Jana Gombošová

Nedávno sa mi známa posťažovala, ako jej krásna jedenásťročná dcéra rieši, že sa jej začali dotýkať stehná. Má z toho traumu a rozhodla sa, že na sebe začne tvrdo makať. Nechce normálne jesť a hnevá sa na mamu, že to nechápe. Pritom je tenká ako špageta.

<a href="https://www.pluska.sk/emma/svetova/najprv-trapila-nadvahou-potom-trpela-anorexiou-odpadnete-ako-lola-vyzera-dnes.html">Najprv sa trápila nadváhou, potom trpela anorexiou. Odpadnete, ako Lola vyzerá dnes!</a>

„Som úplne hotová z toho, keď vidím svoju dcéru neustále zavesenú na Instagrame, kde sleduje množstvo modeliek a celebrít, ktorým vytŕčajú rebrá. Vidím, ako ich Monika obdivuje, a najviac ma desí, že jej to neviem vysvetliť. Že svet na sociálnych sieťach nie je reálny, že jej tento chorý obdiv a neustále porovnávanie môžu uškodiť. Ona len prevráti oči alebo mávne rukou nad mojou staromódnosťou,“ opisuje svoje obavy mama peknej školáčky.

Priznajme si, aj my dospelé ženy denne bojujeme s komplexmi a prehnanou sebakritikou. Sama sa často pristihnem pri tom, že priveľmi riešim cvičenie, jedlo a pri pohľade na staršie fotky (alebo ten nešťastný Instagram) sa sama na seba hnevám, čo všetko by som mohla pre seba ešte urobiť- -neurobiť. Moja kamoška si dokonca vyberá na dovolenke pláž podľa toho, akí ľudia tam sú. Chápete, ľahne si tam, kde je vysoká koncentrácia dôchodcov alebo pribratých mamičiek. Lebo medzi gazelami v bikinách by sa cítila tučná a chytila by depku... Viete si teda predstaviť, aké náročné musí byť pre dospievajúce dievča akceptovať samu seba v dnešnom svete. Dôkazom je nedávna štúdia veľkej kozmetickej značky, ktorá sa dlhodobo venuje ženskej sebadôvere. Opýtali sa viac ako päťtisíc dievčat z celého sveta od 10 do 17 rokov, ako sú spokojné samy so sebou. Bez ohľadu na vek dopadli výsledky veľmi podobne: vyše polovici opýtaných sa vlastné telo nepáči.

Čo sa deje? „Predstava o vlastnom tele sa mení pod vplyvom sociálnych skúseností. Veľmi často sa porovnávame, posudzujeme podľa stereotypných predstáv o ženskosti, kráse, ale aj podľa toho, čo nám podsúvajú médiá. Nespokojnosť s vlastným telom môže byť spúšťačom diagnózy PPP (porucha príjmu potravy), ale nie je nevyhnutnou podmienkou. Problém je predovšetkým v nerealistickom hodnotení vlastného tela,“ vysvetľuje primárka Psychosomatickej kliniky PN PP v Pezinku Zuzana Lajčiaková.

Šestnásťročná baletka Viki riešila svoju postavu odmalička. Ako tanečnica vždy veľa trénovala, takže priberanie sa na jej šťastie nedostavilo ani počas dospievania. Jej problémy nespustila ani neprimeraná kritika. Na vine bola paradoxne pochvala! „Veľmi jasne si na tento moment spomínam. Pred tromi rokmi v júni, keď som mala trinásť, bolo veľké teplo a ja som začala piť oveľa viac vody, ako som bola dovtedy zvyknutá. Dôsledkom toho som sa odvodnila. Čiže som schudla naozaj minimum, ale dostatok na to, aby si to moje okolie všimlo a začalo mi skladať komplimenty, že vyzerám lepšie. Samozrejme, že sa mi to páčilo a povedala som si: Ak schudnem ešte viac, budem mať ešte väčší úspech. Možno si ma v škole začnú viac všímať a budem viac obsadzovaná do predstavení,“ spomína na začiatky svojich problémov útla študentka tanečného konzervatória.

Svoje telo začala vnímať ako problém a podobne ako Monike aj jej ako prvé do očí udreli stehná. „Stále mi v hlave behala otázka, prečo nemám medzi stehnami medzeru, takzvaný thigh gap? Keďže som cvičenia mala denne dosť (päť až šesť hodín), začala som svoju nespokojnosť riešiť jedlom. Na internete sa dá nájsť naozaj všetko. Je plný ana-blogov, čo sú stránky, kde si dievčatá aj chlapci radia v tom, koľko kalórií prijať a ako vydržať čo najdlhšie nejesť, aby ste mohli dosiahnuť svoju vysnívanú váhu. Teda, podváhu. Našla som si jedálniček, ktorého som sa držala. Najvyšší prijatý počet kalórií nedosahoval ani štvrtinu dennej dávky. Niektoré dni som to dala dokonca na nulu! Po čase som už hlad ani necítila.

<a href="https://www.pluska.sk/emma/carovna/zena-ktora-vam-otvori-oci-prekonala-anorexiu-dnes-nej-bura-predsudky.html">Žena, ktorá vám otvorí oči: Prekonala anorexiu a dnes o nej búra predsudky!</a>

Moja hmotnosť začala rapídne klesať, no číslo na váhe sa mi nezdalo nikdy dostatočne nízke. Za mesiac som zo svojej vcelku nízkej váhy schudla asi desať kíl. No neubúdali zo mňa len kilá. V neskutočnom množstve mi začali vypadávať vlasy. Až tak, že som sa česala minimálne, aby som neprišla o všetky,“ opisuje mladá tanečnica, ktorá priznáva, že v jej okolí je množstvo dievčat s podobnými problémami. „Najhoršie je, že mladí ľudia sa v takomto správaní podporujú. Na našej klinike sa stretávame s novodobým fenoménom – propagáciou porúch príjmu potravy prostredníctvom internetu. Pod názvami pro-ana (anorexia) či pro-mia (bulímia) sa snažia čitateľov presvedčiť, že dosiahnutie chudosti je receptom na šťastie. Dievčatá si vymieňajú svoje skúsenosti, ak o toto ‚šťastie‘ cestou vedomého odmietania potravy dosiahnuť. Na blogoch si odovzdávajú recepty a udržujú sa v chorobnom bludnom kruhu. Nebezpečenstvo je v tom, že takáto silná skupina dievčat so spoločným cieľom má obrovskú váhu a dokonca si vzájomne dohliadajú na chudnutie,“ objasňuje desivé skutočnosti psychiatrička, ktorá s takýmito pacientkami denne pracuje.

Zdá sa, že internet a sociálne siete majú na svedomí množstvo dievčat, ktoré tu našli útočisko a dostali sa do bludného kruhu. Naozaj však digitálna doba a kult štíhlosti môžu za všetko? „Nie. Odborníci vo svete sa čoraz viac odkláňajú od teórie spoločenského tlaku, kultu štíhlosti a dokonalosti ako príčiny vzniku PPP. Nemožno jednoznačne povedať, čo je príčina. Je to zmes faktorov, biologických, genetických a sociálnych. Čoraz viac sa však spomína spojitosť s rodinnými vzťahmi. Viaceré štúdie poukazujú na dlhodobé, neriešené problémy v rodine, chronický nesúlad medzi rodičmi alebo neadekvátny tlak rodičov na dcéry pre ich výkony. Už v ranom detstve mnohí ľudia cítia, čo sa od nich očakáva, že budú perfektní, nebudú navôkol dávať najavo svoje skutočné pocity, pocity viny, sebaodmietania či nízku sebadôveru. A to je presne to. Hlavným problémom pri PPP nie je jedenie, ale často nahromadené búrlivé emócie, s ktorými mladí nevedia narábať a spracovať ich. Preto odkláňajú svoju pozornosť na jedlo a zacielením pozornosti od vnútra na vonkajší obraz svojho tela,“ opisuje lekárka.

To, že depka z pár kíl navyše môže mať skutočne desivý koniec, som videla na vlastné oči. Spomínam si, ako som raz nakupovala a pri pokladnici predo mnou stálo vysoké dievča. Najprv som si všimla obsah jej košíka, ktorý vykladala na pás. Tri zelené jablká, dva biele jogurty a zeler. Automaticky mi napadlo, uhm, niekto tu má diétu... Zodvihla som zrak vyššie a uvidela som ju. Kosť a koža. Nikdy som nikoho takého chudého nevidela! Spod trička jej na krížoch trčala potravinárska fólia. Hej, mala brucho omotané fóliou, asi aby sa viac potila a chudla. Vtedy som pochopila, že táto baba si vôbec neuvedomuje, že ľudia na ňu nepozerajú s obdivom, ale s údivom. Ktovie, ako dopadla. Aj preto je veľmi dôležité podchytiť problém včas. „Nebezpečné je, že priebeh ochorenia je v úvode celkom nenápadný a dievča môže dlhšie unikať pozornosti najbližších. Preto je dôležité, aby rodina stolovala čo najčastejšie spolu. Vtedy sme schopní postrehnúť prípadné zmeny. Ak sa jej témy neustále točia okolo stravovania, vedome odmieta potravu, nadmerne športuje, prezerá sa a negatívne komentuje svoje telo, je to varovný signál, že sa niečo deje,“ upozorňuje Zuzana Lajčiaková, podľa ktorej rodičia často hovoria, že ich dieťa to nemôže byť, je milé, dobré, spontánne, ambiciózne, určite to nie je problém odmietania potravy. „Zväčša si problém všimne okolie, ktoré na to upozorní, ale v období, keď sú nápadné vonkajšie telesné zmeny – chorobná vychudnutosť. Čo je zaujímavé, že aj zachytený postupný úbytok hmotnosti u mladého dievčaťa sa, naopak, stretá v úvode s pochvalou od okolia.

Aj Viki dlho unikala pozornosti rodičov a to, že sa niečo deje, si paradoxne všimli na jej zmenenom správaní. „Najhoršie je, že tým, čo som svojmu telu robila, som neničila len seba, ale aj svoju rodinu a kamarátov. Keďže som si odopierala všetky živiny, bola som mrzutá, nechcela som chodiť von a už vôbec nie sa rozprávať s rodinou. Človek by si myslel, že pri poruche príjmu potravy na jedlo myslíte najmenej, no opak je pravda. Jediné, na čo som dokázala myslieť, bolo jedlo. S našimi sme sa veľmi hádali. Plač bol na každodennom poriadku. Mala som šťastie, že v tomto období pri mne stáli moji spolužiaci. Bez nich by som sa z toho tak ľahko nedostala. Jeden z nich mal dokonca nervy na to, aby ma kontroloval každý jeden deň. Každé tri hodiny sa ma pýtal, čo som jedla a či vôbec. Vtedy mi to liezlo na nervy, no dnes som mu za to neskutočne vďačná. Ak by tu nebol on, teraz už môj priateľ, rodina a kamaráti, skončila by som v nemocnici. Bola som na tom zle, no zľakla som sa, že by som na psychiatrii musela ostať príliš dlho, a zo strachu som začala jesť. Pomaly som začala priberať, prestali mi vypadávať vlasy, ale hlavne sa mi vrátil úsmev na tvár a s našimi sa už nehádame,“ opisuje svoju veľkú výhru tanečnica, ktorá však priznáva, že niečo v nej predsa len zostalo. „Ešte stále si dávam pozor na to, čo mám na tanieri. Som však tanečnica, tak je to asi prirodzené. Moja choroba ma naučila vážiť si svoje telo a pochopiť, že jedlo je pre nás ako palivo pre auto, ktoré sa bez neho nepohne,“ dodáva Viki, ktorá sa dnes opäť teší z dostatku energie. Poviete si, že toto sú extrémy, ktoré sa vás netýkajú. No každá z nás, ktorú občas pochytí úzkosť z toho, ako vyzerá, je v ohrození. Niekedy stačí drobnosť. Kritická poznámka, problém v práci, vo vzťahu, porovnávanie alebo vás jednoducho pohltí samozdokonaľovací proces. Nemusíte skončiť v nemocnici. Stačí, že si ničíte život pochybnosťami o sebe.

Osem z desiatich dievčat sa priznalo, že sa pre svoj výzor vyhýba spoločenským aktivitám alebo dokonca vystúpilo zo záujmového krúžku. Sedem z desiatich dievčat nespokojných s vlastnou postavou sa vyhýba návšteve lekára alebo obmedzuje konzumáciu jedla. Podľa Kristýny Dolejšovej, autorky projektu Za normálni holky a ambasádorky Projektu sebadôvery Dove, je situácia kritická aj u nás. Kristýna vytvorila dotazník, na ktorom sa zúčastnilo takmer päťtisíc českých a slovenských dievčat v rôznom veku, a vyšlo jej, že 67,7 percenta opýtaných nie je so sebou veľmi spokojných. Takmer osem percent dievčat neznáša, ako vyzerajú. Až 56,1 percenta opýtaných odpovedalo, že v minulosti trpelo poruchou príjmu potravy, odmietaním jedla, depresiou zo svojho vzhľadu či dokonca sebapoškodzovaním.

Nespoliehajte sa na to, že sa dievča prizná samo. Naopak, aj keď o svojom probléme vie, bude mať tendenciu veci zahmlievať a popierať. Pri samotnom podozrení, že naozaj nie je niečo v priadku, je nevyhnutné citlivo prehovoriť s dievčinou/chlapcom. Nikdy však nie hneď priamo na tému anorektického/bulimického správania, ale skôr vyjadriť obavu o ich zdravie a priviesť ich k odborníkovi.

<a href="http://ww.emma.sk/emma/krasna/jej-pribeh-inspiruje-tisice-dievcat-depresie-ju-doviedli-k-anorexii-dnes-je-celkom-iny-clovek.html">Jej príbeh inšpiruje tisíce dievčat: Depresie ju doviedli k anorexii, no dnes je celkom iný človek!</a>

<a href="https://www.pluska.sk/emma/carovna/skutocny-pribeh-rozhodla-zmeni-svoj-zivot-bude-krasna-skoncila-psychiatrii.html">Skutočný príbeh: Rozhodla sa, že zmení svoj život a bude krásna. Skončila na psychiatrii</a>

<a href="https://www.pluska.sk/emma/chic/uspesny-pribeh-lucia-sije-dizajnerske-kabelky-ake-nemaju-obdobu.html">Úspešný príbeh: Lucia šije dizajnérske kabelky, aké nemajú obdobu!</a>

<a href="https://www.pluska.sk/emma/carovna/ak-milujete-cestovanie-musite-nim-zit-az-vtedy-pochopite-jeho-pravy-zmysel.html">Ak milujete cestovanie, musíte ním žiť! Až vtedy pochopíte jeho pravý zmysel</a>

<a href="https://www.pluska.sk/emma/krasna/smoothie-ranajky-zabudnite-vyskusajte-radsej-polievku.html">Smoothie na raňajky? Na to zabudnite! Vyskúšajte radšej polievku</a>

Nenávidím svoje telo: Viac ako polovica z nás nie je spokojná s tým, ako vyzerá

Výber pre vás