O Tereze by som síce mohla pokojne napísať, že je vrahyňa, ale táto nálepka sa vôbec nehodí k útlej štíhlej žene, ktorá mi za múrmi ženskej väznice v Nitre- Chrenovej podáva ruku na zoznámenie. Krátky účes z hnedých vlasov, strhaná tvár, plachý pohľad a taký opatrný stisk dlane, až sa ani nechce veriť, že by tou istou rukou dokázala niekoho zabiť.

Za vraždu dostala desať rokov a zatiaľ jej z trestu odbudli tri. „Som síce vo väzení, ale pre mňa sú tisíckrát horšie pocity viny. Veď som zabila človeka. Niekedy mi je tak ťažko, že ani nemám chuť žiť. Našťastie, mám deti, len tie ma držia pri živote,“ hovorí štyridsaťjedenročná Tereza.

Dvaja synovia a dcéra sa jej narodili jeden po druhom tesne po svadbe. Vydávala sa v dvadsiatke, ale prvé manželstvo jej dlho nevydržalo. „Začal ma podvádzať. So ženou, ktorá bola krstnou mamou našich detí. Najskôr som mu to odpustila. Prepáčila som mu aj druhý a tretíkrát. Ale keď som ich spolu prichytila štvrtý raz, už som to viac nezvládala. Vyhádzala som mu z domu všetky veci a podala som žiadosť o rozvod." Jej najmladší syn vtedy nemal ešte ani rok a z Terezy sa tak v dvadsaťpäťke stala rozvedená mama troch malých detí. Chcela mať od mužov pokoj. Ale potom stretla Jozefa.

Osem rokov sa pretvaroval

„Nebola v tom žiadna bezhlavá zaľúbenosť, veď sme sa spoznávali osem rokov. Bol ku mne dobrý a taký milý, že by sa dal natierať na chlieb. Kúpil mi všetko, čo som chcela, aj s deťmi si celkom rozumel. Občas si síce vypil, aj jeho rodina ma varovala, že má rád pálenku, ale vtedy som si myslela, že kvôli mne prestane. Stále mi sľuboval, že po svadbe sa to zmení.“ Veď sa aj zmenilo, pretože len čo sa vzali, pre Terezu začalo poriadne peklo. Po ôsmich rokoch pretvárky sa z jej čerstvého novomanžela stal agresívny zúrivec. „Začal mi robiť žiarlivostné scény a prvýkrát ma udrel už pár dní po sobáši. Pochopila som, že som urobila chybu a podala som žiadosť o rozvod. To sme boli zobratí ešte len mesiac," spomína Tereza, no  priznáva, že rozvodom sa nič nevyriešilo. Práve naopak. „Začal sa mi vyhrážať, že ak odídem, zabije ma a ublíži mojím deťom aj rodine. Moja mama už vtedy bola vážne chorá, tak som mala strach, aby jej niečo nevyviedol. Ale najviac som sa bála o deti. Povedala som si, že to radšej nejako vydržím."

Dôvody na bitku? Tie si jej podarený exmanžel našiel vždy. Každý deň tŕpla, v akom stave sa vráti domov, či príde opitý veľmi alebo len trochu a čo ju zase doma čaká. „Raz som už z okna videla, ako ho motá, tak som sa zamkla a nechcela som ho pustiť dnu. Najskôr ako šialený zúrivo kopal do dverí a potom rozbil okno.“ A ako „bonus“ pridal Tereze aj zopár faciek a kopancov. „Najstarší syn ma veľakrát bránil a sám ho chcel zbiť, pretože ovláda kickbox, ale nedovolila som mu pliesť sa do toho. To, že ma môj bývalý bije, bol iba môj problém."

Čítajte viac:

Bola som týraná: Skutočný príbeh, z ktorého behá mráz po chrbte

Rezal ma žiletkou

Tereza od svojho tyranského partnera nebola finančne závislá, pokope ich nedržal ani žiadny spoločný majetok, veď žili len v prenajatom byte. „Z jeho výplaty som nikdy nevidela ani korunu, pretože ju celú prepil. Všetko som ťahala z môjho platu.“ Tak prečo ho neposlala k vode? „Mala som strach. Strašne som sa bála, že si nás niekde nájde a ublíži mojím deťom. Raz som mu zbalila kufre a vyhodila ho z domu. Bol preč dva týždne a potom prišiel naspäť. Nasľuboval mi hory- doly a keď som mu dovolila zostať, všetko bolo po starom. Bez fľašky nevydržal ani týždeň,“ spomína Tereza, ktorá si postupne začala zvykať na to, že exmnažel si z nej urobil fackovacieho panáka a boxovacie vrece v jednom. Na tieto časy má jednu veľkú pamiatku - vážne zdravotné problémy. Stavy úzkosti, neustále bolesti hlavy, ktorú jej trieskal o radiátor, zlomenú ruku aj trvalo poškodenú pečeň. Od kopancov do brucha. „Aj tieto jazvy mi urobil on. Sú po žiletke,“ ukazuje predlaktia plné jaziev. „Keď už nemal na alkohol, začal ma za pivo ponúkať kamarátom. Samozrejme, že som to odmietala a keď ma k tomu nevedel prinútiť, rezal mi ruky žiletkami,“ hovorí o scénach ako zo zlého filmu.

Žena vydrží veľa

Zúrivého exmanžela občas bitkou spacifikoval jej brat, no takáto výstraha "ručne-stručne" nezabrala na dlho. „Párkrát som aj s deťmi ušla k mame, ale vždy ma našiel a začal vyvádzať. Aj mama sa ho bála, nechcela som jej robiť starosti, tak som sa vrátila." Ani na to, aby hľadala pomoc u policajtov, nenašla odvahu. "Vyhrážal sa mi, nech ani neskúšam udať ho, lebo ma zabije. Naozaj som pred ním nemala kde ujsť." Terezin exmanžel na nej skúšal, čo všetko jedna žena vydrží a postupne z nej urobil trosku, ktorá strácala nielen posledné zvyšky sebavedomia, ale aj zdravý úsudok. Ako inak sa dá vysvetliť, že ona, už raz rozvedená pre neveru, mu bola ochotná tolerovať mu frajerku v ich spoločnom byte? „Začal si ju vodiť k nám domov. Bozkával ju predo mnou a chcel, aby som sa na nich pozerala. Asi ho tešilo, keď videl, ako trpím.“ Kým si trúfal iba na ňu, dokázala skloniť hlavu a nastaviť tvár na ďalšiu facku, no postupne si začal dovoľovať aj k jej dcére. "Ivanka práve dospievala, na svoj vek bola veľmi vyspelá a keď som videla, ako ju obchytkáva po prsiach a zadku, vtedy som už naozaj strácala nervy.“

Čítajte viac: 

Boj o prsia: Skutočný príbeh mladej ženy, ktorá si musela prejsť peklom

S nožom v ruke

Terezin povestný pohár trpezlivosti pretiekol v jednu októbrovú sobotu v roku 2005. Pamätá si na ňu veľmi presne, akoby sa to stalo len včera.

„Poobede sme sa vracali domov a ja som cestou spadla. Jozef na mňa začal vykrikovať, nech tam skapem a vtedy sa ho moja dcéra spýtala, ako ma môže mať rád, keď chce, aby som zomrela. Kým som sa zdvihla zo zeme, zdrapil ju za ruku a ťahal domov. Nechápala som, prečo sa tak ponáhľa, ale keď som vošla do bytu, videla som ho stáť nad mojou dcérou. S rozopnutými nohavicami. Panebože, veď on ju chcel znásilniť. Kričala, bránila sa, ale čo zmôže pätnásťročné dievča proti silnému chlapovi? Vtedy do mňa vošla obrovská zúrivosť a vrhla som sa na neho. Začali sme sa biť a potom na mňa vytiahol nôž. Lenže ten mu zrazu spadol na zem, tak som ho schytila do ruky ja a potom som už len pichala a pichala.“ Na viac si nepamätá, pretože stratila vedomie. „Ja sa krvi bojím a keď som ho videla takého skrvaveného, odpadla som. Naozaj neviem, koľkokrát som ho pichla, no keď som sa prebrala, začala som ho kriesiť a umývať vodou. Vôbec som si neuvedomila, že je mŕtvy.“ Lenže bol. Päť bodných rán do hrude na to stačilo.

Nikdy viac muži

Tereze všetko došlo, až keď sa ocitla v cele v cele predbežného vyšetrovania. „Ten pocit viny neprajem nikomu. Som veriaca a strašne ma to trápi. Nemala som právo zabiť človeka." A on mal právo urobiť si z nej rohožku a ničiť život jej aj deťom? "Viem, nemal, ale mohla som to riešiť ináč. Keby som od neho odišla, nemusela som skončiť tu,“ sype si popol na hlavu utrápená žena, ktorej súd „naparil“ desaťročný trest. Nepomohli argumenty, že tak urobila v sebaobrane , ani to, že ako rozvášnená levica iba chcela brániť svoje dieťa. Dlhých desať rokov. Príliš málo za jeden ľudský život alebo príliš veľa za všetko zlé, čo so zavraždeným chlapom musela pretrpieť? „Neviem, či je to veľa alebo málo, ale ja si ten trest zaslúžim,“ uvedomuje si svoju vinu. Smrť chlapa, ktorý ju roky týral, je však pre ňu zároveň úľavou. „Tu vo väzení mám určite väčší pokoj, ako doma, kým žil môj bývalý. Aj cez deň sa veľakrát strhnem, pretože čakám, či ma zase neudrie. O tom, ako ma bil, sa mi dodnes sníva a nervy mám úplne zničené.“ Nečudo, že Tereza zo svojich ďalších plánov definitívne vyškrtla nové vzťahy. „Sebe aj deťom som dala sľub, že si už nikdy v živote nezačnem nič s chlapom. Mám z mužov strach a už keď okolo mňa nejaký prejde, začnem sa triasť.“

Vinná?

Najlepším liekom na tieto spomienky je pre ňu práca. Za múrmi väzenia šije topánky a pri tom aspoň na chvíľu na všetko zlé zabudne. A pomáhajú aj slzy. „Keď mi je najhoršie, zavriem sa do prázdnej kúpeľne a plačem. Aj celé hodiny. Niekedy sa mi ani nechce žiť a keby ma voku nečakali deti, už tu možno asi nie som," priznáva sa k myšlienkam na samovraždu. Namiesto troch detí však už má len dve. „Môj mladší syn sa minulý rok utopil a o niekoľko mesiacov neskôr mi zomrela aj maminka,“ hovorí roztraseným hlasom a jej slovám len ťažko rozumieť. Prehlúša ich tlmený plač. Ruky má stále zopnuté, akoby sa chcela modliť a slzy jej po tvári tečú prúdom. Takto som si ženu, ktorá vraždila, nepredstavovala. V jej rozsudku síce stojí rozhodnutie - vinná, ale Tereza je najmä obeť. Veď keby vášmu dieťaťu niekto chcel ublížiť tak, ako sa to stalo jej, čo by ste urobili? Len by ste sa bezmocne prizerali? Áno, zabiť človeka je trestuhodné a nemorálne, pretože  nikto nemá právo siahnuť inému na život. Ale neviem, či by som na jej mieste dokázala reagovať inak. 

Čítajte viac: 

Vaše príbehy ako ste odhalili jeho neveru!