Bála som sa, že napísať tento článok bude to najťažšie, čo urobím. Aktuálne však cítim iba neskonalú vďačnosť a potrebu povedať o tom, ako vám dokáže zmeniť život niekto, s kým ste reálne neboli, nepočuli ho, necítili a nestretli sa s ním.&nbsp;

Bol obyčajný novembrový večer a ja som sa pri pohári vína zacyklila na Instagrame. Scrollovanie správ je rituálom, na ktorý potrebujem čas a chuť, aby som odpísala a venovala tomu pozornosť. Narazila som však na jeden nezvyčajný, vtipný a jemne flirtujúci odkaz. Z predchádzajúcich kontaktov s mužmi som bola vycvičená ako nikto a aj keď som nechcela reagovať, intuitívne som cítila, že práve tomuto sa musím ozvať naspäť.&nbsp;

Stačilo zopár hodín a ja som bola “zamotaná” až po uši. Okrem toho, že bol vtipný, slušný, inteligentný, šarmantný a pýtal sa ma zaujímavé otázky, sa mi páčil aj fyzicky. ,,Kde bude háčik? Si ženatý? Nepáčim sa ti? Nechceš vzťah?” spýtala som sa ho narovinu.&nbsp; ,,Som v nemocnici. Práve v tejto chvíli za mňa dýcha prístroj a ja úplne neviem, kedy sa odtiaľto dostanem,” odpovedal úprimne. Hovorím si, hmm… Takých už bolo. Keby ste vedeli, koľkí ženáči sa ma takto snažili dostať, zavádzali, klamali a vymýšľali si príbehy hodné amerických detektívok.&nbsp;

POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE&gt;&gt;&gt;

Po čase som ale prišla na to, že v nemocnici naozaj je. Dokonca, že nie je v najlepšom zdravotnom stave a leží na oddelení, kde ho nemôžem ani navštíviť. Vo vnútri som cítila, že je to muž, na akého som čakala celý život. Písali sme si celé hodiny a celé dni. Bavili sme sa o hlbokých životných hodnotách, o tom, čo sa nám páči, čo máme radi, akú počúvame hudbu, čo očakávame od vzťahov, aké by sme chceli deti, akú by sme mali svadbu, dokonca aj o tom, ako by si naše rodiny rozumeli. Hovoril mi o detstve, o rodičoch, o bývalých vzťahoch aj o sexe. Čím dlhšie sme komunikovali, tým viac sme obaja cítili, že TOTO je ONO.&nbsp;

,,Prečo som ťa nespoznala skôr? Ako je možné, že to dokáže byť také intenzívne a prišiel si mi do života až teraz?” zamyslela som sa. ,,Žiadne stretnutie nie je náhodné,” odpísal.&nbsp;

Jeho stav sa nijako rapídne nezhoršoval, ale ani nezlepšoval. Stále prišlo niečo, čo liečenie zabrzdilo. Postupom času sa menili aj jeho nálady a aj keď sa mi nikdy nesťažoval na bolesť či trápenie, vedela som, že veľmi trpí. Zároveň som tiež vedela, že som jeho najkrajším únikom spoza chladných štyroch stien. Že s ním neriešim dokola to, ako a čo je v nemocnici nové, ale že sme spolu varili, sledovali filmy a seriály, že ma brával do reštaurácií, kde rád chodil, ukazoval mi tie najkrajšie miesta, ktoré mal rád. Ja som to všetko zažívala bez neho, aj keď virtuálne sme boli stále spolu. Tešil sa, ak sa mi niečo podarilo a aj po tých mesiacoch písania, so mnou stále flirtoval. Cítili sme obrovské prepojenie, no obaja sme si uvedomovali, že toto môže byť beh na poriadne dlhú trať.&nbsp;

,,Nechcem ťa obmedzovať. Nechcem, aby si na mňa čakala, neviem, aký život ti budem vedieť ponúknuť. Neviem, či som nastavený na lásku a vzťah, keďže riešim skôr existenčný problém a v prvom rade potrebujem prežiť…” aj to boli slová, ktorými ma neraz odháňal. Ja som ale vždy ostala. Celým srdcom som bola presvedčená, že ak mám stáť niekomu po boku, tak to je on. Bol mi za to vďačný a ja som bola vďačná jemu.&nbsp;

Po desiatich mesiacoch sa začal správať mierne inak. Prejavoval mi hlbšie city, opakoval mi, ako ma má rád, ako na mňa myslí, no odpisoval mi stále menej a menej. Ja som vedela, že nie je úplne v poriadku a že sa mu pohoršilo. Nebudem sa hrať na hrdinku, bolo to ťažké aj pre mňa. Zistila som, že najhorší pocit, ktorý v živote môžete mať, je pocit bezmocnosti. Keď tak veľmi chcete pomôcť, ale nemôžete nič urobiť. Keď jediné, čo zostáva, je čakať a veriť. Nevedela som, či sa skôr modliť, páliť sviečky na posilnenie energie a posielať mu silu skrz kryštály a spln mesiaca. Skúšala som všetko.&nbsp;

,,Prosím, užívaj si. Ak sa ti bude dať, choď do Indie, aj do Ameriky, aj na Aljašku. Rob všetko, lebo môžeš. O pár rokov už budeš niekde v Hollywoode, som o tom presvedčený. Mám ťa rád a myslím na teba,” to boli jeho posledné správy.&nbsp; ,,Mám ťa rada najviac na svete,” odpísala som okamžite. Prečítané a… odpoveď som už nikdy nedostala.&nbsp;

,,Dnes ráno zomrel,” cinkla mi správa. Spomínam si na ten okamih úplne presne. Triaslo sa mi celé telo, zamrzla som a prestala vnímať reálny čas aj priestor. Zrútila som sa a plakala tak, že ma bolelo celé telo. Konečne som pochopila metafore - puklo mi srdce. V tej chvíli mi naozaj puklo. Striedavo mi hlavou prúdili myšlienky, že to nie je pravda, že sa to nemohlo stať, že len spí a ozve sa mi. V ten večer som vzala jeho obľúbené víno a išla si sadnúť na miesto, kam chodím, keď mi nie je dobre. Počúvala som naše piesne, premietala a čítala si naše konverzácie stále dokola. Keď som dvihla hlavu, uvidela som niečo neuveriteľne nádherné. Záblesky svetla, paprsky lúčov, dokonalú scenériu západu slnka so všetkými krásnymi farbami a odtieňmi žltej, oranžovej, modrej aj sivej. Chodievam na to miesto roky, no nič tak krásne som za celý čas nevidela. Vtedy som vedela, že sa so mnou lúči.&nbsp;

Nepíšem tieto riadky pre to, aby ste ma ľutovali. Ani ja sama sa neľutujem. Istým spôsobom je toto moja forma rozlúčky a na druhej strane chcem vzdať hold výnimočnému človeku. Ak zažijete niečo tak silné, začnete rozmýšľať “prečo”. A je to úplne prirodzené. Ako som spomínala na začiatku, nie každý príbeh má šťastný koniec, ale ja viem, že mi odovzdal všetko to najlepšie, čo mohol. Že pre mňa to šťastný koniec bol. Naučil ma vážiť si samu seba. Pri ňom som našla svoju skutočnú podstatu&nbsp; a aj keď to môže znieť ako klišé, prvýkrát za dlhú dobu viem, že to nie je iba fráza. Dozrela a vyspela som pri ňom ako žena. Ako žena, ktorá si už k sebe nikdy nepustí niekoho, kto by ju podceňoval alebo si ju nevážil.&nbsp;

Pri hľadaní odpovedí na otázku “prečo” sa to stalo a “prečo” ak sa dvaja nájdu, nemôžu byť spolu, som dostala jedno krásne vysvetlenie. Duša nevníma čas a priestor, ako ho v tomto tele vnímame my. Pokojne sa mohlo stať, že my dvaja sme spolu prežili láskyplný a krásny vzťah. Ale nie v tomto živote. Nie teraz. Že prišiel, aby sa mi pripomenul, aby mi pripomenul, za čo stojím a čoho som hodná. Že sa so mnou ani nikdy nerozlúči, lebo ma nikdy skutočne neopustí. Spomínam si, ako mi raz povedal, že všetko bude v poriadku, lebo on sa ku mne nejakým spôsobom vráti. Že nie je z tejto doby a preto si iba píšeme. Vtedy som sa na tom smiala, ale teraz mi to dáva zmysel.&nbsp;

Jasné, že sa bojím. Bojím sa, že už nikdy nič podobné nezažijem. Že si nikoho nepustím k sebe dostatočne blízko, pretože ho budem stále porovnávať a hľadať v ňom túto moju spriaznenú dušu. Za ten čas, čo tu nie je, som si prešla viacerými štádiami - od popierania, cez bolesť, uvedomenie až po akési pochybovanie o tom, čo sa stalo. Nenamýšľala som si to iba? Bola to realita? Nehľadala som v jeho slovách iba to, čo som chcela počuť?&nbsp;

Ak si prechádzate niečím podobným a stratili ste človeka, ktorého ste milovali a ktorý predstavoval vašu druhú polovicu, nebudem vám klamať - tento pocit nikdy úplne nezmizne. Vždy sa budete otáčať a hľadať ho. Aj v úplných maličkostiach a v náhodných veciach, v snoch, v ľuďoch, v piesňach, vo filmoch, v spoločných zážitkoch. Nesmiete ale dovoliť, aby vás to pohltilo a zničilo.&nbsp;

Viem, že jediné, čo chcel, bolo žiť. Smiať sa, cestovať, objavovať nové chute, vône, miesta a ľudí. Chcel tancovať, baviť sa a mať rodinu. Necítim hnev, nemám v sebe zášť ani nikoho neobviňujem, za to, že tu už nie je. Chcem niesť jeho odkaz, chcem byť ženou, akú mal rád a robiť všetko to, čo robí život krásnym. Lebo ako povedal - môžem.&nbsp;

A som presvedčená, že sa teraz tam hore usmieva. Obdivoval moju prácu, vždy mi rád posielal námety a šikovných ľudí, o ktorých by som mala napísať. Teraz píšem o ňom, takto by to chcel. ❤

Skutočný príbeh: Milovali sa, no všetko prekazila choroba! Jej milovaný zomrel...ako žiť ďalej?

Výber pre vás