Simona bola v detstve úplne normálne dieťa s jedinou výnimkou. Extrémne milovala sladkosti. V „úchylke“ ju priamo podporovala jej matka. Školáčka si totiž bez dennej dávky zákuskov, čokolády a zmrzliny vôbec nevedela predstaviť deň. Presne preto z nej už na základke bolo tučné dievčatko. Komplexy nemala, jej mame sa to nesmierne páčilo, navyše, Simona ešte málo vedela o tom, ako by malo vyzerať zdravé ľudské telo s optimálnymi proporciami.

V deviatej triede nastal zlom. Zaľúbila sa do spolužiaka. Pri výške 166 centimetrov však mala váhu takmer 85 kilogramov! „Až vtedy som vlastne zistila, ako vyzerám a ako ma vnímajú ostatní. Pochopila som, že taká hora mäsa sa Peťovi vôbec nepáči. Preto som sa dala na diéty. Najskôr som len odmietala niektoré druhy jedál, neskôr som skúšala aj cvičiť. Moje nadrozmerné telo však na fyzickú aktivitu nebolo vôbec zvyknuté.

Silu a odvahu mi dodávala platonická láska. Vďaka nej som mala pocit, že to zvládnem,“ priznáva Simona, ktorá nemala ani potuchy, ako sa jej chudnutie vymkne spod kontroly. Navyše, na podporu z maminej strany sa nemohla spoľahnúť. Tá ju naďalej zahŕňala palacinkami a veterníkmi z lásky. Každý deň jej do školskej tašky pribalila sladkú čokoládu, netušiac, že tým svojej dcére poriadne skúša sebadisciplínu. Simona trpela, ale v mene lásky sa dokázala premôcť.

Keď po dvoch mesiacoch odriekania schudla sotva päť kilogramov, znechutene s celou diétou sekla. V hlave jej pritom skrsla spásonosná myšlienka. „Napadlo mi, že keď sa neviem vzdať vecí, ktoré mi tak veľmi chutia, no zároveň z nich priberám, urobím s tým krátky proces – strčím si po každom jedle prst do krku a bude.

Veľmi som sa tešila, aká som vynachádzavá a ako ľahko sa mi odteraz bude chudnúť. Môžem zjesť všetko, aj tak nepriberiem,“ spomína na svoju naivitu s katastrofálnymi následkami Simona. Taktika naozaj zabrala. Jedla, koľko sa jej žiadalo, a vždy si potom odbehla na toaletu. „Bola som ako nepríčetná. Najskôr som sa prejedala iba milovanými sladkosťami, neskôr sa nutkavý pocit naplnenia a vyprázdnenia žalúdka zvrhol a ja som bola schopná naplniť si ho hocičím.

Bolo pre mňa normálne sypať do seba múku či ohrýzať surové cestoviny.“ Simona svoje prejedanie svedomito kombinovala s dávením, „vďaka“ čomu jej váha začala rapídne klesať. Spočiatku bola nadšená. „Už som sa videla, ako si v obchode kupujem krásne oblečenie, ako sa mi od základov mení život.“ Svet mal konečne patriť iba jej. Už nebude doma plakať nad plným tanierom a závistlivo pokukovať po kamarátkach, ktorým to náramne svedčí v minisukniach. „Nepotrvá to dlho a aj ja budem jednou z nich!“

Týmto spôsobom fungovala roky. To, že niečo nie je v poriadku, začalo Simonino telo dávať najavo najskôr nenápadne, až neskôr sa signály pretavili do nepríjemnej nevoľnosti. Raz ráno pred prednáškou sa jej pri vstávaní z postele zatočila hlava. Takmer spadla, musela si na chvíľu sadnúť a predýchať, inak by skončila na zemi. Nebolo to príjemné, zvlášť, keď ju v škole čakali dôležité povinnosti. Prešla preto do kúpeľne. Dala si sprchu, aby sa trošku prebrala. „Možno je to len nízky tlak,“ hovorila si.

Ale ani sprcha nepomohla. Simona cítila zvláštnu slabosť v celom tele. Akoby nemala ani štipku energie. Hlava sa jej krútila ako na kolotoči. Nikdy nič podobné nezažila a netušila, v čom je problém. Zavolala teda mame, ktorá bola v práci. Lenže tá o Simoninom „účinnom“ spôsobe chudnutia ani len netušila. Bola presvedčená, že za rapídnym úbytkom hmotnosti jej krásnej dcéry stojí stres z vysokej školy.

Poradila jej, aby si ľahla, možno sa len zle vyspala a má problém s krčnou chrbticou. Asi po hodine v posteli zachvátil Simonu vlčí hlad. Zbehla do kuchyne, otvorila chladničku a naložila si na tanier slušné raňajky. „Za obeť padli dva balíky müsli sušienok, jeden a pol čokolády, balíček čipsov, krajec chleba s hrubou vrstvou masla a nivovej nátierky, miska cereálií s mliekom. A čo potom? Ako zvyčajne. Išla som na vecko,“ krčí plecami mladá žena.

Lenže tentoraz sa jej „očistnú kúru“ nedarilo zrealizovať. Len čo sa totiž nahla nad misu, hlava sa jej znovu nepríjemne zatočila. „Musela som s tým okamžite prestať. Nemala som silu vracať. Pocit plného žalúdka ma však veľmi sužoval. V zúfalstve mi napadlo, že počkám, kým mi telo vytrávi, a použijem klystír.“

Po pár hodinách teda z tajnej skrýše v skrini vytiahla irigátor. Mala ho tam pripravený už asi pol roka práve pre takýto prípad núdze. „Pred klystírmi som mala trošku rešpekt. Nebola to jednoduchá procedúra, ale keďže som nechcela pribrať, pustila som sa do študovania návodu a odhodlaná na všetko som do seba dostala dva litre vody a pripravila vodu do irigátora. Vedela som, že nutkanie na stolicu bude obrovské, napriek tomu ma sila kŕčov zaskočila.“

Nič však nemohlo ohroziť Simoninu túžbu po krásnej figúre a zároveň po dobrom jedle, ktorého sa nedokázala zrieknuť. Stiahla všetky svaly a rozhodla sa vydržať čo najdlhšie. Kŕče prichádzali vo vlnách, medzi ktorými naberala silu na ďalší nával bolesti. Podarilo sa jej udržať v sebe vodu celých dvadsať minút. „Bolo to tých najdlhších dvadsať minút v mojom živote, ale oplatilo sa! S vodou odišla stolica a s ňou všetky nebezpečné kalórie.“

Po zaujímavej skúsenosti rozbehla Simona nový odtučňovací maratón. Už nechodila na toaletu tak ako doteraz. Najskôr si dala klystír, aby sa zbavila najposlednejších zvyškov jedla, a po každom výdatnom stolovaní si dopriala dávenie. Malátnosť a krútenie hlavy ju prešli a všetko sa na chvíľu zdalo ideálne. Prešiel týždeň. Simona veľa pila, lebo tušila, že klystíry ju oberajú o dôležité tekutiny. Medzi jedlami do seba hádzala rôzne kapsuly s vitamínmi a minerálmi, aby jej telo dostalo aspoň aké-také živiny.

„Bola som presvedčená, že takto som pokorila kilogramy a svojmu telu som navyše zabezpečila všetko, čo potrebuje.“ Dnes síce vie, že to bola kolosálna hlúposť, no v tom čase mala pocit, že je tvorcom tej najefektívnejšej diéty na svete. Po jednej nedeli strávenej striedavo nad tanierom a toaletnou misou sa Simona ráno zberala do školy. Mala za sebou raňajky, ktoré už medzitým stihli jej telo nedobrovoľne opustiť. Práve si obúvala topánky, keď sa jej zahmlilo pred očami. Prebrala sa v neznámom prostredí, na posteli, prikrytá bielym paplónom. Pravú ruku mala napojenú na infúziu. Najskôr nemala potuchy, čo sa deje.

„Na nič som si nevedela spomenúť. Chcela som sa niekoho opýtať na to, kde som a čo tam robím. Keď som sa však pokúsila postaviť z postele, pocítila som nevoľnosť. Akoby na zavolanie, práve v tej chvíli vstúpila do izby zdravotná sestra. Pochopila som, že som v nemocnici. Podišla ku mne a keď zistila, že mám otvorené oči, zdalo sa, že ju to potešilo.“ Až potom sa Simona dozvedela, že v bezvedomí strávila na lôžku tri dni. Privolaná lekárka jej vysvetlila, čo sa vlastne stalo. „Zlyhal mi organizmus. Hodnoty dôležitých látok v tele boli na kritickom bode. Hrozil mi totálny kolaps a smrť. V podstate je zázrak, že som to prežila.“

Príbeh hrôzy sa síce skončil šťastne a zo Simony je teraz úspešná žena a tiež milujúca dvojnásobná mamina, no trvalo dlho, kým pochopila, že metóda, akú si zvolila, neprináša šťastie a neraz sa končí tragicky. Mnohí z nás sa nazdávame, že vyliečiť sa z bulímie či anorexie dokážu dievčatá už len vďaka tomu, že si svoj problém pripustia. Odborníčka nám však priznala, že také jednoduché to nie je.

„Spočiatku sa môže zdať výhodou, keď si pacient uvedomí, že sa ocitol vo vážnej situácii, a rozhodne sa vyhľadať pomoc. Znamená to, že s tým niečo chce robiť. Bez jeho aktívnej spolupráce je totiž trvalé vyliečenie len ťažko možné. Nie je však vôbec zriedkavé, ak po ústavnej liečbe a po návrate domov pacient znova skĺzne do starých koľají, preto dobrovoľnosť sama osebe nezaručuje úspech,“ varuje psychologička Ľuba Albertová, ktorá sa pri svojej práci venuje ľuďom s poruchami príjmu potravy.

„U týchto pacientov je vnímanie skutočnej fyzickej krásy narušené. Svoj organizmus navyše berú ako nejakého súpera, ktorého treba pokoriť, poškodiť a určiť mu mantinely. V živote to však funguje naopak, a to sa snažím vysvetliť aj svojim klientom. Ak chcú niečo dosiahnuť, pretože veľká väčšina týchto ľudí má rôzne ciele a túžby, dokážu to jedine, keď budú žiť a ich organizmus bude fungovať. Naše telo bude žiť iba vtedy, keď sa mu postaráme o všetko, čo na život potrebuje. Ak ho nemáme radi, ak sa k nemu správame macošsky, bojujeme vlastne proti sebe. Kladieme prekážky všetkým našim túžbam a cieľom. Nič v našom živote nemôžeme uskutočniť, žiadne naše sny, keď naše telo zomrie,“ vysvetľuje odborníčka.

Nemenej dôležité je podľa nej aj úprimné pochopenie pacientovho problému a zároveň nastolenie partnerského vzťahu medzi obomi. „Ako môžem ako terapeut očakávať od klienta, že mi uverí, keď primárne nechápem ja jeho? Keď ho vnímam iba ako pacienta, s ktorým nie je niečo v poriadku a to „niečo“ treba čo najskôr opraviť? Samozrejme, treba konať, a to niekedy veľmi rýchlo, lebo stav pacienta s anorexiou alebo bulímiou je niekedy skutočne vážny.

Od prvého okamihu sa však snažím o nastolenie partnerstva medzi nami. Nie partnerstva rovnocenného vo všetkých rovinách, pretože sú vedomosti, ktorými dotyčný nedisponuje, ale v rovine ľudskosti. Nikto z nás nie je viac ani menej ako ten druhý a ak mám niekomu skutočne pomôcť, musím si toho človeka vážiť. Musím ho mať rada – od prvej chvíle, ako ku mne zavíta,“ vysvetľuje psychologička.

Na druhej strane upozorňuje, že liečenie pacientov s poruchami príjmu potravy trvá naozaj dlhé roky a nie vždy sa končí happy endom. „Poznám osudy mnohých, ktorí anorexiu či bulímiu nezvládli. O ich úmrtiach sa však veľa nedočítame, pretože málokto z blízkych je ochotný deliť sa o také utrpenie.“ Nech je nám teda príbeh bulimičky Simony v mnohých ohľadoch veľkou výstrahou, pretože napriek tomu, že jej diagnóza bola desivá a vyhliadky na život minimálne, stále je medzi nami. Tento fakt si dennodenne uvedomuje a ďakuje vesmíru za ohromný dar – dar života.

Posadnutá jedlom: Šialený boj s jedlom a váhou ma takmer zabil

Výber pre vás