám so sebou. Podobná terapia síce nemusí byť pre každého, no so mnou sa čosi stalo. Viem to presne. Keď som vo štvrtok do kláštora prichádzala, musela som prejsť okolo ošarpaných domov, kde pobehovali rómske deťúrence. Sopľavé, ufúľané, len v tenkých tielkach a bez dozoru. Vtedy som sa pohoršovala, kde majú rodičov a prečo ich tu nechajú behať polonahé. No keď som z komunity po štyroch dňoch odchádzala, boli tam stále.. Tie isté deti, okolo tých istých domov. Lenže teraz som sa namiesto pohoršujúcich pohľadov pristihla pri tom, ako sa na ne usmievam. Chúdence, boli z toho také vykoľajené, že sa mi všetky zdravili. Rad radom, ako na povel. A vtedy mi to došlo. To, že mám na duši pokoj. Statočne odolával aj farebným bilbordom, ktoré na mňa po príchode do mesta vyskakovali. A hoci som bola v z dlhej cesty unavená, ešte nikdy som s takou láskou nečítala mojej dcére rozprávku. Lebo je vlastne úplne jedno, či je niekto kresťan, moslim, žid alebo ateista, všetci potrebujeme v niečo veriť. Každý v sebe hľadá harmóniu, túži nájsť zmysel života a chce objaviť svoje vnútorné ticho. A mne sa ho za tie štyri dni za kláštornými múrmi dostávalo priam hmatateľne. Plným priehrštím. Neviem síce, dokedy vydrží, ale aj tak to stálo to za to.

Dovolenka v kláštore? Prežila som tam víkend a diali sa také veci, že..

Výber pre vás

Dovolenka v kláštore? Prežila som tam víkend a diali sa také veci, že..

Súvisiace články

„Kreslenie mi zachránilo mentálne zdravie,“ tvrdí speváčka Zuzana Smatanová. Zmení povolanie?

Dovolenka v Maroku? Nevynechajte tam ikonické múzeum YSL ani zelenú oázu legendárneho návrhára

Predĺžte si dovolenkovú sezónu! Fantastický relax máte na dojazd

Výber pre vás