V čase, keď je to k supermarketu jediná alternatíva, je to dosť veľká príležitosť. Bol to môj štvrtý výlet do mesta, odkedy sme v karanténe. A hneď vo veľkom štýle, s kamarátkou, bez syna, voľné celé dopoludnie. Obidve sme mali rúška, v ktorých sa podľa mňa nedá dýchať, tie hnusné rukavice sa lepia na pokožku rúk, a keďže tu bolo 23 stupňov, ruky sa v nich tak strašne potili. Ale taký je predpis. Do obchodu sa vchádza po jednom, na zavolanie predavačky. Keď som tam vošla, v rozhlase náležite hlásili, aby sme dodržiavali dvojmetrové vzdialenosti. V tom som uvidela jednu známu, tak som ju pozdravila, ale ona len cez rúško rýchlo niečo zamumlala, že teraz musíme dávať pozor a prihovárať sa len zďaleka a rýchlo išla za svojím nákupom.


Medzitým v skupinke rozostúpených kamarátok tri z piatich opisujú svoj strach, jedna dokonca tvrdí, že v každom človeku by sme mali vidieť nádejného prenášača vírusu, a podľa toho sa aj správať. A to sú úplne normálne ženy, mamy, ktoré majú deti staré ako ja. Takže ak by som to zhrnula, ľudia sa tu naozaj boja. Ja nehovorím, že sa máme objímať a bozkávať ako predtým, ale vidieť toto všetko pre mňa bolo veľmi smutným zážitkom. Ako som tak čakala na susedku, kým dokončila nákup, všímala som si, ako ľudia v rade nervózne prešľapujú z jednej nohy na druhú, niekto sa aj posťažoval, ako to všetko dlho trvá, dve ženy sa hádali nad tým, že jedna zle zaparkovala auto, muž s veľkým bruchom sa pridal do reči, že chce vidieť, aká bude situácia, keď bude pršať, lebo potom už ani v tom rade nebude možné takto voľne stáť, a pod striešku sa toľko ľudí samozrejme nezmestí.

Celé mi to prišlo ako zle zahraná tragikomédia, ktorá je však aktuálne veľmi nepríjemnou realitou. Ľudia medzi sebou hľadajú vinníkov, kto si náhodou zloží rúško tak je zločinec a kto si pri vchode do obchodu neobleje ruky antibakteriálnym gélom, ten nech tam radšej ani nechodí. Ale parkovisko je plné, lebo doma sa už sedieť nikomu nechce. Škoda, len že tie zamračené tváre vidieť aj cez tie škaredé chirurgické rúška. Rýchlo odtiaľto preč, čo najďalej, lebo negatívnej energie som si nabrala aj na tri dni. Našťastie, moja suseda Laura to vníma podobne, a tak mi vraví, či nejdeme niekam na kávu. Predstavila som si, ako by asi zareagoval moje kamarátky, kebyže im napíšem, či nejdú na kávu. Zniesli by ma pod čiernu zem, veď toto sa predsa nerobí.

Dnešná káva z baru po takom dlhom čase chutila úžasne.
Dnešná káva z baru po takom dlhom čase chutila úžasne.
Zdroj: Veronika Nováková

 

Všetci sa teraz vyhrážajú tým, že keď sa budeme správať nezodpovedne, tak sa po 20.5. vrátime tam, kde sme boli. Netvrdím, že by to tak nemohlo byť, ale aspoň zatiaľ si trošku povolenej slobody užiť môžeme, či nie? A tak sme šli hľadať miesto, kde by sme si mohli kúpiť spomínanú kávu. Prihliadnuc na situáciu, že sú takmer všetky bary v meste ešte zatvorené, sme sa autom pomaly presúvali cez mesto. Až potom mi napadlo, že v Marine, pri mori, od dnes funguje jedna kaviareň, kde vám cez okienko vydajú kapučíno aj koláčik. Poviem vám, že po takom dlhom čase to bolo niečo veľmi exkluzívne. More malo úžasnú tyrkysovú farbu, už strašne dlho som niečo také pekné nevidela.

Kapučíno s výhľadom na more.
Kapučíno s výhľadom na more.
Zdroj: Veronika Nováková

 

Na promenáde sa prechádzali rodiny s deťmi, ľudia si fotili nádherné zafarbenie mora, a my sme si tam tak stáli, a popíjali to kapučíno. A rozprávali sme sa, dlho sme sa rozprávali, pretože mne tá káva stihla aj vychladnúť. Niektorí ľudia na nás pozerali divne, lebo sme nemali odstup dvoch metrov, iných sme inšpirovali, a kávu si kúpili tiež, ale celé to zaváňalo takou neprirodzenou neslobodou. Ak to má byť takto, tak radšej budem naďalej tráviť dni v mojej bubline, kde existuje len rodina a pes, a pár priateľov, ktorí za to stoja, a ktorí nie sú paralyzovaní strachom. Dnešný výlet do mesta zaváňal smútkom a tŕpkosťou. To, čo som videla, nie je dolce vita ani náhodou.

Výbava do mesta: rúško, rukavice a nákupná taška.
Výbava do mesta: rúško, rukavice a nákupná taška.
Zdroj: Veronika Nováková