Čím ťa Lisabon tak lákal, že si sa rozhodla presťahovať sa tam?

Keď som študovala na&nbsp;viedenskom gymnáziu, mala som asi tak šestnásť, učiteľka dejepisu nás vyzvala, aby sme napísali svoju históriu z&nbsp;pohľadu šesťdesiatročných, spomínajúcich na&nbsp;najkrajšie obdobie v&nbsp;živote. Písala som o&nbsp;krajine so&nbsp;slaným vzduchom, balkónom plným kaktusov, citronovníkov, olivovníkov. Domy tam hrali pastelovými farbami. V&nbsp;úzkych uličkách zakrývalo nebo čerstvo vypraná bielizeň. Nevedela som vtedy, že to je vlastne opis Lisabonu a&nbsp;že tu raz budem žiť. V&nbsp;podstate ma však Lisabon ako nový domov nelákal, aj tak navždy bude mojou domovinou Slovensko. Potom ako môj manžel Brani začal pôsobiť aj ako riaditeľ fotografie v&nbsp;portugalskom VOGUE a&nbsp;GQ, keď sme chceli ostať ako rodina pokope, nebolo inej možnosti. Teraz je to naša tretia jeseň v&nbsp;Portugalsku, a&nbsp;dá sa povedať, že tri roky sú dosť na&nbsp;to, aby človek aspoň sčasti pochopil náturu krajiny.

Je niečo, čo ťa na&nbsp;Portugalcoch prekvapilo?

V časti mesta, kde bývame, ma teší najmä sobotňajšia prechádzka do&nbsp;neďalekej pekárne. Slnko svieti a&nbsp;ulice sú plné usmiatych dám. To u&nbsp;nás nevídam často. Pani, osemdesiatročná ide vzpriamená a&nbsp;hrdá v&nbsp;kostýme, alebo šatách, podopiera sa paličkou, vlasy má vyfúkané, zdobí ju náhrdelník. Starší ľudia sú tu šťastní a&nbsp;v&nbsp;spoločnosti plne akceptovaní. V&nbsp;neďalekom parku majú každý týždeň literárny klub, kde si nahlas čítajú a&nbsp;diskutujú. Mladá a&nbsp;stredná generácia si uctieva ich skúsenosť, múdrosť. Nie sú na&nbsp;okraji spoločnosti, sú jej neoddeliteľnou dôležitou súčasťou. Na&nbsp;každom kroku cítiť úctu k&nbsp;najstaršej generácii a&nbsp;tento status v&nbsp;spoločnosti si užívajú. Nikam sa neponáhľajú, majú svoj pokoj, svoju noblesu. Páni chodia so&nbsp;psíkom na&nbsp;prechádzky v&nbsp;nohaviciach so&nbsp;zažehlenými pukmi, dámy sú vo&nbsp;farbách. Nie je to otázka financií, ale nastavenia. Na&nbsp;jednej strane ma to dojíma, na&nbsp;druhej mi to dodáva vieru, že starnutie môže byť úctivé a&nbsp;plné podpory okolia.

Kedy ti napadlo, že budeš aj pracovať?

Príchodom dcérky Emilky som si uvedomila, že sa jej chcem v&nbsp;prvých rokoch venovať naplno. Netlačil ma pocit, že mi niečo uniká, naopak, bola a&nbsp;som vďačná za možnosť, že si čas v&nbsp;pozícii matky môžem naplno užívať. Za toto obdobie som sa však neprestala venovať celoživotnej vášni, tradičnému odevu roľníckej spoločnosti, nielen zbieraniu autentických pôvodných krojov, ale aj príbehom, ktoré sú s&nbsp;nimi späté. Keďže som sa po príchode do&nbsp;Lisabonu ponorila do&nbsp;sveta portugalských krojov a&nbsp;tradičných odevov z&nbsp;Azorských ostrovov a&nbsp;Madeiry, bolo to logické vyústenie koníčka. Navyše, uvedomila som si, že v&nbsp;Portugalsku je táto téma poddimenzovaná, momentálne nie je na&nbsp;trhu ani jedna kniha o&nbsp;portugalských krojoch.

Ako si sa dostala k&nbsp;tematike spracovania histórie portugalských krojov?

Po vypracovaní autorského projektu, predstavení ho šéfredaktorke VOGUE Portugal a&nbsp;neskôr ľudom z&nbsp;Conde Nast som dostala ich požehnanie. Tak sme sa s&nbsp;tímom ľudí vydali na&nbsp;cestu výskumu. Naším cieľom je priniesť čitateľom zmapovanie krojov zo&nbsp;všetkých regiónov a&nbsp;prepojiť pôvodné staré ešte zachované kroje s&nbsp;ich históriou a&nbsp;vložiť všetko do&nbsp;rámca VOGUE. Na&nbsp;tomto projekte spolupracujú dnes už skoro všetky regionálne múzeá, mnoho folklórnych skupín, etnografických rančov, remeselníkov. Dostať sa však k&nbsp;niektorým krojom je mimoriadne ťažké, situácia je oveľa komplikovanejšia ako na&nbsp;Slovensku. Začínala som od&nbsp;nuly, musela som si naštudovať históriu Portugalska, regionálne a&nbsp;lokálne špecifiká, stretnúť sa s&nbsp;etnografmi.

Dôležité bolo obklopiť sa najlepšími. Nebolo ľahké nájsť odborníkov na&nbsp;túto tému, pretože neexistuje platforma, ktorá by ich združovala. Stovky hodín som strávila nad archívnymi fotografiami, starými pohľadnicami, behala som po antikvariátoch, blších trhoch, kde som hľadala staré knihy, v&nbsp;ktorých by bola zmienka o&nbsp;danom druhu kroja. Veľa sme cestovali po Portugalsku a&nbsp;stretali sa s&nbsp;lokálpatriotmi. Keďže ide o&nbsp;projekt VOGUE Portugal, všetko je pod drobnohľadom. V&nbsp;týchto dňoch fotíme vyše storočné komplety, ktoré nám poskytli z&nbsp;oslovených múzeí a&nbsp;rančov. V&nbsp;niektorých prípadoch nie je možné kroje obliecť modelkám.

Ešte ťa vie v&nbsp;rámci krojov niečo prekvapiť?

Každý kúsok má svoj príbeh. Napríklad dnes som bola celý deň v&nbsp;národnom múzeu histórie odievania a&nbsp;ako sme tak s&nbsp;riaditeľom a&nbsp;reštaurátorkami pripravovali mimoriadne vzácny kúsok kroja z&nbsp;Azorských ostrovov, prišli sme k&nbsp;objavu, ktorý nás doviedol k&nbsp;situácii, keď sme jasali ako malé deti. Stojíme tam v&nbsp;rukavičkách okolo vlneného kabáta s&nbsp;gigantickou kapucňou, ktorá zakrývala ženám tvár, že ich nebolo môžno identifikovať. K&nbsp;danému objektu sme nemali žiadne informácie, ibaže ho v&nbsp;sedemdesiatych rokoch minulého storočia múzeu darovala neznáma pani. Zhodli sme sa, že látka je v&nbsp;stave, že kabát musí pochádzať zo&nbsp;začiatku dvadsiateho storočia, keď tradícia nosenia tohto kúska oblečenia úplne zanikla. V&nbsp;dvadsiatom storočí bola konštrukcia kapucne na&nbsp;krojovanom kabáte kovová, no zrazu sme videli v&nbsp;kapucni dierku. Pozreli sme sa bližšie a&nbsp;z&nbsp;dierky na&nbsp;kabáte vytŕčal kus veľrybej kosti. Do&nbsp;polovice devätnásteho storočia sa kapucňa tohto raritného kabáta na&nbsp;Azorských ostrovoch vystužovala práve veľrybou kosťou. Bol to teda dôkaz, že kabát, ktorý máme pred sebou, má ešte väčšiu historickú hodnotu, ako sme predpokladali. Pozreli sme sa ešte raz podrobnejšie a&nbsp;zistili sme, že pod podšívkou sa skrýva ešte jedna, pôvodná, veľmi stará, dokonca s&nbsp;vyšitými menami bývalých majiteliek. Pre&nbsp;niekoho celkom nezaujímavá vec. Pre&nbsp;človeka, ktorý vie, že tento kabát je jediný svojho druhu a&nbsp;že stopa po jeho existencii bola desaťročia skrytá, to je nádhera.

Začala si zbierať už aj portugalské kroje?

Zbieram skúsenosti, ale portugalské kroje nie. Som názoru, že pôvodný kroj má ostať v&nbsp;regióne, v&nbsp;krajine, kde vznikol a&nbsp;kam patrí. Je to súčasť ich kultúrneho dedičstva, kus ich DNA.

Aké to je pracovať v&nbsp;cudzine? Prekážky, mentalita, možno však aj nové možnosti...

Ak by som mala opísať atmosféru vo&nbsp;vydavateľstve, ľudia sú veľmi odovzdaní práci. Je úplne normálne, že o&nbsp;pol ôsmej večer v&nbsp;piatok je redakcia plná a&nbsp;panuje tam produktívny duch, ale aj dobrá nálada. Je úplne bežné riešiť veci večer o&nbsp;desiatej. Ale keď si spomínam na&nbsp;časy v&nbsp;EMME, ktoré patrili k&nbsp;mojim najkrajším, som presvedčená, že je to podobné. Ani my sme nepoznali, čo znamená voľný víkend. Niektoré pracovné odvetvia sú poslaním, životným štýlom.

Určite si ťa tam ako šikovnú Slovenku obľúbili...

Myslím, že každý Slovák alebo Slovenka, žijúci v&nbsp;cudzine, sú akýmisi predstaviteľmi samotného Slovenska. To, ako sa správame v&nbsp;cudzine, vytvára celkom konkrétny obraz o&nbsp;charaktere krajiny. Mám pocit, že byť Slovenkou v&nbsp;priestore, v&nbsp;ktorom sa nachádzam, je istá výhoda, pretože mnohí mi vychádzajú v&nbsp;ústrety aj kvôli faktu, že sa o&nbsp;niečo pomerne citlivé, regionálne, národné, zaujíma človek, ktorý je z&nbsp;inej krajiny. Ktorý by s&nbsp;danou témou v&nbsp;rámci bežných okolností neprišiel do&nbsp;kontaktu. Mnohé názvy techník, krojových súčastí, som sa musela naučiť po portugalsky, to že „plstenie“ alebo „pretkávanie“ vyslovím s&nbsp;divným prízvukom však skôr zbližuje, akoby to vytváralo bariéru.

Cudzinkou si bola aj počas rokov štúdia, keď si ako jedna z&nbsp;prvých slovenských detí začala navštevovať rakúske školy. Tento mesiac ti vychádza po troch rokoch v&nbsp;poradí šiesta kniha, v&nbsp;ktorej sa tomuto obdobiu venuješ. Tvoj opis študentov za hranicami nie je veľmi idylický...

Dlho som rozmýšľala, či mám vôbec túto tému literárne spracovať. Potom som nad tým prestala rozmýšľať a&nbsp;začala som písať. Tri roky trvalo, kým som nadobudla pocit, že som dokázala všetko zachytiť tak, ako by som to spravila aj o&nbsp;desať rokov. Nikam som sa neponáhľala, keďže sa ma táto téma silno dotýkala a&nbsp;bola súčasťou môjho dospievania. Vznikla najosobnejšia kniha, ktorá v&nbsp;sebe nesie azda najsilnejšie rozptýlenú autobiografiu.

Román Pendleri však nie je len o&nbsp;minulosti, ale aj o&nbsp;veľkej láske, ktorá sa stratila a&nbsp;opäť sa po rokoch vynára...

Áno, kniha kladie otázku, či sa dá láska zamknúť na&nbsp;niekoľko rokov do&nbsp;poštovej schránky na&nbsp;železničnej stanici. Hlavný hrdina sa pustí do&nbsp;rekonštrukcie vlastnej minulosti, prepojenej na&nbsp;obdobie počiatku novodobého nomádstva, keď sa po otvorení hraníc mnohí rozpŕchli do&nbsp;sveta. Opisujem prvú generáciu slovenských študentov navštevujúcich rakúske školy. Pašovanie kartónov cigariet v&nbsp;neónových lampách, život na&nbsp;perónoch, v&nbsp;kupé vagónov, predčasné dospievanie, prepadnutie sa do&nbsp;závislostí a&nbsp;vlastných klamstiev. Prvá láska hlavného hrdinu, nezvestná Anna, napriek fyzickej absencii nikdy nezmizla z&nbsp;jeho života a&nbsp;sila spomienkového aparátu a&nbsp;nové poznania postupne objasňujú, čo sa udialo pred rokmi. Súčasne postupne menia pohľad na&nbsp;to, čo sa zdalo nevyriešiteľné. Teším sa na&nbsp;moment, keď budem počuť názory na&nbsp;román od&nbsp;svojich čitateľov. Stretnutie s&nbsp;druhou stranou je pre&nbsp;autora dôležité.

Toto číslo je o&nbsp;veľkých výzvach. Čo je pre&nbsp;teba veľkou životnou výzvou?

Každý jeden deň je výzvou byť lepším, pokornejším, tvorivejším. V&nbsp;týchto dňoch som dopísala predslov do&nbsp;knihy svojej priateľky, ilustrátorky Petry Hilbert, ktorá odišla minulý rok predčasne na&nbsp;druhý svet. A&nbsp;to v&nbsp;najtvorivejšej etape svojho života. Zanechala v&nbsp;mnohých poznanie, že život je obrovský dar a&nbsp;najvzácnejšie na&nbsp;ňom je byť nažive. Byť nažive nesie so&nbsp;sebou trochu i&nbsp;zodpovednosť precítiť slobodu, ktorú máme v&nbsp;rukách. Ľudia, ktorých som mala možnosť stretnúť a&nbsp;ktorí sa dostali v&nbsp;celosvetovom meradle na&nbsp;vrchol, robia jednu zásadnú vec inak ako tí, ktorým sa to nepodarilo. Nestrácajú čas ničím iným iba zhmotnením svojej túžby dať danej veci trikrát toľko energie ako ostatní. A&nbsp;keď už energia dochádzala, spoliehajú na&nbsp;to, že v&nbsp;depozite je ešte skrytý dvojnásobok. Každý máme totiž svoj súkromný depozit vnútornej sily, na&nbsp;ktorý sa môžeme spoľahnúť.

Spisovateľka Tamara Heribanová otvorene priznala, čomu nevedela, v živote podľahnúť!

Výber pre vás

Spisovateľka Tamara Heribanová otvorene priznala, čomu nevedela, v živote podľahnúť!

Súvisiace články

Mali by ste na TOTO odvahu?! Módna ikona Heribanová a jej TOP outfity inšpirované folklórom!

Aké závislosti trápia slovenské celebrity? Tieto krásky sa priznali!

Plesové pätoro: Poznáme návod, ako sa vyvarovať nežiadúcemu faux pas

Už nie je len spisovateľka, Tamara Heribanová najnovšie navrhla vlastnú módnu kolekciu

Nie sú len sestry a kamošky, ale aj kolegyne: Aký spoločný džob dostali Tamara a Barbara Heribanové?

Výber pre vás