Kancelária, počítač, mítingy, termíny a nekonečné porady. Doma riešite hypotéku, lízing, nedoplatky za elektrinu. A dovolenka? O tej môžete iba snívať. Kto by mal na ňu čas, keď svetom lomcuje kríza a treba makať! Michal Koza a Eva Oravcová svoj život poňali úplne inak, a keď sa tak preklikávate ich fotoalbumami na Facebooku, v duchu budete svoj život kancelárskej krysy preklínať. Piesočnaté pláže, plávanie so žralokmi, zážitky z kaňonov aj hôr, exotické miesta, exotickí ľudia. A oni dvaja, mladý zamilovaný pár z Bratislavy, ktorý sa rozhodol žiť po svojom a inak ako väčšina z nás. Žiadne nalinkované plány, len plnenie vlastných snov. Stretli sa pred desiatimi rokmi ako vysokoškoláci v slnečnom San Franciscu, kde trávili leto v programe Work & Travel.
Ako typickí študenti sa snažili ušetriť, kde sa dalo, a tak ich osud dal dokopy v hostelovej izbe pre ôsmich ľudí. Ale nesťažovali sa. Amerika bola krajina neobmedzených možností, čakalo ich dlhé a krásne leto a kopa zážitkov. O tie predsa šlo od začiatku. „Vyskúšali sme tam všetky možné druhy práce. Pracovali sme v reštauráciách a baroch, ja som sa drilovala naspamäť kokteilový lístok, Miško pripravoval guacamole v známom mexickom tapas bare. Niekedy sme mali až dve-tri zamestnania! Michal chvíľu dokonca pracoval za pokladnicou v sex shope a po večeroch nás bavil vtipnými historkami o tom, ako obchod navštevujú matky s dcérami, aby im na osemnáste narodeniny kúpili prvú sexi výbavu,“ smeje sa Eva.
Hoci každý zarezával inde, večer sa stretli aspoň na pár minút a zistili, že ich spájajú rovnaké cestovateľské sny. A tak niekoľko mesiacov po príchode do Bratislavy dali dokopy partiu kamarátov a rozhodli sa ísť na vlastnú päsť do Mexika.
Z Južnej Ameriky sa vrátili už ako pár, ale popri prednáškach obaja hľadali spôsob, ako sa vrátiť do Kalifornie. Nakoniec síce skončili za hranicami, ale len vo Viedni. „Po škole som dostala prácu vo veľkej medzinárodnej firme a život v Rakúsku sa mi zapáčil. Mala som pocit komfortu a zázemia, Bratislava bola za rohom, čo viac chcieť? Lenže po troch rokoch bývania vo Viedni mi došlo, že sa obaja zakoreňujeme až priveľmi. Nikam by sme sa už nepohli a o tom sme predsa nikdy nesnívali. A tak sme v tom najlepšom dali obaja výpovede v lukratívnej práci, vybavili si šesťmesačné turistické víza, zbalili dva kufre a vyrazili za veľkú mláku. Nevedeli sme, čo nás čaká, ale sedením doma by sme to ani nikdy nezistili. Nemali sme čo stratiť, boli sme obaja mladí, bez detí a hypotéky, plní optimizmu. A vždy sa predsa bolo kam vrátiť,“ vysvetľuje sympatická cestovateľka.
Namierili si to rovno do mekky výpočtovej techniky, kalifornského Sillicon Valley. Eve sa zhodou okolností podarilo zamestnať v rovnakej firme, v akej pracovala vo Viedni, a keďže veľké nadnárodné korporácie podporujú aj partnerov svojich zamestnancov, pracovné víza neboli žiaden problém. Michal zas zahviezdil v lokálnej mediálnej agentúre v centre mesta a život sa začínal podobať na americký sen. Lenže, po troch rokoch opäť všetko vyzeralo ako cez kopirák. „Komfortu sme mali dosť, takže zasa prišla dilema: zostať alebo začať objavovať svet? Jasné, že sme si vybrali druhú možnosť. Dali sme výpovede v práci, vysťahovali sa z apartmánu, všetko nedôležité predali a za ušetrené peniaze si kúpili veľký starý van, ktorý sa na pár mesiacov stal naším domovom.“
Život na kolesách
Eva s Michalom na cestovanie po Amerike spomínajú najradšej, pretože bolo pre nich tou najväčšou školou. Videli Veľký kaňon a ohnivočervený Antelopský kaňon, Monument Valley, náhornú plošinu v Novom Mexiku plnú gigantických satelitov, objímali obrovské sekvoje, navštevovali dediny Amišov v štáte Ohio či juh USA s koloniálnymi mestami a bavlníkovými poľami ako vystrihnutými z knihy Odviate vetrom. „Nejde len o to, že spoznávate nové miesta, vône a chute, ale najmä sami seba. S partnerom ste nonstop spolu, sedem mesiacov žijete v aute, treba sa naučiť riešiť všetky problémy v pohode. My sme však boli vždy tak trochu dobrodruhovia a takýto život nám umožňoval byť flexibilnými a slobodnými. Na druhej strane bolo by síce pekné ráno naštartovať auto a nevedieť, kde skončíte večer, ale bez dôkladného prieskumu to nejde. Našťastie, žijeme v časoch, keď sa vďaka blogom a internetu každý môže stať profesionálnym cestovateľom.“
Ži teraz, pracuj neskôr
Z Ameriky si to namierili na opačnú stranu zemegule k protinožcom do Austrálie. Pár mesiacov bývali v Melbourne, dva roky v Sydney. Do Austrálie sa zamilovali na prvý pohľad aj preto, že prostredie a mentalita ľudí im bola veľmi blízke. A svoje spravilo aj prostredie, veď kto by sa mračil, ak by mal možnosť každé ráno užívať si vlny na surfe, však? „Austrálčania sú veľmi priateľskí, pozitívne naladení a keďže my sme rovnako chorobní optimisti, ľahko sme zapadli. Na plážach v Sydney sme sa stretávali aj so Slovákmi, ktorí fungujú ako jedna veľká rodina. Austrália je plná cudzincov, každý má iný prízvuk, ale o to zaujímavejší sú.“ V Sydney sa im podarilo nájsť prácu takmer ihneď – Eva sa zamestnala ako hlavná finančná kontrolórka v Siemense a Michal sa uchytil vo svete mobilných aplikácií, ktorému sa venuje aj na diaľku zo Slovenska. Peniaze však nešetrili na nový dom plný IT vychytávok a luxusné auto, ale na cestovanie.
Po dvoch rokoch makania sa rozhodli spoznať exotický svet Austrálie a Oceánie. Kúpili veľký obytný van a sedem mesiacov strávili spoznávaním krajiny. „Bolo krásne, ako človek prestal vnímať dni a dátumy a žil len pre daný okamih. Milovali sme pocit samoty v krajine nikoho, bez mobilov a internetu, zato s miliónmi hviezd nad hlavou. Pocit bezodného času je nesmierne oslobodzujúci, nič neplánujete, nikam sa neponáhľate, každá križovatka ciest je dilemou, či sa vydať doprava alebo doľava. Naintenzívnejším zážitkom bolo plávanie so žralokmi, s rajami a karetami alebo keď nás pohostili domorodci z ostrovných kmeňov a my sme jedli s nimi jednou lyžicou a po večeri si rozprávali príbehy. Domorodci sú najchudobnejší, ale najšťastnejší ľudia pod slnkom!“ spomína Eva.
Spolu s Michalom napokon predali aj obytné auto a s ruksakmi prešli Fidži, Západnú Samou, Novú Kaledóniu, Cookove ostrovy a Francúzsku Polynéziu. Potom sa vydali na Borneo a späť cez juhovýchodnú Áziu. Aby vraj bolo na čo spomínať. Podľa – teraz už manželov – nie je cestovanie iba otázka peňazí. Iste, treba si našetriť, no ich cesty sú dôkazom, že na zážitky nepotrebujete päťhviezdičkový luxus a sedem kufrov. Island, jednu z najdrahších destinácií, prešli ešte ako absolventi vysokej školy na starej škodovke, spávali v aute a jedli vrecúškové polievky. „Riadime sa mottom – live now, work later, ktoré však určite nemá byť advokátom nezamestnanosti. Je len vyjadrením toho, že človek by nemal svoje sny stále presúvať ‚na potom‘. ‚Potom‘ totiž nemusí prísť nikdy a roky mladosti a bezstarostnosti vám už nik nevráti.“
Sloboda bez majetku
Eva s Michalom sa pred pár mesiacmi vrátili na Slovensko. Chýbala im rodina a kamaráti, no už teraz vedia, že ich žiadna hypotéka zatiaľ nečaká. „Radi sa vraciame do Bratislavy za rodinou, ktorá vždy za nami podnikala výlety. Teraz je rad na nás. Rodinu totiž nevykompenzuje nič na svete. Ale aj na Slovensku máme ešte veľa miest, ktoré sme poriadne nespoznali, a čo by sme boli za cestovatelia, keby sme nemali prelezenú rodnú krajinu? Aj tu máme čo doháňať,“ smejú sa a dodávajú, že veľa ľudí sa stáva otrokmi svojho majetku.
Za svoj život sa museli rozlúčiť s množstvom vecí, takže sa radšej naučili veľmi si na ne nezvykať. Hoci v každej krajine mali útulný bytík a kopu drobností v ňom, vedeli, že raz príde deň, keď sa budú musieť zbaliť do dvoch kufrov a svetské záležitosti nechať tak.
„Všetko, čo sme vlastnili, nás tešilo, ale vzťah k materiálnym veciam by človeka nemal spútať. Pre nás bolo životnou voľbou spoznávanie sveta, a tak majetok stál na vedľajšej koľaji. Dokázali sme sa všetkých vecí kedykoľvek vzdať a začať niekde inde úplne odznova. Bývanie, auto a iné veci určite budeme riešiť, nikdy však nepredbehnú naše sny. A tých máme ešte veľa! Treba však neustály cvik a dobrú mapu.“
