Tina, na spoluprácu si Alana oslovila ty, ale stáva sa to aj naopak – chodievajú často mladí interpreti za tebou s tým, či s nimi nahráš dueto? Deje sa to?
T: Ja som na spoluprácu niekoho oslovila za celý svoj život možno dva-trikrát. Neoslovujem ľudí. A už vôbec nie niekoho cudzieho. Alan bol obrovská výnimka a zázrak. A keď niekto osloví mňa, tak to nie je, že odmietam, ale vždy uvediem ľudí do obrazu a dopredu im radšej poviem: „Nerob si to. Nerob so mnou. Nevyrábaj si tento problém, lebo budeš dlho čakať, budeš frustrovaný a prichádzaš tak o svoj čas a o nervy.“ My muzikanti žijeme paralelné vesmíry a tam platia iné zákony. U mňa čas plynie inak a ja im úctu prejavím tým, že im to nahlásim vopred, aby vedeli, že je to ťažké a na konci možno z toho ani nič nebude.
A: Ale keď sa to podarí, tak to potom stojí za všetku tú lásku, čo prichádza v balíku spolu s Tinou.
T: S Alanom to malo úplne iný základ. My sme začali tvoriť pesničky pre mňa, ale vyšla z toho napokon spoločná.
Váš vzťah dnes už nie je len pracovný, ale aj kamarátsky, však?
T: Jasné, Alana vnímam ako kamoša. Občas si zavoláme cez FaceTime alebo chodievam k nemu domov, kde spoločne napríklad grilujeme, lebo mám veľmi rada aj jeho mamku a už sa cítim tak trochu ako súčasť ich rodiny. Alan je veľmi múdry človek a takých ľudí mám rada, lebo každý múdry človek ťa obohatí. A mňa Alan dosť obohatil a ani o tom možno nevie. Myšlienky z neho plynú tak prirodzene a neraz mi zaznie jeho hlas, ktorý mi pripomenie, ako som s jeho názorom stotožnená a aký mi dáva v danej situácii význam. Na to, že je medzi nami veľký vekový rozdiel, je mentálne veľmi ďaleko a má veľkú budúcnosť, lebo je nositeľ odkazu. A takých interpretov nie je veľa.
To cítiť aj z textov jeho skladieb. Píšeš si všetky texty sám, Alan?
A: Áno. A vnímam to ako dar, ktorý som dostal, že môžem robiť hudbu. A zároveň ako istú zodpovednosť. Verím, že je poslaním nás hudobníkov svojou tvorbou ľuďom pomáhať. Či už ich zabaviť, rozvíjať, alebo vyčistiť si nejaké myšlienky. Veľa sme sa práve o tom s Tinkou bavili, a ak jej môžem vrátiť kompliment, tak to využijem. Aj ona mňa veľmi posunula a dala mi na veci nové pohľady. Takisto veľakrát potvrdila, že si dokáže sama napísať geniálne pesničky. Ale je ťažké písať, keď nemáš veci zažité, uvedomené, pochopené či odpustené sám sebe. My hudobníci často rozoberáme životné témy cez naše vlastné skúsenosti a ako ľudia sa musíme niekam posúvať. Snažíme sa pochopiť seba aj iných ľudí. A vtedy sa vieme naplno otvoriť písaniu.
Ako ste tvorili dueto Do rúk? Každý z vás si napísal sám svoj part?
T: Ja nie som poetka, skôr ťažký prozaik. Viem spísať svoje myšlienky na papier a potom prichádza niekto, kto vie pracovať so slovami a upratať to do peknej poézie. Do rúk vznikla presne takto. Bolo to skoro ako terapeutické sedenie, keď som prišla za Alanom do štúdia s tým, že si nezaslúžim byť v tej pesničke, lebo on už mal svoju časť napísanú a ja som sa v tom období akosi nevedela ukotviť. Necítila som, že by som mohla dať svetu nejaký odkaz.
A: A tu presne prichádzame k tomu, že práve v takých chvíľach ten odkaz treba dať von. Aj sa to potvrdilo, ľuďom sa tá pieseň páči a tie slová potrebujú počuť.
T: Vďaka Alanovi si už viac dovolím vypustiť do sveta to, o čom by som kedysi nechcela spievať. Nakopol ma, že netreba potláčať emócie, lebo si tým iba škodíš. Treba ich dať von. A s touto víziou už pracujem na nových skladbách.
POKRAČOVANIE ROZHOVORU NA ĎALŠEJ STRANE.
