V EMME pracuje od roku 2020 a na jej stránkach i na webe vám prináša lifestylové a spoločenské témy a rozhovory so zaujímavými ľuďmi. Zo všetkého najviac ju baví cestovanie a vždy sa rada podelí o skvelé dovolenkové tipy a užitočné rady.

Anna Onderková

Vždy elegantná, s dokonalým mejkapom, vlasmi a manikúrou a len málokedy bez vysokých opätkov. Tak poznám Paťku už roky. Keď prišla na naše posledné stretnutie, ktoré sme si po dlhšom čase dohodli v meste pri víne, nebolo to inak. Na nohách lodičky od Louboutin, Chanel náušnice a vizáž, akoby si odskočila z natáčania nejakej beauty reklamy. S tajomným úsmevom mi po chvíli povedala: „Niečo ti ukážem, nebudeš veriť vlastným očiam.“ Pred nos mi strčila mobil a na displeji svietila fotka, na ktorej bola pomaľovaná farbami, v maskáčoch a v zablatených vojenských kanadách.

Ako prvé som si pomyslela, vau, tá umelá inteligencia už vážne generuje realistické obrázky. Ako ďalšia možnosť mi hlavou preblesklo, že asi bola v rámci zábavy vyskúšať 24-hodinový kurz prežitia niekde v lese. Bláznivé dobrodružné nápady, to jej vždy išlo. Keď však videla moje zdvihnuté obočie a nechápavý výraz, so smiechom mi odvetila: „Za ten čas, čo sme sa nevideli, sa zo mňa stala vojačka.“ Z nej?! Z najženskejšieho a najnežnejšieho stvorenia, ktoré poznám, ktoré by ani muche neublížilo? „Čo ti to, preboha, napadlo?“

Paťka vyštudovala právo a už počas vysokej školy začala pracovať v súkromnej firme, kde sa venovala prevažne obchodnému a občianskemu právu. V čase, keď sme sa spoznali, bol jej pracoviskom súd a venovala sa konkurznému právu a reštrukturalizáciám. Čo ju však priviedlo k myšlienke prejsť na vojenské právo a tušila, že súčasťou tejto zmeny bude aj absolvovanie vojenského výcviku? „Keď som v roku 2022 nastúpila na Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, bolo tam viac podnetov, vďaka ktorým som sa rozhodla podať si žiadosť do regrutačnej skupiny, ale jedným z nich bol fakt, že na tých uniformách niečo je,“ vraví so smiechom.

„Vedela som, že budem musieť absolvovať osemtýždňový výcvik v Martine a následne po ňom aj niekoľkotýždňový dôstojnícky kurz pre absolventov vysokých škôl na akadémii ozbrojených síl v Liptovskom Mikuláši. Keď sa nad tým zamyslím, tak som si zistila len zopár základných vecí, trochu som vyzvedala od kolegov, ktorí to už mali za sebou, a rozhodla som sa, že to skúsim. Samozrejme, že boli aj momenty, keď to bolo náročné a rozmýšľala som, či to zvládnem.“ Na výcvik v Martine nastúpila v zime, pričom v jej čate, ktorú tvorilo zhruba tridsať ľudí, boli právnici iba dvaja – a jedným z nich bola Paťka. Dodnes si živo pamätá na prvý deň vo výcvikovom centre a priznáva, že mala trochu stres, keď tam prikvitla ako úplný nováčik s jedným zbaleným kufrom a ruksakom.

V nich mala všetko potrebné na dva mesiace, keďže vedela, že sa počas toho obdobia nedostane von z kasární. „Čo mi určite zachránilo život, boli zicherky. To som pochopila pri naťahovaní plachty na posteľ. Spomínam si tiež celkom presne aj na naše prvé raňajky, keď nám inštruktor nechal asi dve minúty, aby sme sa najedli. To bol prvý pamätný šok, ktorý som na výcviku zažila, a nie posledný. Každý deň vás tam niečo prekvapí a hlavne je nutné byť naozaj celý čas v strehu. Boli aj situácie, keď som bola unavená a snažila sa nezaspať na stole. Mala som aj slabé chvíle, ale nie som typ, ktorý sa vzdá, takže dobrovoľne by som neodišla,“ vraví odhodlane rodáčka z Čadce. My, ktorí ju poznáme, vieme, že v živote prešla niekoľkými náročnými situáciami a vydrží naozaj veľa.

No to, že sa naša Paťka vzdá luxusných lodičiek a dobrovoľne vhupne do vojenských topánok, by som v živote netipovala. „Úprimne? Toto bola vec, ktorú som si predstavovala trochu ťažšie, vymeniť všetky svoje lodičky a pekné šaty za uniformu a kanady. S dievčatami v čate sme sa tešili na moment, keď si prvýkrát oblečieme uniformu. Boli sme zvedavé, ako v nej budeme vyzerať. Celkom prekvapivo som si na ňu zvykla veľmi rýchlo.“ Dokonca ju dnes nosí ako pracovný odev, no v súkromí si stále potrpí na štýlové kúsky.

Pokračovanie článku na ďalšej strane &gt;&gt;&gt;

Zmysel pre módu má v sebe hlboko zakorenený, vyštudovala odevný dizajn na Škole umeleckého priemyslu v Trenčíne, a aj keď sa potom vydala právnickou cestou, módnu maniačku v sebe nezaprie. „Mojou najväčšou slabosťou sú topánky, hlavne tie s červenou podrážkou. Rovnako kabelky, šaty, šperky, parfumy… Asi mám tých slabostí viac, haha. Jednoducho sa rada obliekam pekne a štýlovo. Dlhé roky nekupujem veci na kvantitu, ale pozerám sa na kvalitu, takže v mojom šatníku sa nachádzajú aj naozaj drahé kúsky, no snažím sa ich kombinovať aj s cenovo dostupnejšími,“ priznáva. Na vojenskú uniformu si teda zvykla, ale čo ubytovanie? Na pár mesiacov totiž vymenila svoj elegantne zariadený bratislavský byt za kasárne.

„Budeš prekvapená, ale izbu sme mali na vojenské pomery naozaj lukratívnu. Žiadne železné postele a kovové skrine ani skupinové sprchovanie v spoločných sprchách. Naše izby boli riešené bunkovým systémom, v jednej boli tri postele a v druhej izbe jedna. V každej bunke sme mali vlastnú kúpeľňu a toaletu. Ja som bola na izbe s dvomi dievčatami, chodby boli rozdelené na ženské a mužské. Mala som pocit, akoby som bola na internáte. Postele mali úložný systém, v ktorom sme mali všetky osobné veci, keďže skrine boli výstavné, v tých sme museli mať veci poukladané na milimeter presne podľa predlohy. Tie nám inštruktori dôkladne kontrolovali každé ráno aj večer.“

Skoré ranné vstávanie bolo na výcviku samozrejmosťou. Oficiálny budíček bol o 5.20 hodine, no dievčatá si ho dobrovoľne posunuli ešte o 40 minút skôr, aby sa stihli všetky vystriedať v kúpeľni a pripraviť sa na rannú rozcvičku. Tá trvala hodinu. „Následne sme mali zhruba desať minút, aby sme sa umyli, prezliekli a dokonale ustrojení čakali nastúpení v pozore na raňajky. Po nich sa vždy začínal ranný nástup na výcvik, kde nám inštruktori kontrolovali doklady a skúšali nás, čo sme sa predchádzajúce dni naučili. Samozrejme, že učivo sa každým dňom nabaľovalo a bolo treba si pamätať do detailu všetko. Tí, ktorí nevedeli odpovedať na otázky, dostávali tresty rôzneho typu, či už niečo prepísať hoc aj tisíckrát, prípadne si zvyšovať fyzickú kondíciu a pekne za to poďakovať inštruktorovi,“ smeje sa s odstupom času Paťka. Zvyšok dňa strávila v učebniach alebo v kinosále a osobné voľno si cez týždeň mohla užiť až vtedy, keď mala všetky úlohy splnené.

„Deň sme končili večernou kontrolou a večierka sa začínala o 21.20 hodine, keď sme museli zhasnúť a ísť si oddýchnuť. No práve v tom čase sme sa začínali nerušene učiť za svetla mobilov. V sobotu sme mali takzvaný hospodársky deň, keď sme umývali a robili všetko, čo bolo potrebné, až do pol tretej. Vtedy sa nám začalo osobné voľno. Nedele sme mali najradšej, lebo sme mohli vstávať až o siedmej a mali sme celý deň voľno, takže sme chodievali na omše, cvičiť, dospávali sme, prípadne sme sa učili zameškané.“ Zdá sa vám takýto režim prísny? A to si ešte predstavte, že mobilné telefóny boli zakázané. Smeli ich používať len v čase osobného voľna. Dievčatá mali tiež zakázané maľovať sa alebo mať umelé nechty či mihalnice. Zakázané boli aj náušnice a hodinky na ruke smeli byť len v určitom farebnom odtieni. Počas výcviku bolo zakázané pitie kávy, tú si mohli dovoliť len v osobnom voľne.

Ako budúca vojenská právnička sa musela za ten čas naučiť kopu praktických aj teoretických vecí. Možno sa pýtate, či aj strieľať zo zbrane. Áno, aj to! „Ver mi, že ani ja sama som si nemyslela, že ako právnička budem musieť niektoré veci absolvovať. Dokonca sme museli vedieť ‚zborku‘ a ‚rozborku‘ samopalu načas. Tam sme sa medzi sebou predbiehali, kto bude najrýchlejší. Taktiež sme sa museli stihnúť obliecť v určitom časovom limite do jednorazovej pláštenky alebo nasadiť si ochrannú masku. Rovnako by mi nenapadlo, že budem niekedy adjustovať a deadjustovať mínu. Nezabudnem ani na pocit, keď som šla hádzať prvýkrát v živote skutočný granát. A následnú radosť, že mi zostali všetky končatiny po tom, čo som ho odhodila.“ V rámci kurzu musela Paťka absolvovať aj trojdňový výcvik prežitia v sťažených podmienkach. Čo si pod tým môžete predstaviť?

Plne nabalený 80-litrový batoh na chrbte bez rozdielu, či išlo o muža alebo ženu, s ktorým sa vydali do lesa a prechádzali náročným terénom. „Navyše sme mali na sebe zbrane, masky, taktické vesty a prilby. No a jeden takýto úsek sa mi stal osudným. Keď sme s týmto nákladom šliapali do kopca, na ktorom sa topil sneh a zmiešaval sa s blatom, šmykla sa mi noha a spadla som na kolená. Ruksak ma zaťažil a ja som len počula puknutie v nohe. Vedela som, že niečo bude zle, ale keďže adrenalín u mňa fungoval na sto percent, dokázala som aj tak vyšliapať kopec a v rámci cvičenia pokračovať ďalej v úlohách, dokonca som ešte aj kopala okop.“ Inštruktori však videli, že nie je úplne v poriadku a zavolali k nej sanitku. V nemocnici, kam ju doviezli zabahnenú, pomaľovanú maskovacími farbami a stále s prilbou na hlave, si vypočula správu, že noha je zlomená.

„Keď mi ponúkli, aby som sa umyla, tak som im tam pod vplyvom adrenalínu poďakovala s tým, nech mi nohu len obviažu, lebo mám pred sebou posledné dva dni a musím sa vrátiť do lesa,“ spomína na chvíle, keď sa odmietala vzdať. Veď už bola takmer na konci. Vyjednávanie jej však nepomohlo a napriek slzám, ktoré jej tiekli po lícach viac od ľútosti než od bolesti, skončila so sadrou na nohe. Výcvik musela s okamžitou platnosťou ukončiť, pobaliť sa a na druhý deň odísť domov.

Jej túžba stať sa vojenskou právničkou ju však neopustila počas celého liečenia a ako pravá bojovníčka si o pár mesiacov neskôr celý výcvik zopakovala. Letná verzia bola podľa jej vlastných slov o niečo jednoduchšia ako zimná a navyše už presne vedela, čo ju čaká, a nemusela sa odznova všetko učiť, lebo si veľa vecí pamätala. Tentoraz už dostala aj samostatnú izbu a pre ostatných kolegov začiatočníkov bola inšpiráciou aj poradcom.

„Prvýkrát od zlomeniny som skúsila behať až na výcviku a veľakrát som išla aj cez bolesť. Nebudem klamať, boli aj momenty, keď som sa pýtala samej seba, či robím dobre a či sa na to nevykašľať, ale napokon som to nevzdala. Veľmi som chcela, aby bola na mňa mamina hrdá, že som to všetko úspešne zvládla, a viem, že by bol na mňa hrdý aj ocino. Zistila som, že som silnejšia, ako som si dokázala predstaviť. Zlepšila som si fyzickú výkonnosť, naučila som sa zvládnuť zvýšený psychický aj fyzický tlak a naučila som sa aj to, že žiaden úspech nepríde bez toho, aby sme prekonali nejaké prekážky a problémy. Získala som do života veľa ľudí, za ktorých som vďačná. A stále mám na mysli, že som vstúpila do mužského sveta a musím sa naučiť v ňom plávať najlepšie, ako viem,“ vraví poručíčka Jašurková, ktorá si svoj sen o právnickej kariére vo vojenskej sfére napokon splnila a slávnostnú vojenskú prísahu zložila v Banskej Bystrici.

Ale po pracovnom čase ju v kanadách v meste rozhodne nestretnete. Keby všetci tí muži, ktorí sa pri nej pristavujú, skladajú jej komplimenty a sem-tam utrúsia aj sexistickú poznámku, vôbec tušili, čím kučeravá kráska prešla a že by im s prehľadom dokázala nakopať zadok, veru by dvakrát vážili svoje slová.

Z kostýmu do maskáčov! Právnička Patrícia podstúpila tvrdý VOJENSKÝ VÝCVIK. Ako to tam vyzerá?

Autor článku

Anna Onderková

Výber pre vás

Z kostýmu do maskáčov! Právnička Patrícia podstúpila tvrdý VOJENSKÝ VÝCVIK. Ako to tam vyzerá?

Autor článku

Anna Onderková

Súvisiace články

Kedysi rebelka dnes starostlivá mama: Raperke Aless sa po narodení synčeka takto zmenil život!

Karin na 3 mesiace úplne VYRADILA z jedálnička CUKOR: Neuveríte, čo to urobilo s jej TELOM!

NA VLASTNEJ KOŽI: Naozaj vás dovolenka v Chorvátsku zruinuje? EMMA RADÍ

Terapeutka Emočného kódu radí: Ako nájsť šťastie v 4 jednoduchých krokoch!

Módna ikona CHIARA FERRAGNI predáva vilu pri jazere Como. Je podľa vás hodná 5 miliónov?

Výber pre vás