V EMME pracuje od roku 2020 a na jej stránkach i na webe vám prináša lifestylové a spoločenské témy a rozhovory so zaujímavými ľuďmi. Zo všetkého najviac ju baví cestovanie a vždy sa rada podelí o skvelé dovolenkové tipy a užitočné rady.

Anna Onderková

Pred nejakým časom som robila interview s bývalou herečkou, dnes ultrabežkyňou Lenkou Poláčkovou, ktorá sa mi zverila, že keď ju prvýkrát partner zavolal na túru aj s „prespávačkou“ v horách, nadšená vôbec nebola. „Keď mi povedal, že prespíme na Téryho chate, vravela som si: Ja mám spať na vysokohorskej chate? Nikdy! No a&nbsp;teraz mi stačí len „spacák“ a zaspím hocikde, aj v&nbsp;lese. Ak mám navyše stan, považujem to za luxus a chata je pre mňa priam päťhviezdičkový hotel. Pamätám sa, keď mi raz na narodeniny daroval sedák a prilbu. Nechápala som, čo s tým mám robiť. Čakala som náušnice, haha. No a dnes som skôr ja tá, čo ho ťahá do kopcov a vymýšľa túry. Vymklo sa mu to spod kontroly.“ Lenka svoju vášeň k prírode a&nbsp;turistike dotiahla do úplného extrému, keď sa v tomto roku stala prvou Slovenkou, ktorá zdolala Mount Everest, najvyššiu horu sveta, bez pomocného kyslíka.

Prípadov, ako je ona, mám vo svojom okolí čoraz viac. Ženy vo veľkom vyzúvajú lodičky s vysokými opätkami a&nbsp;namiesto drahých kabeliek investujú do poriadnej goratexovej výbavy. Medzi regálmi v predajniach s&nbsp;turistickým vybavením sa pohybujú sebavedomo ako kedysi v luxusných butikoch a zatiaľ čo v minulosti si na dovolenku balili dva obrovské kufre, dnes si vystačia aj niekoľko týždňov s jedným ruksakom. Z pešej turistiky sa stal trend, ktorý pohltil aj tie najzanietenejšie mestské typy.

Možno ste sa už aj vy stretli s pojmom biofília. V poslednom čase sa skloňuje veľmi často aj v súvislosti s cestovaním. Označuje našu prirodzenú vrodenú ľudskú tendenciu hľadať spojenie s prírodou. Termín pochádza z gréčtiny a skladá sa zo slova bios, čo znamená život, a philia, teda priateľstvo alebo láska. V&nbsp;tom je vysvetlené všetko – naša radosť z rastlín, zo zvierat, z prírodnej krajiny, zo zelene. Je aj vedecky dokázané, že pobyt v prírode má na nás pozitívny vplyv zo psychickej aj z fyzickej stránky. A neviem, či sa to zdá len mne, no po kovidovej kríze akoby sme práve tento aspekt prírody začali objavovať ešte výraznejšie než kedykoľvek predtým. Mestská turistika ustupuje horskej, viac vyhľadávame pokojné miesta, kde chceme načerpať novú energiu a odstrihnúť sa aspoň na chvíľu od zhonu a rušného prostredia. A&nbsp;to nielen na jednodňový výlet. Prečo to neskúsiť na viac dní, celý týždeň alebo dokonca mesiac? 

Len tak kráčať a&nbsp;kochať sa prírodou, prespávať v stane či pod holým nebom, vychutnávať si jedlo, ktoré si sama pripravíte na ohnisku a zaspávať s miliardou hviezd nad hlavou. Ak si teraz vravíte, že to síce znie romanticky, no vy nie ste ten typ, nevešajte hlavu. Ani herečka Lýdia Ondrušová nebola, no počas pandémie nabrala odhodlanie a vydala sa pešo na svoju prvú veľkú túru z&nbsp;Bratislavy, kde žije, do Michaloviec, odkiaľ pochádza. „Odkedy sa pamätám, prírodu som neznášala. Mala som vždy silnú alergiu, strach z&nbsp;kliešťov, vysokej trávy a extrémne sa bojím zvierat v&nbsp;lese. Párkrát som bola na minituristike, ale vôbec ma to nebavilo a nerozumela som, prečo to ľudia robia. Počas kovidu som však prechádzala náročným obdobím. Mala som za sebou ťažký rozchod, presťahovala som sa sama, dala som výpoveď v práci a k tomu som rozmýšľala nad svojou absolventskou prácou do školy. Navyše, všetko bolo zatvorené. Vtom som si uvedomila, že síce sú zavreté okresy, ale ja sa môžem len tak zobrať a odkráčať niekam. Začala som vnímať chôdzu ako obrovskú slobodu, ktorú má (takmer) každý z nás. A tak som to poňala ako cestu domov, na ktorej som chcela uvažovať o láske a o poznaní seba samej. Ale súviselo to aj s bývalým priateľom, ktorý mal turistiku rád a určite som si sčasti chcela aj niečo dokázať. Minimálne to, že si zvládnem kúpiť dobrú karimatku,“ spomína Lýdia.

Kráčala 21 dní a prezieravo si vybrala južnú trasu, ktorá je menej hornatá. Aj keď pôvodne plánovala ísť celkom sama, napokon sa k nej na prvý týždeň pridal kamarát, čo veľmi ocenila. „Naozaj som veľa vecí nevedela a teraz nehovorím len o tých praktických, ako uvariť si alebo dobre postaviť stan. Nevedela som byť sama v lese. Nevedela som sa nebáť ďaleko od ľudí. Chcela som prejsť celé Slovensko pešo, ale nakoniec som použila aj auto, ktoré sa naskytlo. V tom som cítila ešte väčšiu slobodu, že som šla bez pravidiel, úplne otvorená a zvedavá. Keď som sa dostala do situácie, že sa za mnou rozbehli psy a zrazu sa ma niekto opýtal, či nechcem zviezť, nasadla som. Taktiež som si myslela, že budem kráčať v tichu, ale vždy, keď sa mi niekto dostal do mysle, zatelefonovala som mu. Volala som svojim spolužiakom zo strednej školy, ktorých som nepočula desať rokov, celé hodiny som sa s nimi rozprávala počas toho, ako som kráčala. Robila som všetko, čo mi napadlo. Cestou som stretla aj nových ľudí, ktorí sa stali mojimi blízkymi priateľmi. Bolo to jedno z najlepších rozhodnutí, ak nie najlepšie, v mojom živote. Tá cesta ma zmenila.“ 

Vďaka tomu, že bola na Slovensku, mala istotu, že aj keby sa jej niečo prihodilo, niekto po ňu príde a&nbsp;pomôže jej. Neprespávala len v stane, ale aj v penziónoch po ceste či u kamarátov, ktorých má roztrúsených po celej krajine, a párkrát napísala starostom obce, kam vedela, že dôjde, aby jej dali nejaké tipy na prespanie. Vynašla sa.

Akými krízami si prešla a či mala chuť putovanie nedokončiť si prečítajte v pokračovaní článku na ďalšej strane &gt;&gt;&gt;

Samozrejme, neobišli ju ani drobné krízy, no ani raz vraj nemala chuť zastaviť sa a cestu nedokončiť. Najkritickejší bol pre ňu prvý deň. „Myslela som si, že je to ako na festivale. Prvý deň máš najviac sily, stan ani nič iné ti neprekáža, lebo si v eufórii. Ale potom mi aj môj tréner povedal, že to funguje presne opačne – až časom si zvykneš na nekomfort. Odvtedy som bola na niekoľkých malých turistikách, ale oveľa menej, ako by som chcela. Láka ma veľmi Cesta hrdinov SNP, no neviem, či by som to dala sama. Bojím sa medveďov, to sa nezmenilo. Zároveň ma asi nebaví úplne presná trasa. Mňa baví túlať sa a&nbsp;tešiť z&nbsp;toho, že som živá, zdravá a že na svete sú dobrí ľudia. No odvtedy chodím oveľa viac pešo a milujem to. Aj ostatným ženám odporúčam, aby otvorili dvere a odišli niekam, kam chcú. Lebo keď sa otvoria dvere, otvorí sa srdce a poznanie.“

Na svoju prvú niekoľkodňovú pešiu túru, no za hranicami Slovenska, sa pred nejakým časom vydala aj Jana Ondrušová. S Lýdiou sú menovkyne. K túram inklinovala vždy, no nikdy sa nepovažovala za nejakú veľkú turistku. Vydať sa sama na slávnu púť do španielskeho mesta Santiago de Compostela ju posmelilo niekoľko predošlých sólo výletov, ktoré kvôli dizertačnému výskumu absolvovala v Toronte, New Yorku a v Izraeli. „Uvedomila som si, že rada cestujem sama. A púť do Compostely bola najznámejší trek, o akom som počula. Vyrazila som z Porta a za 12 dní som prešla asi 240 kilometrov. Predtým som googlila rôzne trasy a mala som na zreteli, že idem sama, takže bezpečnosť bola prvoradá. Portugalská trasa sa začína v Lisabone, ale kvôli času a boľavému kolenu som sa rozhodla začať v Porte, čo je polovica celkovej trasy a po ceste je veľa možností, kde sa dá prespať. Vybrala som si vnútrozemskú trasu, nie prímorskú, lebo sa mi zdala frekventovanejšia, a&nbsp;teda bezpečnejšia. Šla som cez dediny, sem-tam cez les, ale aj väčšie mestá. Dedinky mi pripadali ako na Slovensku, lesy boli príjemné a iba na jednom mieste bolo vyššie stúpanie. A vždy som vedela, že aj keď nikoho predo mnou alebo za mnou nevidím, do piatich minút je v mojom akčnom rádiuse nejaký ďalší pútnik. Cesty boli už vtedy dobre značené, takže bolo prakticky nemožné zablúdiť. Na konci som stretla asi 70-ročnú pani, ktorá bola v šoku z toho, ako hrozne dlho mi to trvalo. Hold, sú aj ľudia, čo prejdú denne 50 kilometrov. Ja som dala denne od 13 do 27&nbsp;km a bola som hrdá, že mi nevypovedalo koleno,“ spomína Jana, ktorá si naozaj dala záležať na opatrnosti. Sestre poslala presný itinerár svojej trasy aj kópie dokladov. Na krku mala zavesenú píšťalku a zapnuté všetky kontrolky v hlave.

S odstupom času však hodnotí túto púť ako veľmi bezpečnú, stretávala kopu ľudí a s niektorými chvíľami kráčala spoločne, najmä keď vyrážala zavčasu po tme alebo vedela, že ju čaká náročnejší terén. Problém nemala ani s nocľahom, po ceste je množstvo alternatív a, samozrejme, vždy si so sebou môžete zobrať stan a nebyť závislí na penziónoch. Jana cestovala nízkonákladovo, a tak využívala hromadné ubytovne, ktoré majú pútnici k&nbsp;dispozícii. „Platilo sa tam iba pár eur za noc a v jednej miestnosti spalo 25 až 30 ľudí. Posteľ som mala, ale bol potrebný vlastný spací vak. A vždy v noci tam minimálne jeden človek kolosálne chrápal. Výhodou týchto nocľahární je nízka cena, ale bolo treba myslieť na to, že počet miest je obmedzený, tak som sa tam snažila prísť vždy na „otváračku“, čo bolo okolo obeda. Aj to limitovalo môj denný počet kilometrov. Vedela som, že môžem kráčať päť až šesť hodín denne a na obed sa už musím ubytovať. Len raz som si dopriala luxus a prespala aj s novou kamarátkou v penzióne.“

Účinný spôsob, ako si vyvetrať hlavu

Ani so stravou problém nemala a nemusela v ruksaku vláčiť jedlo na niekoľko dní. V každej dedinke, ktorou prechádzala, našla obchod s potravinami či reštauráciou. „Moje obľúbené bolo pútnické menu, ktoré som volala aj slovenské svadobné, lebo druhé jedlo bol vždy kúsok mäsa s polovicou ryže a polovicou hranolčekov,“ smeje sa vyštudovaná scenáristka. I keď aj ona mala nejaké malé krízy na ceste, keď bola viac unavená, nepovažuje ju za extra náročnú, keďže je zvyknutá chodiť pešo. Púť do Compostely absolvujú ročne tisícky ľudí, mnohí z náboženských dôvodov, iní preto, že ich inšpirovala slávna kniha Paula Coelha. 

Aký bol Janin dôvod vydať sa na púť do Compostely si prečítajte na ďalšej strane &gt;&gt;&gt;

„Pár mesiacov predtým som sa s niekým rozišla a cítila som sa v tom období osamelejšia a stratenejšia. Trek mi čiastočne pomohol vyvetrať si hlavu, dodal mi silu a pocit krásneho slobodného života. Vlastne vždy, keď idem do hôr alebo inak športujem, cítim sa silnejšia a pokojnejšia. A to hovorím z pozície ženy, ktorá celý život bojuje s pocitom, že je tá nemotorná,“ vraví so smiechom. 

Počas celej púte na jednotlivých zastávkach zbierala pečiatky do zošita, no diplom, ktorý pútnici na konci získajú, nemá. „Rad naň bol asi taký dlhý, ako si to predstavujem na cudzineckej polícii, a mne sa tam naozaj nechcelo stáť tri hodiny. Veď aj bez papiera viem, že som tam bola. Ale, samozrejme, bola som na omši v miestnej katedrále, kde je najväčšou atrakciou obrovské kadidlo, ktoré rozkývajú veľkým oblúkom, takže vyzerá ako artista na hrazde. Celý zážitok mi však pokazili ľudia, ktorí vytiahli mobily a všetko si natáčali. Bolo ich veľmi veľa. Osobne bol teda pre mňa duchovným vrcholom púte ani nie tak príchod na pútnické miesto, ale jeden menší kostolík asi štyri kilometre pred koncom, na ktorý som náhodou narazila. Bol zasvätený Márii Magdaléne, ktorá je moja birmovná patrónka. Považujem sa za veľmi liberálnu veriacu, ale vtedy som tam v duchu poďakovala za to, že som to mohla celé absolvovať.“ 

Aktuálne sa pripravuje na ďalšiu zaujímavú a aj omnoho náročnejšiu cestu do jej vysnívaného Nepálu. So snúbencom majú v pláne Manasla trek, ktorý pred pár rokmi absolvovali ich kamaráti a úplne ich to nad­chlo. „Pripravujeme sa hlavne fyzicky, robievame rôzne túry, aj teraz nedávno sme boli v&nbsp;Tatrách na Chate pod Rysmi a na Kôprovskom štíte, aby sme boli v&nbsp;dobrej kondícii. Samotný trek nie je veľmi náročný, väčším problémom bude nadmorská výška, ktorá presahuje päťtisíc metrov nad morom. Môj snúbenec je voľnočasový horolezec, ale ja som takto vysoko ešte nebola,“ neskrýva mierne obavy. Dvojica si však už dohodla aj miestneho nepálskeho šerpu a&nbsp;idú na prelome októbra a novembra, keď je v&nbsp;Nepále najstabilnejšie počasie.

Lýdie aj Jany, ktoré už majú svoj krst ohňom za sebou, som sa, samozrejme, musela opýtať aj na to, ako sa žena dokáže vôbec zbaliť na takúto dlhú cestu. Viem, že aj vás to určite zaujíma. Čo by vám teda v&nbsp;ruksaku nemalo chýbať a, naopak, čo môžete pokojne nechať doma? „Určite odporúčam vziať si nepremokavé ponožky, naozaj kvalitné topánky a kvalitné leukoplasty. Taktiež merino nohavičky a intímky, pretože potom si môžete zbaliť tých nohavičiek menej. Skvelé sú nepremokavé vrecká, do ktorých sa dobre balia veci, a dlhé nohavice, z ktorých môžu byť krátke, sú ideálne. Mala som so sebou aj píšťalku a ochranný sprej. Jediné, čo mi chýbalo, boli páperové papuče do spacieho vaku. Som veľmi citlivá na chlad a v apríli som zažila aj mínusové teploty. Zbytočné mi boli v ruksaku knihy. Myslela som si, že si budem po nociach čítať. No určite! Nič som nečítala a dokonca som si ani nič nepísala. Mám minimum zápiskov, a to som človek, ktorý naozaj rád píše, ale akosi sa mi nechcelo zaznamenávať,“ spomína Lýdia. 

Jane sa podarilo zbaliť do desaťkilového batohu po otcovi, ktorý sa jej navyše trhal a musela ho po ceste zašívať. „Hovorí sa, že pomerovo by mal ruksak vážiť desať percent vašej hmotnosti, čiže som mala mať maximálne šesťkilový. V prvý deň mi pripadal šialene ťažký, no asi na štvrtý deň som ho už skoro necítila. Určite odporúčam zbaliť sa čo najľahšie. A základom sú dobré topánky, ktoré už máte otestované a rozchodené. A aj tak vám hrozia pľuzgiere, s tým rátajte. Pamätám si, že na malíčku ľavej nohy som mala pľuzgier, na vrchu ktorého bol ďalší pľuzgier. Večer som sa prezúvala zo zavretých topánok do turistických sandálov, čo bolo skvelé. A rozhodne odporúčam mať niečo na zakrytie hlavy a nezabúdať na SPF. Inak všetko závisí aj od toho, v ktorej časti roka sa vyberiete,“ spomína s&nbsp;tým, že raz v noci si nechala topánky predo dvermi a do nitky jej premokli. Zachránil ju fén, ktorý bol v nocľahárni, a dve hodiny ním obuv sušila. Určite majte tiež cestovné poistenie, prípadne poistenie do hôr a vždy dajte niekomu vopred vedieť, kam pôjdete a kedy by ste mali byť na ktorom mieste. A hlavne, ak sa necítite na to ísť sama, nemusíte. Hlavne v členitejšom teréne je podľa Jany dobré mať svojho + 1, či už je to kamarátka, kamarát, partner, súrodenec alebo rodič.

Pokiaľ si netrúfate na prespávanie v stane, iste vás osloví nový trend zvaný bootiquing. Viac o ňom sa dozviete na ďalšej strane &gt;&gt;&gt;

Je úplne jedno, kam sa vyberiete, najdôležitejšie je nazbierať odvahu a vyraziť. „Nájdite si niečo jednoduché, bezpečné, to, čo vás zaujíma. Cez kľúčové slová female solo traveler objavíte mnoho špecifických ženských skúseností aj s konkrétnymi miestami. Ak idete do hôr a neviete, ako vyzerá terén, na YouTube isto nájdete videá zachytávajúce vašu trasu, ktorú už niekto pred vami prešiel aj s kamerou, a tak do detailov vidíte, kadiaľ pôjdete. Ak však nemáte dostatok skúseností s horami, začnite ľahšími trasami. Pozrite si, aké sú možnosti ubytovania a zvážte, ako ste na tom fyzicky. Nemusíte hneď trhať rekordy. Pokojne začnite menšími túrami na jeden deň či na víkend v&nbsp;Karpatoch či v Tatrách,“ odporúča ďalej Jana s tým, že je dobre vopred zistiť, čo vaše telo znesie a aké sú jeho limity. A ak si na nocľah v prírode za nič na svete netrúfate, máme niečo aj pre náročné turistky. 

Aktuálne svet zachvátil trend s názvom bootiquing. Je to milá slovná hračka, ktorá v preklade spája turistickú obuv s butikovým ubytovaním. Asi už tušíte, o čo ide, a potmehúdsky sa usmievate, však? Aj keď sa pešia turistika obvykle spája so stro­hým ubytovaním, v poslednom čase sa obrovskej popularite tešia treky s možnosťou luxusného ubytovania. Poznáte ten čudný pocit, keď do päťhviezdičkového hotela vojdete v zablatených topánkach alebo s ruksakom namiesto elegantného kufra? Tak v týchto hoteloch pre to na vás nik nebude zazerať. Ide o luxusnú formu turistiky, keď si cez deň užijete niekoľkokilometrový trek, no s istotou, že na konci dňa vás bude čakať krásna izba a pohodlná posteľ. Mnohé bootiquing hotely majú aj wellness, skvelú reštauráciu, sú priateľské k psom, ak si chcete na turistiku vziať aj svojho domáceho miláčika. A čo je najlepšie, nájdete ich aj na odľahlých miestach. 

Existuje množstvo bootiquingových trás v Alpách vo Francúzsku, v Dolomitoch, Spojenom kráľovstve, ale aj v Španielsku, Portugalsku či vo Švajčiarsku. Výhovoriek, prečo neskúsiť niekoľkodňovú pešiu turistiku, je tak čoraz menej. Už sa naozaj niet veľmi na čo vyhovoriť, možností je bárskoľko. Aj keď ste doteraz váhali alebo si nevedeli predstaviť samu seba v turistických topánkach. Ako už vyššie odznelo: najdôležitejšie je odhodlanie. Choďte pohľadať to svoje a vyrazte!

Lýdia putovala pešo naprieč Slovenskom. „Tá cesta ma zmenila!“ Kritický prvý deň a noci v stane

Výber pre vás

Lýdia putovala pešo naprieč Slovenskom. „Tá cesta ma zmenila!“ Kritický prvý deň a noci v stane

Súvisiace články

TÝŽDENNÝ HOROSKOP: Strelca čaká DOBRODRUŽSTVO, Leva OSUDOVÉ stretnutie a...

Chcete VYŠŠÍ PLAT? Urobte TOTO a máte šancu zarábať VIAC PEŇAZÍ!

Bruško už neskryje! Obľúbená oscarová herečka bude dvojnásobnou mamou

MAGICKÁ jeseň: Spojte sa s prírodou a VYČARUJTE si lásku!

TOP módne trendy tejto jesene: Čo by vám v šatníku nemalo chýbať?

Výber pre vás