O poruchách príjmu potravy sa dnes hovorí a píše oveľa častejšie a napriek tomu každý rok pribúda dievčat, ktoré trpia anorexiou, bulímiou či záchvatovým prejedaním. Možno v tom majú prsty sociálne siete, kde na nás každú sekundu vyskakuje umelý svet s krásnymi a dokonalými fotkami. Lebo také chceme byť všetky. Osí pás à la Alexis Ren, nohy dlhé ako Miška Kocianová a telo dokonalé ako Izabel Goulard. Výnimkou nebola ani dvadsaťštyriročná Nicole, ktorá už na prvý pohľad vyzerá ako Barbie od Matella. Krásne črty tváre, alabastrová pleť, pery plné ako čerešne a jej telo by sa pokojne mohlo prechádzať po prehliadkovom móle. Napriek tomu so sebou nebola nikdy spokojná.

„Odmalička som sa porovnávala s ostatnými. Veď ja som už v škôlke chcela byť najchudšia medzi všetkými a vážne netuším, ako som s tým mojím malým detským rozumčekom na to prišla. Na základnej škole, to som už mala jedenásť, to vyústilo do reálnych problémov. Aj spolužiačky na strednej mali anorexiu. Znie to neuveriteľne, však?“ Do dnešného dňa si nevie úplne vysvetliť, prečo bola posadnutá túžbou po extrémnej štíhlosti. „Možno som chcela len niečím zaujať. Potrebovala som okolo seba pozornosť. Každý sa ma pýtal, prečo nejem, aká som vychudnutá, a mne sa to istým spôsobom páčilo, hoci to malo v konečnom štádiu úplne iný efekt,“ začína o svojom probléme otvorene rozprávať Niki.

Vyliečená anorektička

S anorexiou si potykala už veľmi skoro. Pár rokov sa venovala synchronizovanému plávaniu a baletu, čo jej na hmotnosti rozhodne nepridalo, skôr naopak. V sedemnástich sa vyhladovala až na 33 kíl, pretože sa stále necítila dosť štíhla. „Tri dni som nejedla vôbec nič. Potom som odpadla a skončila na JIS- -ke. Prebrala som sa až po niekoľkých dňoch.“ Aj vy sa pýtate, ako je možné, že si jej problémy nikto nevšimol? „Naši najskôr vedeli, že som sa o štíhlosť zaujímala viac ako moje rovesníčky, hoci som bola vždy veľmi chudá. Ale neskôr to nevedeli odsledovať. Snažila som sa pred nimi jesť, dokonca boli aj momenty, keď si ma posadili za stôl a musela som do seba napchať všetko, čo som mala na tanieri. Bez akýchkoľvek pripomienok. Lenže potom som nechcela chodiť ani k babke, ktorá, mimochodom, výborne varila. Mala som paniku, koľko u nej priberiem.“V jej živote sa totiž všetko začalo točiť okolo jedla. Až tak, že dodnes má z toho blok, s ktorým nedokáže bojovať. „Mám panický strach z váhy. Keď ju vidím, veľmi znervózniem a stále ju musím skrývať, aby som ju nemala na očiach. V časoch anorexie som sa vážila aj desaťkrát za deň,“ spomína Niki, ktorej anorexia a stres vyvolali zdravotné problémy. Dostala zápal žalúdka. „Ja som všetko prežívala vo fázach, nebolo to tak, že by som osem rokov nejedla. Môj život bol jedna veľká sínusoida. Keď som sa páčila sama sebe, tak som to neriešila, len čo som sa necítila vo svojom tele komfortne, prišla hladovka.“ Dnes vyzerá Niki úplne „čistá“, ale priznáva, že potlačený psychický syndróm v nej dodnes drieme. „Keď niečo zjem, stále rozmýšľam, koľko to má kalórií, ale podľa mňa dnes takto uvažuje veľa žien,“ priznáva Niki, ktorá sa z anorexie dostala postupne.„Možno preto, že som dospela a pozerala sa na ten problém inými očami. Dôležitým momentom bolo, keď som začala pracovať a našla som niečo, v čom som sa mohla realizovať. Vtedy som sa konečne prestala sústrediť len na jedlo,“ hovorí úspešná marketérka. Paradoxne, kedysi sa ani nechcela vyliečiť, lebo sa bála, že priberie. „Dnes pri výške 161 cm vážim 42 kíl a jem všetko, hoci si stále dávam pozor na to, čo mám na tanieri. Vekom si musí človek dávať pozor na jedlo,“ priznáva Niki a dodáva, že v tejto téme si stále má čo povedať aj so svojou kamarátkou Oli. Najskôr ich dala dokopy práca, potom sa stali kamoškami a dnes sú čosi ako sestry. Aj preto, že prešli podobným peklom, Oli totiž trápila bulímia.

Shutterstock

Profesionálka s bulímiou

Oli Beständigová je na Slovensku známe meno. Naša úspešná krasokorčuliarka, ktorá sa prebojovala až na zimnú olympiádu 2002 v Salt Lake City, ani len netušila, že Niki, ktorá sa začala starať o jej PR, sa stretla s podobnou psychickou poruchou. „U mňa sa všetko spustilo, keď som mala osemnásť a bojovala som s tým do 26 rokov. Veľa dievčat o tom nerozpráva a možno nikdy o tom nikomu nepovie, pretože sa za to hanbia. Ani nám dvom by na začiatku nenapadlo, že by sme ,lietali‘ v tom svinstve. No mali sme obrovské šťastie, že sme to zvládli bez akýchkoľvek psychológov, psychiatrov, liečení či odvykačiek. Obe sme si pomohli navzájom.“ Ako to celé prepuklo u mladej športovkyne? „Všetci okolo mňa jedli, lenže ja som sa krasokorčuľovaniu venovala vrcholovo, takže som si to nemohla dovoliť. A tak som si začala hľadať únikovú cestu, ako sa najesť a zároveň nepribrať.“

Olej do ohňa pridávali tréneri a jej partneri na ľade, ktorí jej vždy hovorili – Nežer. To preto, aby zostala štíhla a aby s ňou na ľade jej partner nemal problémy. „Bola som veľmi mladá, o strave som nevedela toľko ako dnes. Tak som sa touto ,radou nad zlato‘ riadila, akoby to bolo Božie prikázanie, aj keď som mala normálnu hmotnosť. Uvedomovala som si, že pre normálny život som tučná nebola, ale v krasokorčuľovaní platilo pravidlo – čím chudšia baba, tým lepšie. Len sa zabúdalo na to, že chalan pokojne mohol mať väčšiu silu, aby nás udržal,“ opisuje Oli, ktorá otvorene hovorí o tienistých stránkach tejto poruchy. V čase, keď ešte normálne schudla na 43 kíl, stratila na pol roka menštruáciu, preto jej lekár predpísal hormonálnu antikoncepciu. Z nej sa jej rozhodil metabolizmus a hoci jedla stále rovnako, za mesiac pribrala sedem kíl. Na svete bola bulímia ako vyšitá.

Najjednoduchšie bolo, keď som vracala doma. Lebo keď ste v spoločnosti, na obede či večeri, musíte si všetko do detailov premyslieť. Kde ísť na toaletu, ktorá je najbližšie, kedy strategicky uniknúť, aby si to hneď všetci nevšimli. Potom bol problém, keď som sa niekde objavila so slzavými alebo krvavými očami, prípadne s rozmazaným mejkapom z toalety. To bolo nápadné, čiže som si všetko musela plánovať.“ Keď už nemala možnosť ísť si vyprázdniť žalúdok doma, hľadala iné možnosti. Trebárs kamuflovala, že ide von so psom.

„Potrebovala som byť sama, ale nemala som žiadne špeciálne techniky vracania, ako to robili iné bulimičky, stačilo mi, keď som si strčila prsty do krku. Robila som to po každom jedle, takže aj niekoľkokrát za deň. Bolo to veľmi únavné, ale ten pocit, že som sa mohla poriadne najesť, ma uspokojoval natoľko, že som išla až cez svoju hranicu. Bulímia mi robila spoločnosť aj na pretekoch, vracala som dokonca aj na zimnej olympiáde.“

Shutterstock

Zdravotne ju to poznačilo

Oľgina bulímia mala dve fázy. V tej prvej sa napchala do prasknutia a potom to rýchlo išla vyvrátiť. V druhej sa už normálne najedla, aby mala aspoň akú-takú energiu. Horšie však bolo, že kyselina, ktorá sa trávením tvorí a vracaním dostáva späť do ústnej dutiny, jej zničila chrup. „Začali sa mi rozlamovať stoličky, preto som sa neskôr rozhodla, že si dám spraviť nové zuby.“ Stopku tomuto šialenstvu dala zo dňa na deň.

„Zhnusila som sa sama sebe. To bol môj liek, no trvalo mi veľmi dlho, kým som si s jedlom začala rozumieť. Až päť rokov som potrebovala na to, aby som si ho dokázala vychutnať bez výčitiek. Len čo som si niečo naložila na tanier, mala som tik – bože, jem dobre? Môžem si to dať? Našťastie, dnes to už mám za sebou a z môjho najväčšieho nepriateľa sa stal môj koníček. Zaujímam sa o zdravú výživu, milujem varenie a vychutnávam si každý kúsok,“ teší sa Oli a je šťastná, že napriek všetkým zdravotným ťažkostiam sa jej príbeh skončil dobre. „Stále naplno športujem a makám, popri tom chodím do práce a stíham sa starať aj o rodinu,“ hovorí šťastná mama malého Liama.

V športe ide o bežné praktiky

Úspešnú krasokorčuliarku však stále hnevá, že praktiky, keď mladé dievčatá nútia zostať extrémne štíhle, sú v športe dodnes bežné. Aj keď sa o tom nerozpráva. „Až keď baby končia s aktívnou kariérou a sú s tým vyrovnané, prelomia sa ľady a niektoré o tom začnú rozprávať. Stále sa s tým stretávam a v športoch, kde záleží na vizuálnej stránke, to tak funguje. Poznám trénerov, ktorí svojim zverenkyniam normálne povedia, aby sa išli vyvracať, aby mohli ďalej súťažiť,“ tvrdí  krasokorčuliarka, ktorá  pôsobila aj v zahraničí.

„Najväčší extrém, ktorý poznám, bol ten, že nechali športovkyňu oplodniť, ona otehotnela a po dvoch mesiacoch ju poslali na interrupciu. To je fáza, keď sú najviac chudé a tréneri to zneužívajú. Trebárs v Rusku to takto fungovalo bežne,“ odkrýva šokujúce praktiky tridsaťdeväťročná bývalá športovkyňa, ktorá sa dnes venuje ako trénerka mladým talentom. „Hneď ako dievčatá vyslovia vetu – Som tučná –, začnem konať. Aby nedopadli tak ako ja a nezničili si zdravie.“

Tieto baby mali rovnakého nepriateľa: Jedlo
Tieto baby mali rovnakého nepriateľa: Jedlo
Lýdia Czakó

Začarovaný kruh

Podľa Niki aj Oli je najväčší problém v tom, ako Slováci vnímajú psychické problémy. „Berú to tak, že keď sa na ne niekto lieči, je šibnutý. Pritom sú to oveľa ťažšie choroby, lebo sa nevie odhadnúť, kedy sa z nich človek dostane. Ak máš chrípku, dostaneš lieky, keď si zlomíš nohu, za pár týždňov sa ti zahojí,“ vysvetľuje Oli. „Je to presne ako s alkoholom. Hoci si vyliečený, abstinuješ, už navždy máš na sebe ten kríž a nikdy nevieš, ako a kedy sa to môže vrátiť. U alkoholika stačí vypiť pohár vína a už môže byť naspäť, u nás už len pomyslenie na to nám dáva varovný signál,“ dopĺňa Niki a spoločne priznávajú, že v krízových situáciách im ich ochorenie pomáhalo.

„Keď mi bolo najhoršie a nachádzala som sa v ťažkom životnom období, bol to pre mňa únik,“ hovorí Oli, ktorej porucha príjmu potravy neprešla do anorexie, hoci k nej ako bulimička mala veľmi blízko. „Anorexiu je ťažšie odhaliť a osobne poznám aj prípady takých žien, ktoré na ňu trpia, hoci nie sú vychudnuté. Majú paniku z jedla a to vedie k depresiám a sebapoškodzovaniu.“ Preto je dôležité nehanbiť sa za svoju chorobu, nerobiť z nej tabu a hovoriť o nej. Tak, ako to dokázali Niki a Oli. Ak tým pomôžu len jedinému dievčaťu, ktoré má podobné problémy, už vtedy to stálo za to.

Čítajte viac: 

Známa slovenská speváčka sa dala „vylepšiť“. Pozrite na tú radikálnu zmenu!

ŠOK: Speváčka Jessie J dojala fanúšikov bolestivým priznaním. Čo odhalili lekári?

Odpadnete! Veronika Ostrihoňová ukázala svojho brata: Pozrite, aký je to fešák

Sebaláska nie je sebecká. Učí nás ľúbiť nie seba, ale ľudí okolo nás!