Neviem ako vy, ale ja som si naivne myslela, že v obchodoch z druhej ruky sa dnes už nenakupuje. Že sú tak trochu old school. Veď kto by tam chodil, keď sa počas výpredajov dokáže aj v bežných obchodoch obliecť za secondhandové ceny? Ale keďže je ich po celom Slovensku stále dosť, zrejme sa im darí a do predajní stále hľadajú nové posily. Viem to, lebo som si všimla nenápadnú výzvu v jednom výklade, okolo ktorého chodím cestou domov. Stačilo poslať e-mail so žiadosťou o prácu a o pár dní mi už zvonil telefón. „Práve nám neplánovane dala výpoveď jedna brigádnička, kedy by ste mohli nastúpiť?“ pýtala sa ma manažérka, s ktorou sme si dali krátke rande a o dva dni neskôr som už nastupovala na prvú smenu. Na víkendovú, len na brigádu. V nenápadnom obchode zastrčenom medzi sídliskovými panelákmi sa zoznámim s vedúcou, s vysokoškoláčkou Lindou a asi štyridsiatničkou Juliou, u ktorej podľa silného prízvuku každý spozná, že nie je Slovenka. Pochádza z Ukrajiny. Štyri predavačky na taký malý obchodík? Nie je to priveľa?

Napadne mi, ale túto myšlienku počas dňa niekoľkokrát oľutujem. Dnes sa dokladá nový tovar, a tak z obrovských vriec, ktoré vážia asi päťdesiat kíl, vybaľujeme oblečenie. Vláčime ich ako Santa po sklade, kde každý kus treba vyrovnať, doplniť naň cenovku a zavesiť na stojany v predajni. Lenže nie tak hocijako, ale zoradiť podľa farby. Fialová, svetlomodrá, tmavomodrá, všetko tu má svoj systém. Ten sa však rúca ako hrad z piesku, keď sa z neďalekého kostola vyrojí dav zákazníčok. A keď hovorím dav, myslím to naozaj. V istom momente ich v našom malom obchodíku napočítam aj osemnásť a všetky berú oblečenie z vešiakov, akoby sme ho rozdávali zadarmo. Žeby preto, lebo oddnes je akcia všetko za polovicu? Dôchodkyne, ženy v zrelom veku, tínedžerky, všetky skúšajú ako o život a hoci je v kabínke napísané, že dovnútra sa môže brať len päť kusov oblečenia, kašľú na to.

Strih asi o polhodinu. Predajňa sa zrazu nápadne vyprázdni a po tom nájazde pripomína apokalypsu. „Panebože, to naozaj niekto môže po sebe nechať taký bordel?“ rozčuľuje sa vedúca, keď vidí, že z kabínok sa zrazu stali skladiská a zákazníčky sa neunúvali vyniesť z nich veci. Dokonca sú rozhádzané po zemi, a tak sa bleskovo snažím všetky tie kopy oblečenia pozbierať. A podľa pár zvyšujúcich sa vešiakov zisťujem, že nejaká odvážna zákazníčka si tovar odniesla bez platenia. Bože, to sa vážne chce niekomu riskovať hanbu pre sveter za tri eurá? „Áno, niekedy ukradnú aj veci, ktoré máme v akcii za päťdesiat centov,“ pošepne mi šéfka. Obchod nevydrží dlho prázdny, takže ani baby pri pokladni sa nenudia. Stále niekto čosi nakupuje. A platí. Chápem, veď dá sa odolať teplému roláku za tri eurá alebo šatám za päť? Moment, tieto čierne zo Zary sú takmer nové a podľa štítku zisťujem, že sú zo zimnej kolekcie 2017/2018. Tie si nechám, to bude môj prvý úlovok. Fakt si ich zaslúžim, veď aj to presúvanie ťažkých vriec s oblečením dá zabrať. A milo odpovedať na čudesné otázky ešte čudnejších zákazníčok, ktoré sa vás pýtajú, kde si farbíte vlasy a či by ste aj im neporadili dobrý odtieň, je tak trošku nápor aj na nervy. Ale v sekáčoch to tak chodí. Že sem chodia aj jednoduchší ľudia, pre ktorých je návšteva obchodu spoločenská udalosť. A predavačky sa k nim musia správať tak slušne ako k ostatným.

Inak, verili by ste, že aj medzi personálom v secondhande funguje niečo ako hierarchia? Ok, šéfka je šéfka a chápem, že ju musia všetky poslúchať, ale aby sa tá, ktorá blokuje v kase, cítila dôležitejšia ako ostatné? Potom sú v rebríčku dôležitosti bežné predavačky a ja ako brigádnička som na chvoste. Našťastie, nedávajú mi to najavo, ale keď občas chytím do ruky mobil, lebo mi pípajú správy od kamošiek, zozadu cítim také tie pohľady. Že by som sa nemala flákať. A o tom, že si tu v pokoji, keď je obchod prázdnejší, vypijem kávu, môžem len snívať. Lebo ten obchod skoro nikdy nie je prázdny. Ak sa to aj na päť minút pritrafí, tu je stále čo robiť. Napríklad, keď skončí výpredaj a tovar sa ani v ňom nepredá, opäť ho treba zabaliť do vriec, poslať ďalej a nahradiť novými kúskami. Moje kolegyne to vybaľovanie berú ako rutinu, pre mňa je ešte stále tak trochu ako objavovanie pokladu. Veď viete, taký ten pocit, že čo za zázrak z vreca vylovíte. Trebárs super rolák z kašmíru, ktorý vyzerá, akoby ho ušili pre mňa. Aj tie boyfriend džínsy, ktorým nič nie je a fakt by sa mi zišli. Kolegyne sa na mne&nbsp;bavia, ale vedia svoje, pretože kedysi na tom boli podobne. „Aj ja som si na začiatku chcela kúpiť všetko, ale prešlo ma to. Veď to by som musela byť milionárka,“ smeje sa Julia.

Mňa smiech prejde, keď mi na ďalší deň volá manažérka, že na nasledujúci víkend ma presúva do iného obchodu. Ešteže to mám z domu oveľa bližšie a nemusím do práce cestovať vyše hodiny. Ale luxusný secondhand je iný svet. Úplne iný, než bol ten sídliskový. Dokonca ani systém zoraďovania vecí podľa farby tu neexistuje. „To je tak schválne, aby sa zákazníci museli v oblečení prehrabávať. Takto chytia do ruky každý kus a možno im niečo padne do oka,“ vysvetľuje mi moja nová kolegyňa. Vedúca. Je len o pár rokov staršia, ale vie, že už nie som začiatočníčka, a tak na nejaké veľké zaúčanie nie je čas. V obchode je totiž stále plno, hoci tunajší zákazníci sú tiež z iného súdka. Stačí zopár hodín praxe a hneď viem odhadnúť, aké typy sem chodia. Napríklad turisti. Často sa do obchodu prídu iba zahriať, lebo im je vonku zima a okrem toho, že si do kabínky nosia kopu handier, od nich netreba čakať žiadne veľké nákupy. Tak ako tie dve Rusky, ktoré prišli päť minút pred záverečnou. Nabrali si so sebou hŕbu vešiakov, kúpili jedny šaty za sedem eur a v kabínke po sebe nechali hotovú spúšť. Okrem plastového pohára z fast foodu aj obal od vložky. Ach. Špeciálnou kategóriu sú dôchodcovia. Ten prešedivený pán športovej postavy tu nakupuje pravidelne. Vždy je dobre oblečený a dnes sa pýta na šuštiakové bundy. „Zastavte sa pozajtra, budeme vykladať nový tovar,“ poradí mu kolegyňa, ktorá vie, že v sklade už čakajú zásoby búnd aj šuštiaky, jedna lepšia ako druhá. Len top značky.

Mimochodom, značky. V tých sa zákazníci fakt vyznajú. Najmä tí zo skupiny Fashionistky. Pravidelne sem chodí staršia pani. Dokonale vie rozlíšiť, či je tá šatka z kašmíru alebo len z obyčajnej vlny, či je vintage kabelka Prada naozaj originál. No otázkou, či je ten hnedý kožuch, ktorý si práve na seba obliekla, z líšky alebo z norky, ma dostane do úzkych. Po pár dňoch brigádovania sa predsa zo mňa nemôže stať odborníčka na kožušiny, či? Ale keď si ho skúša a ja jej presvedčivo tvrdím, že jej pristane (lebo jej fakt pristal), neodolá a odchádza s nákupom. Pravý a veľmi elegantný kožuch za štyridsať eur? Áno, v sekáči je možné všetko. Aj nakúpiť džínsy Levis či Armani, také tie „slušácke“ pulóvriky s nenápadným logom krokodíla či miniatúrnym symbolom Tommy Hilfiger. Ozaj, viete, čo platí v secondhandoch? Že ak sa vám tu fakt niečo páči, nemá zmysel čakať na zľavy, lebo dopadnete ako ja. Že vám tú bombovú bomberu Acne zákazník vyfúkne spod nosa. A vy mu to ešte s úsmevom na tvári musíte naúčtovať, hoci by ste mu najradšej ten kus vyšklbli z ruky. Ale tak mi treba, keď sa mi nechcelo platiť plnú cenu. Čo bolo, prosím pekne, štrnásť eur. Tak mi treba!

Po dvoch víkendoch a štyroch smenách som aj v luxusnom sekáči ako doma a fakt ma to tu baví. Celkom si užívam, že už môžem stáť aj pri kase a blokovať, aj že ma zákazníci považujú za módnu expertku. Pýtajú sa ma na názor, chcú vedieť, kde máme značkové kusy a zaujíma ich, kedy doložíme nové. Tak ako istá staršia dáma, ktorú som zaradila do kategórie zberačky. Mám podozrenie, že je skrytá shopaholička, lebo sem chodí aj niekoľkokrát do týždňa. Asi nevie odolať tým super cenám. „Tento sveter vezmem susede a tento bude pre dcéru,“ teší sa, keď svoje úlovky vykladá na pult. Presne vie, kedy príde nový tovar a potom sa v ňom donekonečna prehrabáva. A keď o pár dní neskôr dorazí do obchodu opäť, už sme ako staré známe a jej zasvietia oči, keď zo stojana vyloví obrovský kabát Gucci a hneď sa v ňom postaví pred zrkadlo. „Asi je vám príliš veľký,“ snažím sa ju presvedčiť, že tento kúsok ozaj nie je pre ňu. Gucci-negucci má také dlhé rukávy a široké ramená, že v ňom vyzerá ako strašiak do maku. „Nevadí, niekomu ho darujem,“ nenechá si poradiť a s kabátom za tridsaťdva eur spokojne odchádza. Veď hovorím, shopaholička.

Špeciálnou kategóriu zákazníkov sú hipsteri. Takí tí chalani s farebnými ponožkami, s klobúkom na hlave a v obrích bundách à la Balenciaga. Idú naozaj len po značkových kusoch a keď nenájdu nič, čo by sa im páčilo, skúšajú šťastie inokedy. Tak ako študentky, ktorým sa nechce míňať v bežných obchodoch, lebo v sekáči sa oblečú rovnako dobre, ak nie dokonca lepšie. Aj módne blogerky sú tu ako doma, nedávno som jednej z nich blokovala nákup za sedemdesiat eur. Ani nečakala na akciu a brala všetko, čo sa jej páčilo. Aj vecí, čo sa páčia mne, je tu dosť. Škoda, že to Versace sako mi je trošku tesné, ale fakt sa mi preň nechce chudnúť o jednu konfekčnú veľkosť. Aj bundu Moschino by som možno vynosila, no nie som z nej až tak paf, aby som si ju kupovala len preto, že mám luxusnú značku. Lenže budúci víkend mám zase službu. A viem, že na konci šichty opäť budem vyžmýkaná ako citrón, lebo to nosenie ťažkých vriec je horšie než makačka vo fitku. Ale viem aj to, že z tých vriec budeme s kolegyňami vyťahovať ďalšie módne poklady. Ešteže nie som milionárka a nemôžem celú výplatu nechať v secondhande. Veď niečo tu musí zostať aj pre všetky tie shopaholičky, fashionistky či turistov.

Sekáče si obľúbilo množstvo ľudí vrátane fashion blogerov. Aké je to však v ňom pracovať?

Výber pre vás

Sekáče si obľúbilo množstvo ľudí vrátane fashion blogerov. Aké je to však v ňom pracovať?

Súvisiace články

Nakúp a predaj: Aj takto si môžete poriadne prilepšiť!

Chanel kabelka za babku? Áno, v second-hande s luxusnými značkami!

Prestaňte kupovať handry za pár eur: Prečo sa oplatí investovať do udržateľnej módy?

Na mizine! Moderátorka a modelka Soňa Skoncová zostala bez peňazí, prečo takto skončila?

Štýlové kúsky za pár drobných: Navštívte sekáč, ktorý navyše pomáha

Výber pre vás