Redakcia Plus JEDEN DEŇ

V&nbsp;rannom slnku žiari Tower Bridge, akoby bol zo zlata. Pokojná rieka Temža zrkadlí jeho obraz, v parku St. James si turisti so smiechom fotia húževnaté veveričky. Kto by nemiloval Londýn na jar! No iba o&nbsp;pár tisíc metrov ďalej svieti slnko na celkom iné obrázky. Na&nbsp;ošarpanom predmestí sa členovia gangu chystajú na pomstu. Dnes v noci kohosi prebodnú. Vlastne to nie je nič nové pod slnkom, robia to tak každý večer.

Hlavné mesto Spojeného kráľovstva nie je obľúbené iba u&nbsp;turistov. Neustále priťahuje imigrantov zo všetkých kútov sveta. Dúfajú, že v&nbsp;deväťmiliónovom mravenisku si nejaký ten džob nájdu a&nbsp;zapadnú. Stačí však spraviť jedno zlé rozhodnutie a&nbsp;stanú sa neviditeľnými. Podľa nových odhadov žije v&nbsp;Londýne viac ako stotisíc „neviditeľných detí“. Sú to deti a&nbsp;mladí ľudia bez papierov, a&nbsp;teda bez budúcnosti. Bez dokumentov ich tak ľahko v&nbsp;nemocnici neošetria, nevezmú ich do školy, nemajú šancu neskôr si otvoriť bankový účet či požiadať o&nbsp;vodičák. Málokto riskuje, aby dal „neviditeľnému“ prácu, pri prenájme bytov to platí rovnako. Sám starosta Londýna Sadiq Khan požiadal Univerzitu vo Wolverhamptone, aby uskutočnila pátranie a&nbsp;spísala počet neregistrovaných detí, nazývaných stratená generácia. Vyzerá to tak, že londýnske predmestia ukrývajú stosedemtisíc nezdokumentovaných detí a&nbsp;dvadsaťšesť tisíc mladých ľudí vo veku od 18 do 24 rokov.

Aliyah Ali sa narodila v&nbsp;Londýne do druhej generácie prisťahovalcov. Vyrastala v&nbsp;rodine násilníka, jej mama ju nedokázala ochrániť a&nbsp;sama sa stala závislou od drog a&nbsp;alkoholu. „Ako malá som videla a&nbsp;počula veci, ktoré by malé dieťa nikdy vidieť ani&nbsp;počuť nemalo.“ Prítomnosť násilia sa prejavila na jej správaní, v dvanástich ju vyhodili zo školy. V tom čase už bola v&nbsp;náhradnej starostlivosti. „Od rodičov ma zobrali bez vysvetlenia a&nbsp;dali ma k&nbsp;cudzím ľuďom. Rebelovala som proti všetkému. Bila som sa a&nbsp;ubližovala som druhým,“ priznáva dnes dvadsaťsedemročná Aliyah. Hoci ešte na škole sa ju mentorka snažila obrátiť na lepšiu cestu, vraj bolo už neskoro. V&nbsp;tej chvíli ju podchytili gangy. „V trinástich som sa spoznala so staršími mužmi, ktorí ma popri fajčení marihuany naučili, ako šikovne a&nbsp;nenápadne predávať drogy. Vycvičili ma tak, že som to potom učila aj iné dievčatá.“ Aliyah sa v&nbsp;štrnástich stala profíkom na dílovanie drog a&nbsp;keďže bola dobrá, posielali ju aj mimo územia Londýna. Tam je totiž cena za dávku podstatne vyššia, keďže je ťažšie dostupná.

„Sadli sme na autobus a&nbsp;viezli sme sa dvanásť hodín do Škótska a&nbsp;späť, len aby sme tovar predali. Tak som fungovala. Mala som len štrnásť a&nbsp;dosť peňazí na pekné handry.“ V&nbsp;sedemnástich ju zatkli za „napomáhanie vražde, vlastnenie zbrane a&nbsp;drog s&nbsp;cieľom ich predaja“. V&nbsp;tej chvíli si pomyslela, že jej život sa skončil, no pustili ju na podmienku. „Spravila som však ďalšie zlé rozhodnutie a&nbsp;šla som dílovať. Chytili ma a&nbsp;dostala som štyri roky. Cítila som, že nie som hodná ničoho, a&nbsp;bola som neskutočne nahnevaná na celý svet. A na to, že som dostala do života také zlé karty.“ Už ako dieťa trpela posttraumatickou stresovou poruchou, ale dozvedela sa to až u&nbsp;väzenského psychológa. Tam pramenili jej nočné mory, ktoré má dodnes. Aliyah sa však dokázala odraziť od dna. Založila skupinu Daddyless Daughters, čiže Dcéry bez otcov, ktorá sa snaží pomáhať dievčatám, polosirotám, vydať sa na lepšiu cestu, ako bola tá jej.

Pokračovanie článku na ďalšej strane.&nbsp;

Príbehy „neviditeľných“ sa líšia, ale nie príliš. Sú takí, ktorí prišli do Británie legálne, ale prešvihli nariadený čas odchodu a&nbsp;nemajú prácu, alebo tí, ktorí prišli bez akýchkoľvek papierov. Ďalej deti, ktoré sa stali obeťami obchodu s&nbsp;bielym mäsom, maloleté siroty, ktoré mohli ostať v&nbsp;Británii iba do osemnástych narodenín, alebo deti narodené v&nbsp;Anglicku rodičom bez dokumentov, predošlej generácii imigrantov. Spočítať takýchto ľudí je veľmi ťažké, treba ísť vyslovene do „terénu“ a&nbsp;je to nebezpečná práca. Dnes je však isté, že v&nbsp;poslednom desaťročí narástla populácia detí ilegálnych prisťahovalcov o&nbsp;viac než polovicu.

Kto by sa však čudoval, keď vláda stanovila výšku poplatku za registrovanie dieťaťa ako britského občana na 1 012 libier. Od roku 2012 si také čosi dovolilo iba desať percent rodín imigrantov. Pôvodne tak chcela vláda zabrániť prílevu imigrantov a&nbsp;odradiť ich vysokými poplatkami. To sa však nestalo. Tí prichádzajú stále a&nbsp;ostávajú, ibaže načierno a&nbsp;vo veľmi zlých podmienkach. Starosta Khan vyhlásil, že je národná hanba znemožniť tisíckam mladých Londýnčanov začleniť sa do spoločnosti. „Tie čísla ešte len porastú, keď nás po brexite opustia Európania.“ Kráľovstvo neviditeľné deti nechce, no gangy ich prijímajú s&nbsp;otvorenou náručou. Neviditeľné deti sú priamym spojením s&nbsp;vysokou kriminalitou, ktorá posledných pár rokov ničí Londýn a dostáva ho na kolená.

S&nbsp;chudobou a&nbsp;beznádejou prichádza násilie. Londýn bol v minulom roku nebezpečnejším v&nbsp;počte útokov nožom ako New York, ktorý má porovnateľný počet obyvateľov. Odborníci obviňujú vládu, ktorá prinútila jednotlivé mestské časti šetriť, kde sa dá. V&nbsp;uplynulých troch rokoch zrušili takmer všetky dotácie pre mládežnícke kluby a&nbsp;organizácie, ktoré sa problematickým deťom venovali. Dnes nemajú veľa šancí nájsť pokojné komunitné miesto. Starosta preto založil nadáciu Young Londoners Found, program na podporu mladistvých v&nbsp;chudobných štvrtiach. Tých je však príliš veľa a&nbsp;gangy sú rýchlejšie.

Ade Adelekan, šéf skupiny metropolitnej polície pre násilné trestné činy, vraví, že keď sa rozprával s&nbsp;členmi a&nbsp;bývalými členmi gangov, zistil, že ich svet je celkom odlišný od toho nášho. „Často vyrastajú bez výchovy, chýba im vzor. Najskôr ich za rebelantské správanie veľmi skoro vyhodia zo školy, ujdú z&nbsp;domu a&nbsp;putujú z&nbsp;miesta na miesto. Zapletú sa do drobných krádeží ešte ako deti a&nbsp;potom si ich adoptujú gangy, napríklad na výpomoc pri dílovaní drog. Príbehy sú u&nbsp;mnohých podobné.“

Štvrť Tower Hamlets vo východnom Londýne je jedným z&nbsp;najchudobnejších miest Anglicka a&nbsp;má najviac mladých násilníkov. Problémom je, že deti, ktoré vyrastajú v&nbsp;týchto štvrtiach, vidia násilie každý deň. Postupne ho berú ako samozrejmosť, pretože ich prah vnímania zla sa posúva. Keď čosi vidíte dennodenne, stáva sa to pre vás „normálnym“. Polovicu zo všetkých útokov nožom spáchali deti. Gangy ich začnú cvičiť zaobchádzaniu s&nbsp;nožom už okolo desiatych narodenín. Zo správ o&nbsp;trestných činoch môžete mať pocit, že ide iba o&nbsp;chlapcov či mladých mužov, no čoraz častejšie sa spolupáchateľkami stávajú mladé dievčatá.

Pokračovanie článku na ďalšej strane.&nbsp;

Kým niektoré dievčatá pomáhajú gangom z&nbsp;rebelantstva, iné k tomu donúti okolie. Lucy Martindale je dnes šéfkou organizácie proti útokom bodnými zbraňami. Útoky nožom, takzvaný knife-crime, sú v Londýne epidémiou. Lucy mala deväť, keď jej sesternicu pred jej očami dobodali na smrť. Onedlho sa jej členovia gangu vyhrážali, že ak nebude spolupracovať, ublížia celej jej rodine a&nbsp;znásilnia ju. Jej úlohou, pretože bola mladé a nenápadné dievča, bolo nosiť pod bundou nôž a&nbsp;doniesť ho tam, kam gang potreboval. Polícia totiž prehľadávala všetkých mladých mužov, no málokedy mladé dievčatá. Stali sa tak poslami smrti z&nbsp;donútenia. Lucy dnes bojuje za častejšie prehľadávanie mladých dievčat na ulici, pretože to im môže zachrániť život.

„Ak polícia zastaví mladé dievča a&nbsp;nájde u&nbsp;nej drogy či nôž, ešte nie je pre ňu neskoro. Ešte stále môže požiadať o&nbsp;pomoc a&nbsp;utiecť od gangu.“ Gangy totiž využívajú najmä strach osamelých dievčat. Ak nemajú za sebou pevné zázemie, ľahko sa stanú sexuálnymi otrokyňami, dílerkami, násilníčkami.&nbsp;

Stephanie Thomas žije v&nbsp;Hackney, vo štvrti severného Londýna, ktorá je mimoriadne postihnutá kriminalitou. V&nbsp;združení Peace in the Streets (PITS) chce pomôcť ľuďom, často priam deťom, prekonať šok, ktorý ako svedkovia násilia museli zažiť. „Sú to naozaj ešte len deti. Poznám už trojročné, ktoré na vlastné oči sledovali, ako ktosi dobodal ich otca, brata alebo sestru. Viete si predstaviť, aký to má vplyv na detské videnie sveta? Ak týmto deťom ktosi bezprostredne nepomôže spracovať ten otrasný zážitok, môže to mať zničujúci dosah na ich psychiku.“

Ako napríklad u&nbsp;Montany, mladej dievčiny, ktorá mala len dvanásť, keď jej otca zastrelili na prahu ich domu. „Od tej chvíle som žila ako omráčená. Veci sa diali mimo mňa, nič som nedokázala vnímať. Začala som byť najskôr závislá od drobných krádeží, neskôr som silno fajčila, len aby som prekryla to, že nič necítim.“ Montana má dnes štrnásť a&nbsp;v&nbsp;organizácii PITS našla podporu. Stretáva sa so psychológom, chodí na stretnutia podporných skupín. „Vláda sľúbila, že nám v&nbsp;budúcnosti pomôže s&nbsp;dotáciami. Podľa mňa treba podchytiť deti v&nbsp;nebezpečných štvrtiach od začiatku. Aby neskĺzli na zlú stranu. Aby videli, že existujú aj dobré, nenásilné riešenia problémov,“ vraví Stephanie.

Možno aj vy máte v&nbsp;Londýne či priľahlom okolí priateľov a&nbsp;známych. Niektorí sa po brexite vracajú, iní uvažujú, že prídu domov čoskoro, lebo sa tešia z&nbsp;výsledkov volieb. Cítia sa v&nbsp;Londýne ohrození?

Dvadsaťosemročná Slovenka Barbora žije v&nbsp;blízkosti mestskej časti Richmond, ktorá v&nbsp;rebríčkoch bezpečnosti vedie. „Každé veľké mesto má problémy. V&nbsp;správach vidíme veľa násilia, ale v&nbsp;skutočnosti počas dňa nebezpečenstvo necítime,“ vraví Barbora, ktorá žije s&nbsp;dvoma priateľkami v spoločnom priváte. Vraj sa počas pobytu v Londýne naučila, ako sa v meste bezpečne správať. „Nechodiť do rizikových oblastí a&nbsp;už vôbec nie osamote a&nbsp;večer. Napríklad obľúbený Camden Town je skvelá štvrť na zábavu, ale tiež má vysokú kriminalitu.“ Mladá Slovenka tvrdí, že Londýn miluje a&nbsp;chce tu ostať, ale ak by mala raz mať rodinu, už to tak ružovo nevidí. „Momentálne si neviem predstaviť vychovávať v&nbsp;Londýne deti. Určite sa to dá, len si treba vybrať pre ne dobrú škôlku a&nbsp;školu. Podľa toho si potom vyberáte miesto na život. A&nbsp;štvrte s&nbsp;dobrými službami sú, samozrejme, na život drahšie. Alebo sa potom presťahujete do okolia Londýna a&nbsp;strávite celé hodiny nekonečným cestovaním.“

Polovičný Talian Ivano je IT-špecialista na bezpečnosť sietí a&nbsp;dušou veľký dobrodruh. Rozhodol sa, že si radšej našetrí, akoby mal obetovať kopu peňazí na drahý nájom. Nasťahoval sa do spomínanej štvrte Tower Hamlets, najnebezpečnejšej v Londýne, pokiaľ ide o kriminalitu. Žijú v&nbsp;nej ľudia z&nbsp;celého sveta. „Nevedia ma na prvý pohľad zaradiť, keďže som vysoký a&nbsp;tmavší, ale nie príliš. Nikto si na mňa veľmi nedovoľuje, ale na ulici sú inak bitky a&nbsp;vykrikovanie na dennom poriadku,“ tvrdí Ivano, ktorému sa Londýn páči pre jeho jeho rozmanitosť. Do centra sa dostane za pol hodiny cesty metrom, ako nadšený gurmán tu nájde pochúťky z&nbsp;celého sveta, a&nbsp;keď sa mu zachce, zapilotuje si simulátor Boeingu 737 v&nbsp;skutočnej veľkosti. „Navyše, ľudia v&nbsp;mojom fachu sú tu veľmi dobre platení, či je brexit alebo nie. Aj z&nbsp;pracovných ponúk sa dá vyberať. To v&nbsp;menších mestách či iných krajinách Európy ťažko nájdeš,“ pokračuje a chápe, prečo do Londýna smeruje celý svet.

Chápe to aj primátor Sadiq Khan. Pochádza z&nbsp;južného Londýna, z&nbsp;rodiny britských Pakistancov. Vyštudoval právo a ešte predtým, ako bol pasovaný v&nbsp;roku 2016 za starostu hlavného mesta, snažil sa spájať rozmanité komunity. Boj za toleranciu medzi kultúrami mu vyslúžil niekoľko ocenení. Postavil sa proti brexitu, časopis Time ho začlenil medzi sto najvplyvnejších ľudí sveta. Za starostu ho volilo 1,3 milióna ľudí, čo je najviac v&nbsp;histórii a stal sa aj prvým moslimským starostom západného sveta. Predstavil dostupnejšie ceny dopravy, zakázal reklamy polonahých vychudnutých žien na linkách metra či predstavil program pre mladých ľudí bez domova. Ako praktizujúci moslim dokonca hlasoval za manželstvá medzi ľuďmi rovnakého pohlavia, za čo si vyslúžil niekoľko smrteľných hrozieb. Posledné mesiace mu však dali najviac zabrať.

Koncom roka útočník dobodal na londýnskom moste niekoľko osôb a možno by pokračoval, keby ho nezastrelili, no začiatkom februára sa podobná scéna odohrala v&nbsp;južnom Londýne. Obaja útočníci boli radikalizovaní moslimovia, jeden z&nbsp;nich sa dokonca volal rovnako, Khan. To všetko tesne pred májovými voľbami, v&nbsp;ktorých Sadiq Khan opäť kandiduje na starostu. Pre odporcov je len infiltrovaným moslimom, pre neviditeľné deti Londýna však znamená nádej. A tí, ktorí Londýn považujú len za pekné mesto na pekný výlet, si môžu povedať – chvalabohu, že u nás sa čosi také zatiaľ nedeje. Chvalabohu, že žijeme na zlatom bezpečnom Slovensku.

Neviditeľné deti: Šokujúce príbehy detí, ktoré sa stali členmi gangov v Londýne. Z toho mrazí!

Výber pre vás